Gregor Papuček v rokoch 1954 – 1958 študoval na gymnáziu s vyučovacím jazykom slov. v Békešskej Čabe, v rokoch 1958 – 1961 na dôstojníckej škole v Budapešti, v rokoch 1979 – 1984 ako vojak z povolania študoval slovenčinu na Univerzite Eötvösa Loránda v Budapešti. V rokoch 1961 – 1978 bol učiteľom na poddôstojníckej škole vo Vacove, v rokoch 1978 – 1991 technickým prekladateľom a tlmočníkom maďarskej armády v Budapešti. Po básnických začiatkoch počas štúdií od konca 50. rokov sa na dlhší čas odmlčal a do prúdu slovenského literárneho života v Maďarsku sa zaradil až v polovici 70. rokov. Pravidelne publikoval v antológiách (Výhonky, Fialôčka fiala, Chodníky, Je to?, Cestou k slovám), zborníkoch (Život a dielo troch…, Veľkí malým), Ľudových novinách, Našom kalendári, v časopisoch Budapeštiansky Slovák, Romboid, Slovenské pohľady, Literárny týždenník a i. Knižne debutoval básnickou zbierkou Pilíšske ozveny (1982). Autor zbierok Ako mám ďalej žiť(1983),Tvrdé hrudy(1988),Dozvuky(1994),ú岹(1998),Dvomi chodníčkami(2002),Úsmevné epitafy na (večný) odpočinok (2010). Osobitnú pozornosť venoval ľudovej piesni (Zahučali hory, 1983), ľudovým rozprávkam (Drotár podrotuje slniečko, 1999, so Š. Lamim) a rodnému kraju (Mlynky a okolie, 2000). Napísal knihy veršov pre deti Hrajme sa! (1990) a DzԱ(2003), z ktorých mnohé sú aj zhudobnené (Zaspievajme si, 2004) a vyšli aj na CD (Zaspievajme si s Debničkou, 2007). Do slovenčiny preložil 150 detských básní S. Veöresa (Keby svet bol drozdom, 1997); prekladá aj maďarských a v Maďarsku žijúcich národnostných básnikov. Zostavovateľ Bibliografie beletristických publikácií slovenských spisovateľov v Maďarsku 1955 – 2002 (2002).
