Brat → Pavol Stanislav. Miroslav PIUS r. 1956 – 60 študoval na pedagogickej škole v Leviciach, 1963 – 68 slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Starom Tekove, r. 1968 – 70 literárny redaktor Čs. rozhlasu, 1970 – 71 metodik Osvetového ústavu v Bratislave, 1971 – 76 pedagóg na gymnáziu v Modre, 1976 – 77 redaktor Bojovníka, 1977 – 78 odborný pracovník Encyklopedického ústavu SAV, 1978 – 83 metodik Obvodného kultúrneho a spoločenského strediska, 1983 – 85 referent náboru Chemických závodov Juraja Dimitrova, 1985 – 89 metodik Západoslov. KNV v Bratislave, 1991 – 96 riaditeľ Školskej správy Bratislava VII, 1997 – 98 riaditeľ Národného osvetového centra, od 1999 je pracovníkom Matice slov. v Bratislave. Počas štúdií príslušník básnickej skupiny Pokrvní. Knižne debutoval básnickou zbierkou ʲdzáԾ (1966). Vydal knihu veršov Cesta až na koniec smrti (1969), samizdatovú zbierku veršov Ťarcha a milosť (1976), zbierky Vášne a smútky (1997),Srdce mi horí v ohni (1998). Autor románu Záznam o vnútornom exile (2002), esejistickej prózy Tri ženy (1993). Autor esejistických prác Ján Francisci Rimavský (1997) a Poslední svätci romantizmu (1998); prózy pre deti Dobrodružstvá obra Zubra (1994) a Chlapec na bielom koni (1995). Spolupracuje so Slov. rozhlasom a s viacerými literárnymi periodikami. Napísal monografiu o dejinách hrnčiarstva Ruky a hlina (2006), publikáciu o archeologických nálezoch na juhu Slovenska Kronika znovuobjaveného času (2007), knihu Od mýtov k rozprávkam s podtitulom Ako vznikli slovenské ľudové rozprávky (2012), román z obdobia protitureckých bojov Zvonovina - tragický život tekovského majstra Urbana (2012); archeologická encyklopédia Vstupovanie do času (2013), Pátranie po človeku, Eseje o vzniku civilizácie (2015), Som a budem (2015).
