Určujúcim rysom tvorby Jozefa Mihalkoviča je látkovosť aznej vyplývajúci dôraz na priame zachytenie javov adejov, teda vo svojej podstate je autorova poézia záznamom reality. Ktýmto javom adejom prechováva básnikov lyrický subjekt silné citové puto, najčastejšie založené na nostalgii (ak ide oveci minulé) či jemnej melanchólii a smútku zpomaly plynúceho atým pádom míňajúceho sa času (v prípade lyrických momentiek, impresií). Spomínaná látkovosť poskytuje priestor lyrickému naratívu, ktorý sa tak stáva organizačným momentom textu, čo vidieť už vjednej zprvých básní autorovho debutu ĽúٴDzť (1962) – básni ʰží, kde sa sukcesívne, na báze asociačného reťazenia, postupne presúva ťažisko zvonkajšieho sveta, vktorom lyrický subjekt pociťuje chlad, atak prikladá do kachieľ, do sveta vnútorného, reprezentovaného spomienkami na detstvo.
Celkovo sa vprvej autorovej zbierke prejavuje na celej ploche jemnosť aistá nostalgicko-všedná rustikálnosť acit pre detail, ktorý by bol „voľným okom“ takmer nepostrehnuteľný, nozvýznamňuje sa práve vbásni. Mihalkovičova poetika je týmto blízka napríklad poetike Štefana Strážaya. VĽúٴDzپ nachádzame rôzne typy rýmu, najmä striedavý, obkročný a nepravidelný, niektoré básne vykazujú známky sylabotonickej organizácie, nedajú sa však jednoznačne verzologicky charakterizovať, typologicky ich rytmicko-metrické tvarovanie teda pripomína najmä básne Miroslava Válka. Mihalkovičove texty sa neskôr – čo už platí aj pre druhú zbierku, ܾDZá (1965), nie však pre neskoršie zbierky – predlžujú anadobúdajú pásmovitý charakter svyužitím postupu montáže.
Kým ĽúٴDzť sa dá považovať za takmer neobraznú, respektíve málo obraznú (v zmysle dialektiky medzi metaforickým adenotačným básnickým výrazom), vܾDZách sa zaznamenávané každodenné výjavy miešajú snákladnou obraznosťou, akou zTrnavskej skupiny básnikov disponoval najmä Ján Stacho. Výsledný výraz ale ostáva na rozdiel od explozívneho Stacha uMihalkoviča takpovediac stíšený avpodstate nenápadný, na druhej strane sú však prítomné neprehliadnuteľné, zavše až expresívne metaforické komplexy. Týmto vzniká zaujímavá dialektika medzi reálnym svetom, tvoriacim substrát pre základnú os básne, asvetom silnej básnickej imaginácie, ktorý realitu integrálnym spôsobom dotvára do výslednej podoby, vyjadrenej telom básne.
Vďalších dvoch zbierkach – Kam sa náhlite (1974) aPribližné položenie (1978) – sa mení priestorové určenie Mihalkovičových textov, presúvajú sa zprostredia dedinského do mestského, treba však dodať, že mesto ako také sa nestáva témou básní, iba substrátom, vktorom sa tieto „odohrávajú“. Vo všeobecnosti je pri tomto autorovi identifikácia priestoru sekundárna, pretože vcentre celej autorovej tvorby sa nachádza človek. Mihalkovičova poézia je jednoznačne antropocentrická, hoci, samozrejme, vo veľkej miere využíva aj prvky zinventára okolitého sveta, tie však skôr ako rekvizity. Na centrálnu polohu človeka sa napája ďalší zMihalkovičových dôležitých princípov, ktorým je gnómickosť, či už kladúca otázky, alebo hľadajúca odpovede. Je to gnómickosť, orientovaná na základné tézy o podstateľudskej bytosti – azda najlepším príkladom je tu názov tretej Mihalkovičovej zbierky Kam sa náhlite.
V zbierke Príležitostné básne (1988) Mihalkovič neponúka texty na „veľké príležitosti“, práve naopak, akýkoľvek, aj ten najbežnejší životný výjav sa mu zdá byť vhodnou adôstojnou príležitosťou pre napísanie básne. Zaujímavé je, že znostalgicko-sentimentálno-meditatívnej polohy svojich skorších zbierok nachádza autor vPríležitostných básňach aneskôr vzbierke 20 básní (2001) životný optimizmus ahoci neprestáva klásť otázky – teraz už najmä sebe samému aneraz aj veľmi prísne –, zreteľné je napojenie na princípy vitalizmu. Tie sa prejavujú vdôslednejšom návrate kviazanému veršu, čím sa niekedy vytvára až popevkové rytmicko-metrické tvarovanie básne, ale ivrovine výrazu, kde za všetko hovorí odkaz na Jána Smreka hneď vúvodnom texte zbierky 20 básní, ale napríklad aj básne smotívom vína.
Nateraz posledná vydaná zbierka Znových básní (2006) prináša nové aj „staršie“ (teda už publikované) Mihalkovičove texty, výrazom sa na jednej strane oblúkom vracia kpoetike prvých zbierok autora (s výnimkou nákladnej obraznosti ܾDZí, ktorá sa tu nenachádza), na strane druhej si drží kľúčové hodnoty neskoršej tvorby básnika. Výsledkom našťastie nie je akýsi nesúrodý eklektický súbor textov, ale práve naopak – môžeme tu vidieť básnickú tvorbu Jozefa Mihalkoviča v (takmer) celej jej šírke, so všetkými dôležitými konštantami ipremennými.
Matúš Mikšík, december 2016
