Slavo Kalný je popredný predstaviteľ reportérskej generácie, ktorá koncom 50. rokov počas 60. rokov vyrástla v mládežníckom denníku Smena, ale aj na stránkach niektorých slovenských českých časopisov (Kultúrny život, Nové slovo, Literárny týždenník, Kultura, Kulturní tvorba) veľmi skoro sa predstavila aj knižnou tvorbou. Knižne debutoval vydaním zážitkov z ciest s folklórnym súborom Lúčnica do Škandinávie (v spoluautorstve s Jurajom Verešom) v knihách reportáží Boli sme v Nórsku, Švédsku Dánsku Okienka do Š첹Ի徱á. Patril k prvým slovenským reportérom, ktorí sa začali hlbšie zaoberať rómskou problematikou v knihe Cigánsky plač smiech ukázal aspoň časť negatívnych dôsledkov, ktoré mala na rómsku komunitu násilná socializácia v päťdesiatych rokoch vytrhnutie z ich tradičného spôsobu existencie. Bol prvým publicistom na Slovensku, ktorý sa tejto otázke venoval zasvätene na serióznej literárnej úrovni. V uvoľnenej politickej atmosfére 60. rokov minulého storočia sa mu otvoril priestor na tvorbu reportáží reportážnych príbehov o dovtedy tabuizovaných spoločenských historických témach, akými boli vojnové povojnové udalosti na východnom Slovensku (masové deportácie do stalinských gulagov, vyčíňanie banderovských skupín), násilné združstevňovanie v 50. rokoch, úteky ľudí na Západ cez tzv. železnú oponu. Pre absolútny zákaz publikovať v 70. 80. rokoch mohli tieto príbehy vyjsť knižne až po roku 1990. Tridsať dramatických príbehov o ľuďoch, ktorí sa pokúsili po komunistickom prevrate vo februári 1948 ilegálne odísť zo Slovenska na Západ, zrekonštruoval v knihe Drámy na hraniciach. Sú to príbehy, ktorých protagonistami sú kňazi, študenti, právnici, živnostníci, roľníci či populárni športovci; útek sa im nepodaril na dlhé roky skončili v komunistických väzniciach. Príbehovo čistým, štýlovo vyzretým rozprávaním sa táto kniha začleňuje k najlepším dielam slovenskej literatúry faktu. Osudom ľudí, ktorí sa nesklonili ani pod tlakom represií komunistického režimu, venoval knihu Ako umiera hotelier. Osobitý i osobný pohľad na generáciu novinárov, ktorých tvorivé ťažisko bolo v 60. rokoch väčšinu z nich postihol v nasledujúcom období zákaz publikovať, priniesol v knihách Páni novinári I. Páni novinári II. Okrem zmapovania osudov jeho novinárskych súpútnikov predstavujú tieto knihy aj zaujímavý pohľad na pohnuté obdobie v dejinách slovenskej žurnalistiky.
Ján Čomaj
