Maroš Krajňak je autorom prozaických kníh, ktoré tematicky čerpajú zhistórie amultietnického charakteru východokarpatského hraničného areálu. Zaujíma ho genius loci karpatských hôr na východnom Slovensku osídlených rusínskym obyvateľstvom, pričom regionálne ukotvenie príbehov je preňho východiskom kvšeobecnejším, filozofujúcim úvahám ojazyku, histórii, sociálnych a morálnych otázkach.
Novela Carpathia je úzko prepojená sdejinami Rusínov na tomto území vcelom 20. storočí, možno ju interpretovať aj ako nostalgickú rozlúčku spomaly zanikajúcim malým národom ajazykom. Kbudúcim osudom Rusínov sa totiž rozprávač Carpathie stavia výrazne skepticky. Prepojenie sregiónom sa prejavuje aj v naratívnej oblasti, v ktorej hrá dôležitú úlohu žáner moritátu, hrôzostrašnej ľudovej historky. Krajňakove moritáty čerpajú z2. svetovej vojny,následných etnických deportácií apolitického rozdelenia Rusínov žijúcich na Ukrajine, vPoľsku ana Slovensku. Tematicky aj typologicky jeho prózy súvisia s tvorbou Václava Pankovčína či Jána Pataráka (ʰý rok mieru). Krajňak sa inšpiruje ajniektorými „karpatskými“ autormi súčasnej poľskej literatúry, predovšetkým Andrzejom Stasiukom a Mirosławom Nahaczom. Túto cestopisnú alebo skôr miestopisnú novelu zvýrazového hľadiska charakterizujú strihový prístup, prelínanie fikcie adokumentu aveľmi voľná organizácia naratívu, teda skôr mozaikovité radenieepizód.
Jedným zo základných trópov, ktoré Krajňak v oboch svojich lyrizujúcich prózach často až hypertrofovane využíva, je perifráza, nepriame pomenovanie, najmä pri opise a charakteristike priestoru apostáv. Napríklad v Carpathii sa priestor, vktorom sa dej odohráva, označuje ako Zóny, je ich päť a vytvárajú jeden celok – v Zóne 0 môžeme podľa geografických údajov v texte postupne identifikovať poľskú časť východných Karpát, Zóny 1, 2 a 3 tvorí priľahlá karpatská oblasť na východe Slovenska a Zóna X je Zakarpatská Ukrajina.
Novela Entropia je zasadená do priestoru východných Karpát aHaliče. Dvojica priateľov Buko aForel vychádza zPrešova (opäť označeného perifrasticky ako mesto Caraffovho súdu alebo mesto pod Neptúnom) aputuje do ukrajinskej obce Kurdybanivka, ktorá tu symbolicky zastupuje vojnové zverstvá amedzietnickú nenávisť, aby skúmala historické transformácie zla, viny ahriechu. Rozprávač tematizuje historickú skúsenosť tejto časti Európy, vktorej v20. storočí dochádzalo ketnickým čistkám, masovým vraždám aďalším vojnovým zločinom. Vpróze sa vytvára paralela medzi tragickou minulosťou tohto priestoru aprítomnosťou, vktorej niektoré javy asignály naznačujú, že ľudské zlo nezaniká, ale sa len transformuje ahrozí jeho opätovné prepuknutie. Zvýrazového hľadiska novela nadväzuje na Krajňakov debut, no autor ešte viac uvoľňuje spôsob písania, práca sjednotlivými konštitutívnymi prvkami prózy (priestor, čas, postava, téma amotívy) je maximálne voľná, asociatívna, až surrealistická, dostáva sa na hranicu neusporiadanosti, entropie.
