„Moje meno je kapitán Meno!“ hovorí istá postava znajnovšej Klimáčkovej divadelnej hry. No ani ako básnik Klimáček nie je nijaký „klimbáček“ – nie je uspávajúco ťažkomyseľný ani bohabojne uhladený, naopak, jeho básne evokujú čosi ako potmehúdske pocity boha-tvorcu, ktorý má povinnosť byť všade tam, kde sa niečo deje, tvorí, rodí, aktorý svyberanou výstrednosťou, vydávanou za senilitu, ponecháva zrod vecí aich osud bláznivej náhode. To, čo uKlimáčka pôsobí neumelo, naivne, chaoticky, skoro negramotne, je len excentrickým prejavom únavy mladého človeka zo sklerotickej, topornej kultúry, ktorá okrem sebazbožštenia už nie je schopná takmer ničoho. Klimáčkova záľuba vnegramatickosti môže tých, čo stotožňujú básnickú gramotnosť sgramatikou, naozaj popudzovať – ale to ich musí popudzovať aj život, ktorý sa nespráva podľa pravidiel slovenského pravopisu. Apráve táto optimistická „nespravodlivosť“ života je témou najlepších Klimáčkových básní, ony sú jej vyjadrením.
Valér Mikula(In: Kritiky, Zväzok 1, vyd. KK Bagala, 2019, pôvodne vyšlo v Slovenských pohľadoch 1988, č. 7)
