ղľáԾ
Jana Bodnárová (1950) je kunsthistoričkou a jednou znajoriginálnejších, intelektuálne zameraných slovenských spisovateliek. Je poetkou, prozaičkou a dramatičkou, autorkou video performancií, ba viacerými umeleckými textami vstúpila aj do kontextu literatúry pre deti amládež.
„Ukotvenosť“ Jany Bodnárovej v umenovede ajej literárna disponovanosť podmieňujú spôsoby reflexie sveta (myslenie ← vnímanie a predstavivosť, fantázia, snovosť), tvorivý proces, písanie ako pohyb po rozhraní medzi fikciou aautobiografiou: „fikcia je väčšia sloboda ako záznamy zvlastného života“, „Nič teda nie je klam, čo sa pri písaní vomne vynára. Len vprepise to možno nie je vždy celá pravda.“ (Bodnárová, 2008, s. 34) V próze takmer neviditeľná (2008), sautobiografickými afiktívnymi zónami, sa písanie stáva spôsobom sledovania aposúvania ľudských limitov. Rozprávačka v Bodnárovej próze hovorí: „Príbeh je skôr fotka ako film“ (Bodnárová, 2008, s. 39), a tak „spomaľovanie“ toho, čo bolo ačo nie je, no „prepisovaním“ sa zachováva pre večnosť („fotka je ako večnosť“, Bodnárová, 2008, s. 81), sa vyhrocuje vmozaike fiktívnych príbehov, ktoré navodzujú podobnosť medzi údelmi žien imatiek: „v každom detaile spomienky je ukrytý akýsi nadosobný celok“ (Bodnárová, 2008, s. 34).
Štúdium dejín umenia a profesionálna zameranosť na jeho reflexiu ovplyvnili autorkinu poetiku, ktorá sa zväzuje spostupmi a motívmi prevzatými zvýtvarného umenia, s „rečou obrazov“, ďž „je staršia ako reč abstraktných pojmov“ (Bodnárová, 2005, s. 110), či s výtvarnou vizualizáciou. Jana Bodnárová už v roku 1996 v súbore fragmentárnych príbehov, subjektívnych interpretácií či impresií, vydaných s názvom bleskosvetlo/bleskotma, citlivo reaguje na výtvarné podnety (napr. Vermeerovo Čítajúce dievča, 1657; Fautrierova ŽDZ첹, 1945), čo predznamená prepájanie slova sjazykomobrazov ako šifier vjej ďalších literárnych dielach. V krátkych prózach z knihy Závojovaná žena (1996) dochádza pri preverovaní a prestupovaní hraníc medzi realitou afantáziou k presadzovaniu sa princípu farebnosti (napr. Žena sjedným okom hnedým adruhým fialovým). Do textov Jany Bodnárovej prenikajú aj motívy a postavyzkontextu tvorby výtvarného umenia, predovšetkým Louisa Bourgeois inšpirujúca rozprávačku fragmentárnych ʴDZíDZ Ծ Insomnia (2005); Ernest Špitz, ktorý sa stáva predobrazom románovej postavy v knihe Náhrdelník/Obojok. Vtedy, medzitým, teraz (2016), teda maliara Imra, pozorovateľa premenlivého života (so skúsenosťami santisemitizmom ipraktikami komunistického režimu) iumenia: „Naučil som sanezabúdať, čo som videl. Inak sa všetko bude vracať, ako keď ti víri vietor okolo hlavy.“ (Bodnárová, 2016, s. 110); Paula Modersohn-Becker, ktorej autorka vzdáva poctu v próze ž (2019), pričom motív ž zväzuje svýtvarným umením, ďž „Pre maliara je koža definitívnou hranicou medzi dnu avon.“ (Bodnárová, 2019, s. 10). Listové či denníkové záznamy Pauly Becker ovplyvňujú tvorbu ústrednej postavy K., ktorá sa ako začínajúca maliarka inšpiruje zápiskami a tvorivosťou nemeckej expresionistickej umelkyne: „Kritizujú ma, že moje maľby sú vraj neukončené. Jednoduchá forma že je nedostatok talentu, že som nedelikátna avlastne hrubá. Aani netušia, že toto je príznačné pre novú ženu umelkyňu vnovom čase.“ (Bodnárová, 2019, s. 68)
Aj vkontexte literatúry pre deti amládež, v umelecko-náučnej knihe Moja prvá galéria (2005), autorka konfrontuje reprodukcie obrazov sich poetickým príbehom, ktorý nie je len spôsobom interpretácie skutočnosti zobrazenej prostriedkami apostupmi výtvarného umenia, ale „zažína“ aj zvedavosť potenciálneho recipienta.
