ղľáԾ
Jedným z kľúčov k poézii Erika Jakuba Grocha (1957) je pôsobenie autora v prednovembrovom košickom disente vedenom kresťanským mysliteľom umelcom Marcelom Strýkom, napojenom na pražský underground okolo filozofov Egona Bondyho, Milana Balabána a Milana Machovca. Tento fakt pomáha pochopiť radikalitu básnického gesta (inklinácia k neoavantgardným poetikám, záujem o koncepty postštrukturalistických mysliteľov, intermediálne presahy, príklon k prírodným – necivilizačným hodnotám), ako aj nekonvenčný spirituálny aspekt Grochovej tvorby.
Debut Súkromné hodiny smútku (1989, prémia Ceny Ivana Kraska) vyšiel vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ na úsvite ponovembrovej demokracie; predtým ako samizdat v r. 1985. Básnik doň zahrnul texty, ktoré vznikali od stredoškolských štúdií (ťažiskovo v r. 1972 – 1985). Ide o Grochovu jedinú zbierku (okrem detskej knihy Ábe, Aha spol: rozprávky pre indigové deti a komiksu Šlabikár päťmestia) s koloritom mesta. Centralizovaní sú zväčša marginalizovaní jedinci alebo postavy typizované alternatívnym životným štýlom. Členenie do piatich oddielov predznamenáva autorovu inklináciu k štruktúrovaniu zbierok. Hoci sa básne vyznačujú znakmi blízkymi poetike nonkonformných individualistov (J. Urban, I. Kolenič, T. Lehenová) (svieži dynamizovaný jazyk, civilizačné [beatnické] motívy, inšpirácia hudbou, dôraz na nápaditú obraznosť, prekvapivé pointovanie, pozornosť pre spoločensky prehliadaných), nedominuje gesto vzbury a nihilizmu. Básnikovým riešením, ako sceliť „rozpáraný svet“, sú postoje empatie, súcitu a chlapčensky čisté videnie sveta. Zbierka zároveň predznamenáva Grochov cit pre krásu chvejivosť básnického slova, ktoré bude starostlivo kultivovať v každej nasledujúcej knihe. Jej príťažlivosť potvrdilo aj druhé, upravené autorské vydanie z r. 1999, iniciované fanúšikmi.
V krátkom časovom slede po debute vychádzajú zbierky Baba Jaga: Žalospevy (1991) Bratsestra (1992) (obe Slovenský spisovateľ), v ktorých E. J. Groch testuje nové básnické polohy. V prvej prevažuje žáner grotesky s využitím rozprávkovo-nonsensových motívov, negatívne estetické kategórie a práca s hypostazovaným subjektom (postava inšpirovaná prózou, v 90. rokoch využitá u viacerých básnikov – M. Haugová, R. Jurolek, M. Milčák). V knihe rezonuje myšlienka o komplementarite protikladov, blízka postojom východnej filozofie, no tiež M. Strýka („Pokiaľ tento svet je celý, rozumný, najlepší, tak všetko, čo je v ňom, náhodou ešte aj zlé, nedokonalé, je tu len preto, že nakoniec je to určené k nejakému konečnému dobru“, film dzúԲ, 2020), súbežne presvedčenie, že zlo je možné oslabovať detským, nepatrným, tichým či víziou. Vo výraze zaujme surrealistická obraznosť, hyperbola nápaditá typografia.
V zbierke Bratsestra sa výraznejšie dostávajú do popredia spirituálne (františkánske) motívy príklon k prírodnému toposu, ktorý bude dominovať v celej nasledujúcej Grochovej tvorbe. V prvom oddiele (Spoločenstvo žobravých beštií), poznačenom osobnou krízou reflexiou zla odkazujúcou na minulé (komunizmus), no tiež aktuálne spoločenské tenzie, prevažujú dekadentné tóny. V nasledujúcich štyroch častiach, tvoriacich k úvodu náladový kontrapunkt, sa atmosféra upokojuje a číri. Alternatívou k ťaživému sa stáva bukolickosť prírodných obrazov („prachobyčajná nesmiernosť“) podmienená silným vedomím nesubstancionalizovanej prítomnosti Boha v stvorení. V žánrovej skladbe prevažuje tlmená hymnickosť, modlitebnosť podobenstvo; vo výraze jednoduchosť a poetistické ozvláštňovanie javov. Začína charakteristická práca s citačnými odkazmi dedikáciami (tie sa objavujú už v debute). Básnik kombinuje lyrický princíp s epickým. ʰíové texty sa objavujú aj v iných autorových dielach.
