��������

Prozaik Balla na slovenskú literárnu scénu vstúpil v roku 1992 publikovaním v časopise Dotyky. V roku 1997 zvíťazil textom Koniec leta ������úť��ž�� Poviedka. Jeho tvorba prešla od postmoderného knižného debutu Leptokaria (1997) po nateraz poslednú čitateľsky komfortnejšiu novelu Veľká láska (2015) výraznejším vývinom. Od poetiky intertextuality a prelínania komického a hĺbavého sa posunul k osobnejšej naráci, napájanej narážkami na konkrétne udalosti protagonistovho mikrosveta v kontrapunkte, paralele alebo kolízii so spoločenským. To, čo zostáva konštantou, je permanentný autorský záujem o vnútorný svet jedinca napriek prevahe rozumu nad emóciami stále zmietaného pochybnosťami a neistotou. Na všetky autorove knihy bez výnimky (Leptokaria 1996, Outsideria 1997, Gravidita 2000, Tichý kút 2001,�� Unglik 2003, De la Cruz 2005, ��ܻ��í 2008,�� V mene otca 2011, Oko 2012,�� Veľká láska 2015) možno aplikovať tvrdenie o prestupovaní literárneho a mimoliterárneho a najmä práci s (kafkovskou) absurdnosťou a filozofujúcim diskurzom. Mnohoraké verzie prítomnosti úradníckej profesie a podôb malomesta iba podporujú kompaktnosť originálneho prozatérskeho sveta. Pokiaľ ide o žánrové zaradenie jeho próz, najvýstižnejšie je označenie za poviedkara. Aj v súvislosti s rozsiahlejšími textami (V mene otca, Veľká láska) sa vytrvalo bráni spájaniu s ašpiráciami na román. V rámci štýlu je autorovou ambíciou dosiahnutie ľahkosti, svižnosti a živosti písania za cenu korekčnej práce, teda ustavičného vybrusovania, opráv, vynechávania a dodatočného dopĺňania.

Do literárnej situácie 90. rokov 20. storočia vniesol v textoch Leptokarie, knihy poviedok v roku 1996 odmenenej Cenou Ivana Kraska, záujem o neprekonateľnú absurdnosť existencie. Súdobý kritický ohlas správne postrehol, že subjekt má rozplývavú povahu, hoci autor v rámci skúsenosti plurality vysoko stavia subjektívnu skúsenosť izolácie. Kafkovská „úzkostno – groteskná“ atmosféra sa spája s desivou metaforou a precíznou prácou na úrovni slov. Vianovské spojenie fantázie s absurditou a existencializmom iba podčiarkuje intertextualitu spisovateľovho debutu. Outsideria s parametrami existencialistickej textovej koláže oproti Leptokarii ponúka viac motívov úzkosti, depresie, hnusu, bezmocnosti, samoty alebo šialenstva a o čosi menej čierneho humoru a grotesky. Typický Ballov zmysel pre detail dáva vyniknúť autoreflexii, ba až autopsii. Anotáciou avizovaný príklon k „absolútnej temnote“ spája „fascináciu odvrátenými stránkami života s anestéziou, aby nápor prežitého nebol až taký ničivý, priťažký“, ale tiež s iróniou a sebairóniou. Gravidita zintenzívňuje brilantnosť autorovej práce s jazykom pri zachovaní záujmu o tajomné zákutia ľudskej existencie a ostatné propriety ballovskej poetiky, okorenenej živou iróniou a funkčnými zmenami dynamiky rozprávania. Tvorivé exhibovanie autora tentoraz vo výraznejšej miere reaguje na spoločenský vývoj, predsudky a nudu všedného dňa. Tichý kút nadobúda rozmer generačnej výpovede o márnosti existencie v interakcii s odľudštenou spoločnosťou. Prvok intelektuálnej blazeovanosti rozprávača sa dopĺňa s priznanou pochybnosťou a typicky ballovským spoločensko-antropologickým experimentom s nepredvídaným konaním postáv. Zbierka