O literárnej tvorbe Jany Bodnárovej možno uvažovať ako o кٳپú“ literatúre (aisthetika tematizuje vnemy všetkého druhu, zmyslové aj duchovné, každodenné aj sublimné, tie, ktoré pochádzajú zo životného sveta, aj umelecké, Welsch, 1993, s. 9), ďž využíva stratégiu an/estetizácie, aby prebudila citlivosť na an/estetické podnety (tie, ktoré vnímame, či tie, pre ktoré už strácame citlivosť, životné iarteficiálne), aby prostredníctvom ich „zrážky“ a hľadaním podobnosti medzi útržkami príbehov, hľadaním rovnakosti vrôznosti (Bodnárová, 2005, s. 106) upozornila na etické či morálne „deficity“ jednotlivca a spoločnosti.
Postmoderná autorská situácia, nadbytok (zmyslových) podnetov si totiž vyžiadali, aby nastal posun od zmyslového vnímania kvnímaniu zmyslu, ako to naznačuje už jedna zprvých próz Jany Bodnárovej, Zdenníkov Idy V. Spoveď nehrdinky (1993), vktorej sa ženský subjekt prostredníctvom denníkových záznamov vyrovnáva s konfliktnou skutočnosťou aprechádza od perzistencie kparticipácii vživotnej realite.
Reflexia súčasnej spoločnosti, zktorej sa vytráca potreba zmyslu avktorej sa práve preto volá po znovuobnovení citlivosti na problémy, sa premieta aj do literárnej tvorby Jany Bodnárovej. Autorka nielenže pomenúva, ale aj rehabilituje potrebu hodnôt a prostredníctvom emotívneho druhu poznania stimuluje morálnu citlivosť: „Krehké veci, ktoré som dnes videla: Ryšavý chlapec vtrolejbuse nastavuje tvár so zavretými očami slnku. Ostré svetlo zažne jeho vlasy apehy. Tvár dvanásťročného je ako posypaná zlatým práškom. Žobrajúci Cigán sedí na chodníku na Mlynskej ulici vKošiciach. Ruka, ktorá zviera nastrčený klobúk, skáče vzášklboch. Keď mu pozriem do veľkých ligotavých očí, znova cítim navlas rovnaký pohľad, ktorým na mňa pred rokmi pozeral indický swámí.“ (Bodnárová, 2005, s. 116)
Citlivosť na problémy ahodnoty podnecuje Jana Bodnárová aj vdetskej literatúre, vknihe Barborkino kino (2001) kreuje predstavu kamery, ktorú dievčenská postava využíva pri „vystupovaní“ zreálneho sveta a „vstupovaní“ do imaginatívneho sveta, aby sa tak rozdúchala detská predstavivosť askúsenosť sproblémovými javmi: „Pozerala cez obdĺžnik svojich dlaní na strom a, čudné, akoby ho videla po prvý raz vživote. Iba teraz si všimla, aké má listy.“ (Bodnárová, 2001, s. 6). V poviedkovej knihe pre „násťročných“ čitateľov snázvom հáť (2012) stvárňuje problémové (šikanovanie, sťahovanie sa rodiny po strate zamestnania, adopcia, staroba, zneužívanie dieťaťa apod.) alebo problémovo prežívané situácie astavy vživotoch dospievajúcich postáv. Spôsoby, ktorými protagonisti citlivo reflektujú skutočnosť alebo do nej vstupujú svojím konaním (prejavy pomoci, starostlivosti, záujmu, písanie ako sebatvorba apod.), sa napájajú na ich schopnosť snívať, fantazírovať, atak riešiť problémy a optimalizovať život. Krátke príbehy z knihy Dita, 30 mušiek svetlušiek ainé príbehy (2014), vo svojom „tkanive“ integrujú podnety zrôznych životných sfér aj druhov umení. Bodnárovej dievčenská postava odhaľuje problémové „miesta“ v zdanlivo neviditeľných príbehoch vecí, ľudí azvierat, atak rozprávačka učí, ako sa dívať na svet,ako doň vstupovať prejavením záujmu i skutkami pomoci.
