Boris Mihalkovič vstúpil do literatúry dielom Kocky ľadu v roku 1988, predtým časopisecky publikoval okrem svojich pôvodných textov aj preklady z francúzštiny. Verše a krátke eseje uverejňoval v časopisoch Fragment, Romboid, Literární měsíčník, v literárnej prílohe Nové slovo mladých, v zborníkoch Na večeru budú štvorlístky (1984), Doska na kolesách (1985) Druhý dych (1985), v antológii slovenskej duchovnej poézie Stratená v ľaliách (2002). Z literárnovedného hľadiska sa dlhodobo venoval životu dielu Jonáša Záborského. V poradí ďalšia zbierka jeho kubicky presných slovných útvarov ѾDZť (1999) sa začína, ako inak, textom Milované Francúzsko odkazuje nás na silné zdroje charakteristického Mihalkovičovho pátosu. Mihalkovič nechce byť širokospektrálny umelecky nenásytný, hoci jeho rozhľad v literatúre mu to umožňuje. Je vždy vnímavý k zázemiu konkrétny voči situácii človeka v plnom rozsahu prirodzeného osudu. Po dlhšej odmlke prichádza s knihou Slnko nad Modrou (2011). V prvej časti Srdce na dlani akoby znovu nadväzoval na svoj tradičný útvar. No v ďalších častiach Pezinské litánie Svetlo dňa sú už zreteľné výrazné posuny k novému básnickému výrazu k neprehliadnuteľnej bravúre.
Ján Litvák