poviedok Unglik ponúka oproti predošlým knihám vyššiu mieru hravosti, vtipu a sarkazmu. Napriek recenzentským obvineniam z klišé, nadmerného formalizmu, pózy a maniery sa jej nedá uprieť „fascinujúca filozofia života a smrti, hrozivá a oslobodzujúca zároveň“. Aj v knihe De la Cruz sa Balla prezentuje ako mysliteľsko-reflexívny typ autora, schopný na minimálnej ploche dosiahnuť výpovedné maximum. Pokročil v kondenzovanosti výrazu, zosilnil ironické i filozofujúce tóny. Zbierka poviedok ��ܻ��í je zložená z textov vytvorených viacerými autorskými stratégiami. Keď sa v postrehoch recenzentov glosujú jeho obsedantné návraty k nezmyselnosti bytia, beznádeji, nihilizmu, samote či odcudzeniu, (zdanlivo) protirečivo oponuje tvrdením, že jeho texty sú prešpikované optimizmom. V súbore textov ��ܻ��í Balla pokračuje v línii naznačenej predošlou knihou De la Cruz. Ani nie tak tematicky, ako skôr náladou či akýmsi pocitom zo sveta, v ktorom v originálnej proporcionalite namixovaný ťaživý sen a nefalšovaný odstupový úsmev. Postavám dožičí obligátnu osciláciu medzi vedomím „celkovo zúfalo prázdneho života“ a – podľa neho – efemérnou vierou „v možnosť nejakého inakšieho spôsobu existencie“. Literatúra a intelektuálny fundament ľudstva prijatý z diel iných sú často nadradzované nad realitu - komentovanú skôr v negatívnom svetle. Všetky súčasti náhľadu na svet sa spájajú v perfekcionisticky komponovanej štruktúre. V diapazóne pranierovaných atribútov postáv víťazí „priemernosť, naivita, nezvládnuté emócie, povrchná improvizácia, ozveny celý život verklíkovaných schematických bludov“. Ballovi ide o vybočenie zo schémy. Nezľavuje z hyperboly mizogýnskych a zdanlivo mizantropických štylizácií, avšak podstatnejšie než úvahy o miere ich autenticity je vypäto etické a humanistické vyznenie v podtexte.

Označenie prózy V mene otca za generačnú novelu vychádza z uplatnenia prvkov generačného románu. Dominuje téma rodiny, jej rituálov a privátnych tradícií ako mocného nástroja na ovplyvnenie väzieb členov. U Ballu je však spracovaná s pridanou hodnotou filozofického pojednania o hľadaní zmyslu života. Nie je priamočiary – kým zahlcuje čitateľa predimenzovaným egocentrizmom protagonistu v kombinácii s mystizujúcim motívom germánskeho stromu v útrobách domu, stále je to len príprava na šokujúci záver v podobe okato banálnej odpovede na základnú existenciálnu otázku. Autor tematizuje častú nemožnosť nájsť primerané komunikačné kódy, bariéry vybudované okolo ľudského ega, obyčajnosť ako relevantnú kategóriu pri interpretácii sveta a bytia. Výpoveďou štylizovanou ako rozprávanie negatívnej postavy poukazuje na ich nečakanú humornosť. Harmónia medzi obsahom a formou robí z prózy hodnotovo vyvážený text s kvalitami vydareného záznamu večného ľudského balansovania medzi komickým a tragickým. Ballovo autorské nastavenie stojí na neustálom manifestovaní pesimizmu, jeho skeptickým programom – a zďaleka nielen v zbierke poviedok Oko – je pranierovanie stereotypov a zbabelosti tzv. všedného človeka, pričom negatívne atribúty v poetike trpkého úsmevu s obľubou prenáša aj na väčšie spoločenstvá: náboženské inštitúcie, politické strany, spoločenské usporiadanie. Balla píše o svete ako panoptiku zaľudnenom bizarnými