Problémová a často aj odvrátená stránka mimoliterárnej skutočnosti (vychýlené javy: outsiderstvo, osamelosť, bezdomovectvo, migrácia, segregácia, chudoba, násilie, vojnové konflikty, inakosť, psychické ochorenie, fyzický deficit, insomnia, samovrava, vypätá citlivosť apod.) ovplyvňujú vpodobe „stimulu“ literárnu tvorbu Jany Bodnárovej: „Všetko je rozbité na drobné úlomky. Svet už asi naozaj nie je bezpečným miestom. Je nezreteľný anepevný.“ (Bodnárová, 2005, s. 85)
Zvýšená citlivosť na (pod)prahové podnety, rozjatrená senzibilita aobrazotvornosť, ba dokonca totálna empatia (Kršáková, podľa Cviková, 2005, s. 141), selekcia toho, čo vstúpi do autorkinho zorného poľa vo svojej ážԱ alebo áԱ (Petrík, 2017, s. 211) podobe, ale i schopnosť čerpať zo zdrojovpamäti („Bez spomienok by sme boli dutí ľudia.“ Bodnárová, 2008, s. 33),metamorfovať vnemy a obrazy predstavivosťou i fantáziou podmieňujú stvárňovanie textovej skutočnosti: „Medzi mojím podvedomím avonkajším svetom sa nedá viesť rez skalpelom.“ (Bodnárová, 2005, s. 128)
Filmová predloha ѲԻDZíԲ Ծ Insomnia (2005) využíva podnetyz dramatického umenia (filmovú skratku, teatrálnosť, „pohyblivé“ obrazy) a je koncipovaná tak, aby sa spolu so zreštaurovaním hudobného nástroja zavraždeného dievčatka zo sociálne determinovaného prostredia vprvom pláne textu zrekonštruoval aj „príbeh“ avýznam mandolíny. V ʴDZídz možno identifikovať rozprávačkinu ambíciupochopiť a rehabilitovať súvislosti včase av priestore tohto sveta, podobnosti medzi ľuďmi; dopovedať, premyslieť, precítiť „rovnakosť vrôznosti“ (Bodnárová, 2005, s. 80) a prostredníctvom asociácií i analógií potlačiť bolesť autrpenie, pokoriť strach, prekonať krutosť, rehabilitovať súcit, ktorý plynie zo spoluzdieľania zmyslu životných situácií astavov ľudí vpo/krízových obdobiach:
„Vo fakultnej nemocnici čakám na výťah. Popri mne sestrička tlačí ležadlo. Leží na ňom mladík, vychudnutý na kosť akožu. Skelet jeho tela je prikrytý modrým plášťom. Vpadnuté hnedé oči sa do mňa zadrapia auž ma nepustia.
Na lavičke vparku pod borovicou sedí mladý pár. On vyberie zkočíka dieťa apostaví ho na neisté nôžky.“ (Bodnárová, 2005, s. 117).
Aj Nočná samovrava rozpráva príbeh „stigmatizovanej“ ženy, ktorá sa diskontinuitnými prehovormi vyrovnáva sminulosťou a so sociálnou iemocionálnou izoláciou: „Slová sú určené niekomu, kto nie je, apritom kráča sňou.“ (Bodnárová, 2005, s. 48)
Kľúčovým motívom experimentálnejšej knihy próz ٳܰá (2018) je NOC, ktorá iniciuje autorské „výpravy“ kproblémovým javom a k ich podložiu. Vnočnom čase ticho rozjatrí pamäť,stimuluje citlivosť na zmyslové podnety, znásobí ich, atak stimuluje obrazotvornosť: „Mala rada tmu, lebo vnej sa spomienky osvetľujú najlepšie. Rovnako najlepšie počuť ich hlas, keď je celkom ticho, keď zhasnú zvuky.“ (Bodnárová, 2018, s. 71)
Autorka vyberá zo zorného poľa množstvo (len zdanlivo marginálnych, nezaujímavých, zabudnutých) podnetov, ktoré vradzuje do ý (Bodnárová, 1990, s. 11) a stratených príbehov, či DZíDZ (Bodnárová, 2005, s. 80), ba aj do príbehov, ktoré sú skôr fotkami ako filmami (Bodnárová, 2008, s. 39). Rozdrobovanie príbehov do sekvencií (útržkovité príbehy a rozhovory, príbehy vpríbehu, vízie, spomienky, úvahy, e-mailová komunikácia, pohľadnica apod.) presviedča ofragmentarizácii stvárňovaného sveta, no môže evokovať aj zvýšené vedomie reality. Akeď nemožno vidieť azaznamenať všetko, pretože realita je rozmanitá amy sme nedokonalí vrozpamätávaní sa, Jana Bodnárová si osvojí „nástroj“, ktorý kompenzuje tento deficit (Mikš, 2010, s. 145), atým je symbol.