Po osemročnej odmlke sa E. J. Groch prihlásil dvojicou zbierok To (2000) ´é (2001), zároveň prvou detskou knihou Tuláčik Klára (2001, upravené 2. vydanie 2005, ilustr. Ľ. Paľo). Vydavateľský počin sprevádzal básnikov odchod z Košíc do dedinskej samoty Uloža v Levočských vrchoch (2000) a tiež doplnenie umeleckého mena o biblické prímenie Jakub. Na zbierkach zaujme precízne, autorom korigované grafické spracovanie (vyd. Drewo srd) a minimalistický rámec (obe majú po 18 básní). Do ľahkých tónov príznačných pre predchádzajúcu knihu sa vplietajú pocity existenciálnej samoty melancholického smútku aj zložitejšie reflexie nad svetom (b. ѱšپٱ). Podstatnú časť kníh (najmä v zb. ´é) zaberajú úvahy nad procesom umeleckej tvorby, vedomie nedostatočnosti jazyka a testovanie nových kompozično-štylistických možností (rytmizované zahusťovanie čírenie verša, dedikácie, intertextové alúzie, práca s naturalistickým, vecným a anestetickým, otvorené a zacyklené básnické formy blízke autorom text generation [P. Macsovzsky, P. Šulej, M. Habaj], hoci bez výraznejšieho myšlienkového prieniku). Básnik zvýrazňuje (aj riešením obálok) vizuálny princíp. Zastreté projektívne videnie asociuje hľadanie, ťaživú nevyčírenosť, bytie na ceste; jasný zrak sa sieťuje s detenzívnym, holistickým a darovaným. Akcentované, hoci komplikovanou dikciou, sú hodnoty lásky pozornej vnímavosti.
V r. 2005 vydáva E. J. Groch prvú básnickú syntézu Druhá naivita. Zobrané nové básne príbehy (Edition Ryba). Kniha je zostavená zo zbierok od r. 1991 a v záverečných oddieloch doplnená novými textami. Z doterajšej tvorby predstavuje Grochovo najreprezentatívnejšie dielo, ktoré v ankete PLAVu (2019) rezonuje ako zásadná kniha troch ponovembrových dekád. Prísny autorský výber (radikálnejšie zopakovaný pri 2. vydaní v r. 2020, Skalná ruža) nepostupuje chronologicky, ale podľa prevažujúcej atmosféry básní. V incipitnom prozaickom texte ʰí je zdôraznený motív cesty radostnej odovzdanosti tomu, čo prichádza. Nasledujú oddiely s tenzívnou črtou vyskladané zo zb. To ´é, za ktorými sú umiestnené nové básne dopĺňané „svetlými“ textami zo zb. Bratsestra Baba Jaga: Žalospevy. Predposledný – šiesty oddiel tvorí andersenovský príbeh Dievčatko so zápalkami, ktorý v r. 2006 vyšiel spolu s ʰíom v samostatnej knihe íšťá (ilustr. J. Kiselová-Siteková), s presahom k detskému čitateľovi. Usporiadanie textov Druhej naivity (s trajektóriou od zložitého k elementárnemu) zdôrazňuje autorom opakovaný postoj uprednostňujúci jednoduché a prírodné pred racionálnym a civilizačným. Posilnenie detenzívneho výrazovo vyčíreného dáva knihe auru ľahkosti, ktorá je zvýrazňovaná aj v početných ohlasoch. P. Markovič považuje za jej jednotiace spojivo aspekt údivu v objatí všetko prestupujúceho bytia. Autor nevyzdvihuje ako vrchol stvorenia človeka, ale prírodné bytie disponované (vďaka „vnútornému vodiacemu inštinktu“, J. Gavura) zrkadliť vyšší princíp priezračnejšie. Kniha, obývaná množstvom rastlín zvieracích bytostí, je tiež podnetným príspevkom eko-poézie. Grochov tvorivý, nápaditý zároveň hlboko intímny jazyk so schopnosťou rôznorodo nasvecovať postojovo stabilné, výpoveď estetizujúco dynamizuje.
