辱DZٱľ vnepriazni totalitných režimov – Karol Guliš
Ján Bábik
Sú ľudia, ktorí akoby priťahovali nepriazeň akejkoľvek totalitnej moci avždy sa dostanú do jej osídiel. Medzi takéto osobnosti so smutným osudom patrí spisovateľ anovinár Karol Guliš, do života ktorého zasiahla moc Slovenského štátu, krutých rokov päťdesiatych inormalizácie.
Karol Guliš sa narodil 24. novembra 1924 vBratislave. Študoval tu na gymnáziu, kde bol jeho spolužiakom ablízkym priateľom neskorší básnik Gustáv Hupka, ktorý si na neho vrozhlasovej relácii Vášnivá zvedavosť vroku 1997 zaspomínal: „Karol Guliš je výnimočný zjav vnašom novinárstve avnašej kultúre vôbec. Do školy si Karol Guliš nosil tašku plnú kníh. Pravdaže, nie učebníc. Boli to knihy svetových autorov areportérov arôzne detektívky. Novinárska vášeň ho robila zvedavým. Vedel dobre po nemecky apo maďarsky. Už vtom období sa zaujímal odejiny Grékov aRimanov avyhľadával myšlienky avýroky slávnych filozofov apolitikov. Všímal si slávne postavy ľudských dejín, ich život arôzne kuriozity, ktoré dokázal veľmi vtipne použiť vo svojej novinárskej tvorbe.“
Karol Guliš napokon gymnázium nedokončil, pretože už počas štúdia začal pracovať ako redaktor včasopise Veselé noviny, ktorý viedol populárny novinár abohém Emo Bohúň. Po zániku časopisu Bohúň začal vydávať ďalší časopis, ABC magazín. Spolu sním vredakcii pracoval aj Karol Guliš, ktorý sa vňom na začiatku apríla 1944 prvýkrát zrazil stotalitnou mocou. Emo Bohúň včasopise zaviedol grafologickú prílohu, vktorej istému Dr. J. T., Bánovce, prorokoval, že je úplne mravne spustnutý aohlúpnutý človek, apreto biedne zhynie. ÚŠB vDr. J. T., Bánovce, úplne správne identifikovala prezidenta Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisa, ktorý vBánovciach slúžil pravidelne ako kňaz sväté omše. Redaktori časopisu boli zatknutí, Emo Bohúň aredaktor Vladimír Pospíšil odsúdení na niekoľkomesačné väzenie aKarol Guliš strávil tri dni vo vyšetrovacej väzbe.
Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, Karol Guliš sa dostal zBratislavy na povstalecké územie, kde vo Zvolene pôsobil ako redaktor včasopise Hlas národa. Začiatkom októbra 1944 ho vyslali ako člena spravodajskej skupiny Mamut na územie Protektorátu. Guliš sa na Slovensko vrátil vnovembri aaž do skončenia vojny sa skrýval najmä vBratislave.
Po oslobodení Karol Guliš pracoval vobrázkovom magazíne OKO, od roku 1947 vhumoristickom časopise Šibeničky. Po komunistickom prevrate sa Karol Guliš dostáva do hľadáčika ŠTB. 5. februára 1949 bol Guliš zatknutý azaradený do veľkej 29-člennej protištátnej skupiny pod vedením Živodara Tvarožka. Hoci väčšina obžalovaných sa navzájom ani nepoznala, to však nebránilo vtedajšej justícii vyniesť mimoriadne drakonické rozsudky, traja obžalovaní dostali absolútny trest (neskôr zmenený na doživotný žalár), ďalší tresty od 8 mesiacov do 18 rokov. Samotný Karol Guliš bol odsúdený na osem rokov a10000 korún pokuty. Podľa rozsudku súhlasil, že pomôže svýrobou protištátnych letákov. Ztrestu si odsedel vbrutálnych podmienkach jáchymovských lágrov aleopoldovskej pevnosti päť rokov abol prepustený na jar roku 1954.
Karol Guliš potom pracoval najprv ako pomocný robotník, po niekoľkých rokoch bol tlačový redaktor vSlovenskej knihe aneskôr sa stal redaktor časopisu Knižný magazín, koncom 60. rokov dokonca jeho šéfredaktorom. Guliš dokázal zo štvrťročníka urobiť mimoriadne príťažlivý ačitateľsky obľúbený časopis. Nielen propagoval najzaujímavejšie knižné tituly, ktoré sa práve objavili na knižných pultoch, ale vpravidelných rozhovoroch spisovatelia hovorili nielen osvojej tvorbe, ale vyjadrovali sa aj ozávažných spoločenských problémoch. Zaviedol niekoľko zaujímavých rubrík – napr. vrubrike Čo nenájdete vedičných plánoch upozorňoval na novinky zahraničných vydavateľstiev aj skrátkymi anotáciami či ukážkami. Knižný magazín prinášal vždy aj fejtóny, kapitoly zdejín špionáže, kuriozity opolitikoch, neznáme udalosti zo zákulisia druhej svetovej vojny. Karol Guliš dokázal novinárskou schopnosťou afantáziou urobiť zKnižného magazínu časopis na vysokej úrovni nielen obsahom azložením príspevkov, ale aj grafickou úpravou.