Vo vybraných textoch Jany Bodnárovej symboly, znamenia a dzԲčԾ, „náznaky atušenia“ (Bodnárová, 2008, s. 114) odkazujú aj na zmysel toho, čo je takmer neviditeľné, čo zostalo vcitovej pamäti a zúročilo sa vživote jednej ženy vreťazi žien ztoho svojho rodu (vnučka – dcéra – matka – stará matka – pramatka), ako aj tých druhých; ačo preniklo do záznamov skontúrami autobiografie: „spomienka nikdy nebude dosť pravdivá, hlboká, dosť presná aúplná. Lebo také je ipísanie – sledovanie vlastných limitov“ (Bodnárová, 2008, s. 90)
V próze takmer neviditeľná (2008) sa zbližujú dospievanie, dospelosť astaroba, čo možno chápať ako proces prekrývania sa časov „vtedy“ a„teraz“, ale aj ako proces hľadania prienikov medzi mimosvetským a svetským priestorom, medzi domovským acudzím svetom, medzi priestormi svojej duše adušami iných, ako hľadanie priestorov pre pocit transcendentna vo svete, vktorom je mnoho ľudí bez domova, a ako identifikovanie odlišností ajpodobností medzi nimi. Spomienka preniká aj do skorších textov Jany Bodnárovej. Malé príbehy Chôdze včase z knihy 2 cesty (1999) vkontexte „veľkých dejín“ možno zkompozičného hľadiska spojiť spohybom po osi času od 50-tych do 90-tych rokov minulého storočia. Aj v snovo-fantazijnom príbehu Tiene papradia (2002) sa súčasnosť prepája s „exilom pamäti“: „Táto cesta bola potrebná, už nebudem opustenec, ktorý nevie, čo je ozajstná spomienka, čo krycia spomienka. Teraz premením všetko na prach, som predsa čarodejnica, som ľahká, som šťastná! (Bodnárová, 2002, s. 107)
Vbásnických knihách Jana Bodnárová reaguje na zrážky subjektu básní so svetom spotopeným svedomím (Bodnárová, 2013), či so skutočnosťou, ktorá rozdráždi zmysly icity, pretože je reprezentovaná periférnymi priestormi ajej senzibilnými obeťami; vyberá motívy zviazané s citovou pamäťou – „s najcennejším kľúčom ku skutočnosti seba samej“ (Bodnárová, 2013, s. 49), či so „snovými obsahmi“, ako je to vzbierke éí (2013). Volí si témy, ktoré zasahujú ľudstvo a senzibilný subjekt svojím disproporčným zameraním, vzbudzujú vedomie o ničivých dôsledkoch „ľudského“ konania či nečinnosti; resp. si vyberá motívy syna, jeho obrazu (ikony), smrti, žiaľu, nehy, podvedomia asna, spomienky apísania, či nestálosti, ako je to vrovnomennej básni zo zbierky vzáhradách/pod dronmi (2016): „raz sme kamene/ araz sme kvapky./ raz sme meče/ araz vlásky./ raz vzduch,/ hneď dusné jaskyne./ všetko pominie/ vtichu aprázdne. (Bodnárová, 2016, s. 58) Aj vzbierke básní, či piesní existenciálnej grotesky Uprostred noci sa chcem ísť prejsť (piesne existenciálnej grotesky) (2017) prepája reflexiutenzívnych pohybov vspoločnosti (migrácia, vojna, politika) so zásadnou tenziou vnútorného života, stratou syna: „chcem sa však vrátiť do náruče/ podivnej bizarnosti sveta,/ kde nad kanálmi svietia reklamy./ vparkoch nad jazerami/ letia lampióny. hrajú farbami/ na harfách štrbinového neba.// vrátiť sa do sveta!“ (Bodnárová, 2017, s. 7) Rovnako aj vzbierke ձč (2019) prevládajú témy amotívy ženy iumenia, neľahkých osobných dejín, ťaživých dejinných skutočností aspoločensky vypätých dejov so zámerom textov prebudiť vnímanie acítenie, aby sa nestali odolnými voči každodennej kumulácii obrazov skazy.
Martina Petríková, 2020
ٱú:
Cviková, J.: Nespavosť Jany B. In: Insomnia. 1. vyd. Bratislava: Aspekt, 2005, s. 139 – 143. ISBN 80-85549-53-0.
Mikš, F.: Gombrich. Tajemství obrazu ajazyk umění. Pozvání kdějinám ateorii umění. 2. vyd. Brno: Barrister & Principal, 2010. 360 s. ISBN 978-80-87029-86-2.
Petrík, V.: Experiment aľudský osud. In: Čas a (bez) čas. 7. zväzok edície Profily. 1. vyd. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 2017, s. 210 – 211. ISBN 978-80-7140-540-5.
Welsch, W.: Estetické myslenie. Bratislava: Archa. 136 s. ISBN 80-7115-101-7.