Nové tvorivé vzopätie básnika predstavujú útle literárne zošity Em (2006) Infinity (2008), vydané ako ďalší vizuálny tandem v edícii OZ Slniečkovo. Kým v prvom dominuje eros a milenecké etudy, Infinity osciluje okolo tanatos – tém smrti večnosti, ktorých motívy sa u Grocha objavili už v nových básňach zbierky Druhá naivita. Spoločnou vlastnosťou zošitov je intenzitné spracovanie nastolenej situácie (R. Matejov hovorí „o dialektike túžby v blízkosti smrti“), antropomorfnosť, tematizácia motívov tela, presah od naturálneho k sakrálnemu naopak. V testovaní nových jazykových registrov siaha básnik tiež k popkultúrnemu (fragmenty emailovej komunikácie a filmu, komiksové inšpirácie).
Väčšiu vydavateľskú medzeru medzi ďalšou dvojicou literárnych zošitov nil, úvod (2018, Fra) melanchólia neviem (2019, OZ Brak) vyplnil autor detskými knihami – Ábé, Aha spol.: rozprávky pre indigové deti (2009, ilustr. M. Groch), Šlabikár päťmestia (2013, ilustr. J. Chomová) tiež participáciou na kolektívnej antológii Mávnutie krídel: 42 slovenských haiku (2011). Zošity nil, úvod melanchólia neviem predznamenávajú básnikove nové poetické hľadanie, ktoré má v r. 2021 (Skalná ruža) vyústiť do druhej básnickej syntézy s názvom viety (I. nil, úvod, II. melanchólia neviem, III. Záhyb /Emily/, IV. turgenev). Charakteristický je zvýšený dôraz na médium tvorby. V kontexte myšlienky – „Zmysel chýba každému, ale máme možnosť prekryť to mnohými drobnými sekvenciami.“ (z rozhovoru), kombinuje básnik fragment, ruptúrnosť otvorenosť formy s postupmi sceľovania naznačovanými i funkčnou rytmizáciou textu či premyslenými vizuálnymi riešeniami (zvýznamňovanie grafiky typografie). Návratné motívy zimy sneženia asociujú chlad, premýšľanie nad ľudskou finalitou, no súbežne pokoj, odovzdanosť bytiu v jeho komplementarizujúcich polaritách. Približnosť videnia je výrazom nedokonalého, no osobitého personálneho vkladu do nesmiernosti bytia. Básnik priznáva inšpirácie francúzskym postštrukturalizmom (deleuzovská predstava nekonečne malého rozdielu [medzi temnotou jasným vnemom, ktorý z nej vychádza], limitnosť fenoménov, diferencia intenzít, odsúvanie významu, transgresivita). Cyklus sa smerom k štvrtému oddielu turgenev – s črtou perseovského ľúbostno-prírodného chválospevu – číri prejasňuje. Syntéza potvrdzuje Grochovu tendenciu integrovať existenciálne (nedokonalé, nezavŕšené) do holistického (organického, celostného): „smerovanie k idealite zo stavu, ktorý sa od nej líši, a predsa ju zároveň sprítomňuje“ (J. Šrank). Básnik opakovane, hoci programovo rôznorodo, zdôrazňuje procesuálny, dynamický a fráktálový charakter harmonizujúceho sa bytia.
Okrem tvorby pre deti (s presahom k dospelému čitateľovi), v ktorej sa centralizujú hodnoty priateľstva, hry, jednoduchej (i humornej) nevšednosti, pozorného (tiež historicko-kultúrneho) vnímania, dotvára portrét umelca vydavateľsko-grafická činnosť (samizdaty, Knižná dielňa Timotej, Knižná dielňa, Skalná ruža), rozhlasová a redaktorská tvorba (Kultúrny život). E. J. Groch je považovaný za výnimočného knižného grafika, uznávaného autora kníh pre deti jednu z centrálnych postáv ponovembrovej spirituálnej lyriky.
Jana Juhásová, júl 2021