Knižným magazínom sa Gulišove literárne anovinárske aktivity nekončili. Napísal množstvo fejtónov asatirických scénok aliterárnych pásiem pre Česko-Slovenský rozhlas na Slovensku. Spolupracoval s viacerými novinami ačasopismi, prispieval do obrázkového týždenníka Život, do Kultúrneho života, do Smeny, Večerníka ido Roháča. Publikoval pod niekoľkými pseudonymami ako Róbert Lorf, Stanislav Lex, Tomáš Lečko, Štefan Javor, Gustáv Kališ ap. Fejtóny, ktoré neskôr vydal koncom 60. rokov knižne pod názvom ABC pre zamračených, dokazujú, že aj napriek ťažkému osudu a dlhoročnému väzneniu si dokázal zachovať veselú aoptimistickú povahu. Vúvode knihy napísal, čo je podľa neho úlohou fejtónu:
„Fejtón má byť vtipný. Ale závažný. Anajmä úderný. Musí niečo riešiť. Nesmie riešiť hocičo. Je dobré, ak kritizuje, je zlé, ak neguje. Musí zneho vyžarovať optimizmus, ale nesmie lakovať na ružovo. Má mať myšlienku. Nemá však mať dekadentnú ideu. Rigorózne sa žiada, aby vychovával ako matka. Kardinálne sa zakazuje, aby bol polopatistický. Agenerálne sa určuje, že musí byť živý, hoci – ak sa zachovajú tieto oficiálne pravidlá, mohol by sa narodiť iba ako mŕtve dieťa. Za tejto situácie je priam šialenstvom vydať zbierku fejtónov. Ba šťastie: bláznov živí Boh.“
Karol Guliš koncom šesťdesiatych rokov vydal ešte dve knihy. Kým ABC pre zamračených je kniha plná vtipu ašarmu, úplne iný rozmer majú dve ďalšie Gulišove knihy Bomba pre excelenciu aPoviedky pod kyvadlom. VBombe pre excelenciu sa venuje druhej svetovej vojne avšíma si, ako zasiahla do života bežných ľudí. Mnohé jeho poviedky majú autobiografický charakter. Hrdinovia knižky Poviedky pod kyvadlom sú zase obyčajní ľudia, postihnutí krutosťou osudu avysunutí na perifériu života.
Karol Guliš sa ako bývalý politický väzeň angažoval aj vroku 1968. Jeho názory asnahy vybudovať demokratickú spoločnosť presahovalinejasné ciele tzv. obrodného procesu vedeného komunistickou stranou. Dožadoval sa skutočných rehabilitácii všetkých perzekvovaných ľudí vpolitických procesoch, očom svedčí, že sa zapojil aj do práce novovznikajúcej Slovenskej organizácie na ochranu ľudských práv, ktorej aktivity propagoval aj vKnižnom magazíne.
Po okupácii Česko-Slovenska anastupujúcej normalizácii sa Karol Guliš opäť dostáva do nemilosti režimu. Je odvolaný zfunkcie šéfredaktora Knižného magazínu aneskôr musí časopis opustiť apracuje ako propagačný referent Slovenského knižného veľkoobchodu. 20. augusta 1970, na druhé výročie okupácie, zapálil vokne svojho bytu sviečky. Proti Gulišovi sa začalo trestné stíhanie pre poburovanie, vrámci ktorého sa prešetrovala aj jeho novinárska a spisovateľská činnosť v60. rokoch. Guliš sa bránil jemu príznačným spôsobom, podľa neho by sa: „vytvoril príznačný precedens, vzmysle ktorého každý slobodný občan vnašej socialistickej vlasti by sa najprv musel pozrieť do kalendára, či si vbyte – vo svojom vlastnom byte! – zrozmaru, zo smútku či zdobrej nálady môže zapáliť sviečky.“ Napokon ksúdnemu procesu neprišlo, pretože Mestský súd rozhodol, že na Gulišov prípad sa vzťahuje amnestia prezidenta republiky, ktorú vyhlásil pri príležitosti 25. výročia tzv. víťazného februára roku 1973.
Potom Karol Guliš bol už len tieňom dovtedy pracovitého, vitálneho, veselého človeka. Bol v invalidnom dôchodku asporadicky si privyrábal ako brigádnik. Zomrel úplne zabudnutý 15. mája 1978.
Po Karolovi Gulišovi zostalo vknižnej podobe rozsahom síce malé dielo, spolu necelých 500 strán malého formátu, ale zanechal rozsiahle množstvo drobných príspevkov roztratených vnovinách, časopisoch amožno aj vrozhlasovom archíve. Svedčia oveľkom talente autora, ktorý vinou krutých dejinných udalostí sa nemohol plne rozvinúť auplatniť. Na Guliša sme takmer zabudli, jeho meno sa neuvádza ani vencyklopédiách a vslovníkoch slovenských spisovateľov, Biografický lexikón Slovenska mu venuje niekoľko riadkov alen tak mimochodom jednou kratučkou vetičkou spomenie, že bol päť rokov väznený. Spomienku na neho zanechal vo svojich knihách jeho novinársky súputník apriateľJán Čomaj. Ale nové štúdie Filipa Paučíka vzbudzujú nádej, že Karol Guliš nezostane zabudnutou postavou slovenskej literatúry adostane sa mu spravodlivého zhodnotenia.
