Ako vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV publikovalliterárnovedné texty; v roku 1999 obhájil dizertáciu éٴǰ첹 ó (knižne 2002), zaujala aj jeho monografická štúdia Dušan Mitana (2000). Vydal knihu akčných rozhlasových hier Vražda marionet (1999), novelu پá (2002) azbierky poviedok Akozmia (1992), Niekoľko náhlych konfigurácií (1997), Zverstvo (2000). Vroku 2004vyšla jeho zbierka próz Գپ챹á. Pre prozaickú aliterárnovednú tvorbu Tomáša Horvátha je charakteristická bravúrna skepsa ovýzname povedaného, spojená súsilím potvrdiť písaním márnosť písania. Nie je vtom sám. Rortyovský asemiotický záber rozčeril (ba irozčertil) mentálne hladiny celých generácií – ikeď nevieme, na ako dlho… Jadrom jeho prozaického aj literárnovedného kladenia otázok (Bachtin: „len odpovede na otázky dávajú zmysel“, inými slovami:ýDZď, prehovor, ktorý nereaguje na cudziu reč, zmysel nemá), jadrom tohto písania-sa-pýtania-sa je dávny postindustriálny spor so ܳý pozitivizmom (Horváth tu pritom nie je dvojaký, prozaicko/historiografický jedinec, ako sám naznačuje vپáovi, ale práveže je jeden). „Zhľadiska genealógie sa Horváth implicitne neustále pýta na to, kto hovorí, že mu ide opravdu, kto chce pravdu, kto aprečo chce získať pravdu opravde, spojenie spravdou. Avšak tým kto sa nemyslí nejaká osoba, ale otázka vôle kmoci, ktorá ju ovláda. Horvátha zaujíma, aké sily ovládajú daný problém, aká vôľa si ho berie do vlastníctva. Horvátha zaujíma sila, alebo lepšie súbor navzájom sa vzťahujúcich síl. Tu je zreteľná Horváthova anticipácia myslenia Nietzscheho, modifikovaná Foucaultom, Deleuzom aDerridom,“ (Martin Hudymač). Hľadanie tzv. objektívnej reality je tristná skúsenosť posledných storočí. Na konci je rovnako tristný dlhý, dlhý, voľný, voľný pád vsubjektovo-objektový hiát. Postmoderna sa pokúša oto, čomu by sme mohli niekedy vďalekej budúcnosti hovoriť konsenzuálna skutočnosť (ܳٴčԴDzť á貹Ծ toho, čo na nás dolieha, kam my sami doliehame). Vtom je humanistické posolstvo postmoderny ijej textov napísaných od Tomáša Horvátha.
Peter Valček
