Vavro Šrobár študoval v rokoch 1878 – 1882 na gymnáziách v Ružomberku a v Levoči, 1883 – 1886 v Banskej Bystrici, kde ho krátko pred maturitou vylúčili zo všetkých škôl v Uhorsku, 1888 maturoval v Přerove, 1888 – 1898 absolvoval lekársku fakultu českej univerzity v Prahe, 1923 sa habilitoval v odbore sociálneho lekárstva na UK v Bratislave, 1935 univerzitný profesor. V rokoch 1898 – 1918 pôsobil ako praktický lekár, verejný činiteľ a redaktor v Ružomberku, pre politickú činnosť 1906 – 1908 väznený v Ružomberku a v Segedíne, 1918 internovaný v Cegléde. V rokoch 1918 – 1920 minister s plnou mocou pre správu Slovenska, 1921 – 1922 minister školstva a národnej osvety, 1923 – 1937 pedagóg na UK v Bratislave, od 1937 žil na dôchodku v Trenčianskych Tepliciach, 1939 – 1944 jeden z hlavných predstaviteľov obč. zložky druhého čs. odboja, 1944 účastník SNP a jeden z dvoch predsedov povstaleckej SNR, 1945 – 1946 minister financií, 1948 – 1950 minister pre zjednotenie zákonov. Bol vydavateľom a redaktorom časopisu Hlas. Začínal ako prozaik, od 1888 publikoval v slov. a českých periodikách realistické črty zo života, výber z nich vyšiel pod názvom Dedinské rozprávky (1890). Autor poviedky Či jest pravda na svete (1896). Spolu s L. N. Jégém napísal hru Ako sa u nás žije (1891). Zakladateľ hlasizmu na Slovensku. Napísal niekoľko knižných prác zo zdravovedy (Ľudová zdravoveda, 1909;Alkoholické tváre, 1923), politickopublicistické diela (Vláda ľudu v demokracii, 1920) i knihy memoárového charakteru Pamäti z vojny a väzenia 1914 – 1918 (1922) a Oslobodené Slovensko 1 – 2 (1928), román Svetlo v temnotách (1937), memoárový charakter ma kniha Z môjho života (1946).
