„...ide o dielo tak z námetového, ako aj tvárneho hľadiska širokospektrálne a viacvýznamové, v ktorom autorka originálnym spôsobom využíva prvky analytickej, existenciálnej až postmodernistickej prózy..."
Zdenko Kasáč o knihe DZáž
„KOLÁŽ je mimoriadna, neobyčajná kniha. Mimoriadna a neobyčajná nielen svojou autenticitou..., ale i vysokou literárnou a filozofickou hodnotou. V Terencii, ktorej Tatarka svoje listy adresoval, videl zosobnenie klasického ženského ideálu. Bola pre neho nielen dôstojnou intelektuálnou spoločníčkou, ale – prečo to nepovedať – i zosobnením ženskej krásy a ženského pôvabu. Hoci Tatarkove listy vznikali pod tlakom krajne nepriaznivých vonkajších okolností, hoci ich písal útržkovito a fragmentárne – poskytujú ucelený obraz ženy, videný cez prizmu básnikovho očareného zraku. Snáď nikto ešte v modernej slovenskej literatúre nevytvoril taký dynamický a sugestívny obraz ženy ako práve Tatarka v týchto svojich listoch. ...Tatarkove listy sú však aj autorovým autoportrétom svojho druhu. V mnohom a vo väčšej miere než banalitu vonkajšieho sveta zachytávajú umelcov bohatý vnútorný život, jatrený a inšpirovaný láskou a túžbou. Tatarka vložil do týchto listov všetko svoje majstrovstvo slovesného kúzelníka a mága, ktorý sa z hrôzy kataklizmy zachraňuje jediným preňho možným spôsobom: písaním.“
Ivan Mojík o knihe DZáž
CELKOM HUDOBNÁ ROMANCA
(Doslov Ivana Kadlečíka k2. vydaniu DZáže)
Všetko, čo je čisté, možno pripodobniť muzike apiesni.
Hudba je komponovaná do tvaru, zložená do ladnosti, súladu, je naladená, lebo napĺňa zákon. Je to paradox iba zdanlivý, keď ľudská bytnosť alebo jej dielo sú prísne komponované zákonmi etiky či estetiky – azároveň vrcholne slobodné.
Takže slová: „Ale nech už skončím akokoľvek, vchudobinci alebo vžalári, chcem zostať až do konca duchom slobodný,“ by mohli byť mottom, motívom ikrédom spisovateľa aj človeka, čo je vTatarkovom prípade to isté. Je básnikom dvadsaťštyri hodín denne, každodenne. Básnik bez prestania, ustavične aneprerušovane.
Tento gravitačný bod acentrálny nerv presne nahmatala Erika Podlipná vtexte nazvanom DZáž, ktorý je budovaný na báze korešpondencie, pričom tento spôsob hovoru nemožno pokladať za neskladné skladisko fragmentov, polámaných zvyškov aútržkov.
Ide odobre naladenú skladbu, príbuznú Dominikovej jestvote. To znamená, že Podlipnej pocta Dominikovi Tatarkovi nie je len pietna. Ona tvorí zneho súčasníka, kriesi aduchom oživuje, podobne ako Tatarkov text Manifest oslobode nám živým aslepým vracia zrak.
Mŕtvy Tatarka oživuje živých, otrokom pripomína možnosť voľnosti. Nie konzum ahmotné zajatia či ideologické závislosti, ale nadšená avrelá tvorba oslobodzuje avykupuje. Apozdvihuje nad nízkosť, ktorá tu vládne aspoň tak víťazne ako včasoch Tatarkovho fyzického bytia.
„Písanie nie je pre mňa iba racionálna činnosť, ale aj pozdvihnutie ducha, čosi ako krásny, povznášajúci spev.“ Toto sa Tatarkovi podarilo. Aj Erika Podlipná priložila strunu kskutočnosti, že Tatarka sa stáva baladickou piesňou. Prispela kspevu.
Spevom spevnieme.
