„Fascinácia“ postmodernou vo výtvarnom umení. Subjektívne asugestívne príbehy na obrovských plátnach sprídychom mýtickosti, archetypálnosti, ktoré zároveň dokážu tlmočiť čosi podstatné onovej senzibilite človeka na konci 20. storočia. Práve snaha zachytiť vo svojich príbehoch túto senzibilitu, hoci často len vjej fragmentárnej podobe, vnáznakoch, na pomedzí reality asna, často akoby „chladným“, nezúčastneným okom kamery, sa stávajú charakteristickými znakmi kníh Jany Bodnárovej (Z denníkov Idy V., Bleskosvetlo / Bleskotma, Závojovaná žena). V prozaickej knihe Tiene papradia dáva pred príbehovými skicami, lyrickými miniatúrami, či príbehovými citátmi prednosť hutnému, plnokrvnému, výrazne komponovanému apointovanému príbehu, postavami aich osudmi takmer románovo navzájom previazanými avytvárajúcimi tak ucelený, zmysluplný ačitateľsky príťažlivý príbeh. Knihy Roztrhnuté korálky, Dievčatko zveže, Barborkino kino predstavujú originálny prínos do žánru autorskej rozprávky vslovenskej literatúre 90. rokov. Pozoruhodné prozaické dielo Jany Bodnárovej už dnes predstavuje trvalý prínos do modernej slovenskej literatúry.
Anton Baláž
Keď sa začítame do jej próz, zistíme, že znich priam srší sloboda tvorenia. Pravdaže, isté pravidlá treba dodržiavať i vtomto tvorivom procese, ale to je skôr hravosť ako ťažká zodpovednosť. Pritom sa dá hovoriť bez prekážok o zodpovedných veciach, vidieť život nielen hravo, ale aj dramaticky, hovoriť nielen o láske, ale aj o trápení a smrti“.
Vladimír Petrík: EXPERIMENT A ĽUDSKÝ OSUD, /doslov/ In: jana Bodnárová, Čas a (bez)čas, Tranoscius, 2017, L. Mikuláš
Jana Bodnárová, jedna znašich najpozoruhodnejších prozaičiek, ponúka vnajnovšej knižke Takmer neviditeľná svojskú, síce od predchádzajúcich textov odlišnú, no niektorými prvkami autorskej poetiky predsa len nezameniteľnú podobu akéhosi „sebaprepisovania“. Ak by sme aj novú knižku spájali sautorkiným obratom kautobiografii, nemožno ho vnímať ako náhlu ruptúru, vo viacerých Bodnárovej poviedkach sa vyskytujú prvky (situácie, vzťahy, postoje, typy postáv), vktorých očividne rezonuje vlastná skúsenosť, zážitkovosť, vTakmer neviditeľnej je však tento moment posilnený aj ja-rozprávaním. Pri rekonštruovaní svojho príbehu cez prúdy spomienok sa Bodnárová nepohybuje vlineárnom čase, ale tak, ako je to pre ňu príznačné aj viných knižkách, včasových slučkách, vkruhoch, vmeandroch. Práve vmeandrovitosti, sakou plynú útržky príbehov, myšlienok, pocitov, nachádza radosť aočividne aj „metafyzické“ aestetické uspokojenie. Medzi riadkami cítime radosť, sakou autorka spriada zfragmentov podobu novej reality, reality vytváranej zo zásob pamäti, ale aj zobrazotvornosti, znekrotenej túžby po tejto novej – textovej realite, ktorú nepokladá za klam, no zároveň ani nie za celú pravdu osvojom živote. Cez fragmenty nás tentoraz autorka vovádza (samozrejme, iba sčasti) aj do procesov samého prepisovania príbehu (seba). (...) Vtexte, ktorý je utváraný zvoľne plynúcich asociácií abohatý na opis rôznych, zdanlivo neraz celkom triviálnych, no včlenenosťou do celku zvýznamnených príhod, na drobnokresby postáv blízkych, ale aj celkom cudzích ľudí, sa prelínajú príbehy, úvahy, pocity, fakty, vecné záznamy sodkazmi na výtvarné aliterárne diela, slyrickými, takmer básnickými pasážami. Vrámci tejto tvarovej pestrosti autorka siahla aj po „minirománoch“, ktoré včlenila do toku rozprávania, atým ozvláštnila, rozkošatila jeho štruktúru. Tým akoby text menil svoje tempo arytmus, akoby sa rozprávačské tempo spomaľovalo, zvoľňovalo afrázovanie stávalo mäkším. Oprávnenosť tohto pocitupotvrdzuje sama autorka, ktorá sa vzáverečnej časti knižky priznáva, že vpomalosti nachádza čoraz väčšiu krásu, pretože vpomalosti „môže vstúpiť do mysle objav alebo aspoň prekvapenie“.
Etela Farkašová
Každá kniha Jany Bodnárovej je iná, svojská, atypická, atoaj napriek tomu, že už od debutu Aféra rozumu nachádzame vautorkiných prózach krehké, miniatúrne tajomstvo, ktoré bolo aje pre rozum jadrom vtvrdej kôstke, bujnú fantáziu, ťaživú predstavivosť, prepiato vyšponovanú, prelínanie reality sirealitou. Jana Bodnárová zobrazuje bytosti hypersenzitívne, akoby ziného, svojho času, aniekedy aj zneznámeho priestoru, bytosti uzatvárajúce sa vo vlastnom čase ako vslimačej ulite. Hoci vnajnovšej knihe prozaičky (Bleskosvetlo / Bleskotma) pociťujeme výraznejší tlak vonkajšej skutočnosti na takpovediac vnútornú, realita stále vytvára len pozadie pre príbehy novej senzibility (napríklad vpodobe správ zrádia). Postavy vtextoch Jany Bodnárovej sa dostávajú do mnohokrát tragického konfliktu so spoločnosťou– autorka tým poukazuje na nemožnosť dosiahnutia úplnej vnútornej harmónie či slobody vosvete, ktorý je čoraz agresívnejší.
Marta Součková
Bodnárovej prózy pôsobia niektorými vonkajšími znakmi postmoderne (fragmentárnosť, náznakovitosť, prelínanie časov, včleňovanie cudzích acudzojazyčných subtextov, nelineárnosť, kaleidoskopickosť rozprávania), jej postavy vnímam však ako nedôsledné postmodernistky: nosia vsebe túžbu po veľkom, utajenom celku, po harmónii aporiadku, po pevných bodoch, oporách… Ilúzia, fikcia, imaginácia sú neodčleniteľné od „reálneho“ života Bodnárovej postáv, medzera medzi nimi je niekedy taká malá, že postavy vnímajú neraz svoj (cudzí) život ako film– a naopak, film sa pre ne občas stáva skutočnejším ako sama skutočnosť.
Etela Farkašová
Literatúra pre deti a mládež má svoje vlastné pravidlá. Jej nedomysliteľnou súčasťou je poézia atajomstvo. Tento jav šťastným spôsobom demonštruje aj knižka Jany Bodnárovej Roztrhnuté korálky. Vdetskej literatúre je to autorkin debut. Musím podotknúť hneď na začiatku, že úspešný. VPaulínkinom príbehu je rozohraný problém detského spoznávania sveta arozvíjania nových pocitov aemócii, ktoré stýmto procesom súvisia. Dá sa tu vybadať prítomnosť dvoch dominujúcich protikladov– radosť zpoznávania aprebúdzajúci sa strach… Celá knižka je preteplená a predýchaná láskou. Charakterizuje ju hlboké porozumenie astotožnenie sa s fantazijnou zázračnosťou detského sveta.
Ľubica Kepštová