postavami, napriek všetkej absurdnosti však neobchádza ani historickú pamäť a realitu súčasnosti. Prioritou literárneho manieristu je vnútorný svet. Ten presakuje do dialógov v podobe zdanlivého nezmyslu, ktorý buď mlčky pasívne ilustruje prízračnú atmosféru alebo kolorit situácie úspešne zvráti. Namiesto príbehu je dôležitá absurdita surreálnych situácií v mozaike „spomienok, úvah, predstáv, snov, epizód a dialógov“. Ballovou metódou v Oku je rýchly sled drobných, neukotvených motívov, výrazová zomknutosť a úsilie zbavovať sa slovného šumu. Ambícia nehovoriť „nikdy o ničom inom, len o drobnostiach, o bezvýznamných príhodách“ vzdáva poctu Slobodovi a účinne demonštruje postupné skladanie celkového obrazu z jednotlivých častí. Autor, miestami vyvolávajúci dojem krčmového filozofa, poskytuje čitateľovi erbové motívy svojho písania: osamelosť, bolesť, rozklad, odcudzenie, patologické zmeny ľudskej podstaty, narušenie (najmä partnerských a rodinných) vzťahov. Obohacujú ich početné variácie na tému hypochondrie, obrazy „neistoty, zúfalé výkriky, halucinácie, bonmoty, cynické posmešky a smutné vyznania“. To všetko v metaforicko - symbolickom jazyku labyrintového typu, s chirurgickou presnosťou, grifom karikaturistu a zároveň v tempe, ktoré vzbudzuje podozrenie z plytvania nápadmi. V súvislosti s Veľkou láskou možno akcentovať zvýšenú mieru komunikatívnosti textu, v tomto ohľade značne presahujúcu parametre debutovej Leptokarie so „životom a príbehmi človeka, ktorý je Ballovi dnes takmer cudzí.“ Na druhej strane – z Ballu nikdy nebude jednodychý rozprávač natus, stratégia jeho písania je založená na trpezlivej a precíznej štylizácii, premyslenom strihu a práci s hlbším významom slov. Za métu, ku ktorej smeruje svoje autorské úsilie, neustále považuje lapidárnosť vyjadrenia. Ballovým autorským krédom je originálne zachytená pravá podstata života – individuálneho i života v podobe esencie univerzálnej skúsenosti. S tým súvisí od knihy ku knihe výraznejšia tendencia ku gnómickým výpovediam o medziľudských i spoločenských vzťahoch. Napriek trvalej prítomnosti melanchólie Balla zostáva verný čiernemu humoru a ostrej irónii, sebairónii, paródii i persifláži. Balla sám seba vníma ako autora s jasne definovaným (skepticko – nihilistickým) názorom, a teda s konzistentným prozatérskym svetom, odolávajúcim na rovine základných charakteristík variovaniu formy. Na rozdiel od starších próz, motívy „úzkosti z toho, že nechápeme, ako funguje svet, čo v ňom hľadáme a ako v ňom môžeme prežiť“ spracúva vo Veľkej láske s väčším nadhľadom. Prejavuje sa ako brilantný rozprávač, vedomý si toho, že ešte aj „konštruovanie vlastného outsiderstva je fascinujúce i zábavné“. Ostatná Ballova publikácia Je mŕtvy variuje gesto existencialistického odľudštenia a samoty. Zároveň sa opakuje, že stále zostáva, síce to isté gesto, hravé, prekvapivé i provokatívne. Ľudia a ich spôsob hovoru ho totiž stále zaujímajú a stále im venuje dostatok pozornosti. Sám sa k tomu priznáva len čiastočne. Ak čítame titul knihy ako Balla je mŕtvy, môžeme vedieť, že všetko, čo čítame, je autor sám. Zároveň si môžeme myslieť a autora podozrievať, že kniha je o všetkom možnom, ale nie o Ballovi. Kdesi v tomto medzipriestore sa pohybuje celá Ballova tvorba.