ղľáԾ
Základ literárnej tvorby K. Kucbelovej predstavujú štyri knihy poézie. Trojica zbierok ٳá (2003), Šǰ (2006) aMalé veľké mesto (2008) vyšla vroku 2020 vspoločnej reedícii, ktorá podčiarkla ich vzájomnú príbuznosť. Básnická zbierka Vie, čo urobí (2013) naznačila tvorivý posun vautorkinej tvorbe, potvrdený po čase vydaním novely Č辱 (2019).
Poetika Kucbelovej zbierok znultých rokov 21. storočia sa vyčleňuje zkonvenčného poetického diskurzu (napr. poézia ako veršovo-stroficky štruktúrovaný subjektívny lyricko-epický výlev založený na evokácii), ako aj zrodovo determinovaných očakávaní (emocionálnosť výrazu, spontánnosť, ukotvenie ženského subjektu vtradičných kultúrnych rolách, mýtoch apod.). Pokiaľ ide ovýchodiská, jej snahy možno situovať do blízkosti domácich experimentálnych subverzívnych pokusov zkonca 20. storočia (P. Macsovszky, N. Ružičková, P. Šulej). Ďalšie konexie predstavuje tvorba Osamelých bežcov (I. Štrpku, I. Laučíka aP. Repku), prípadne niektorémetódy J. Ondruša. Pokiaľ ide ovýraznejšie medziliterárne súvislosti, napríklad pri tretej zbierke sú sprítomnené modernistické experimenty z českého (J. Kolář) a z angloamerického (W. Whitman, T. S. Eliot) literárneho kontextu spresahom kintermediálnosti typickej pre konceptualizmus (podľa zistení I. Hostovej s väzbou na tvorbu Y. Ono). Ide najmä ouplatňovanie významotvorných atvarotvorných stratégií (koláž, montáž, text ako scenár, návod na použitie, inštruktáž keventu). Dôležité sú aj ďalšie paralely s výtvarným umením afilmom. Možno sem rátať konexie sexperimentálnou poéziou (odosobnený jazyk, permutačný skladbový princíp), minimalizmom (redukcia formy, očista výpovede od emocionálnych, expresívnych obsahov, šetrenie výrazovými prostriedkami), akčným (text fungujúci ako partitúra keventu, recyklované záznamy performancií) a procesuálnym umením (otvorená forma, sebareferenčnosť, významová efemérnosť). Túto intermediálnosť vKucbelovej prejave posilňuje aj permanentný, cieľavedomý dôraz na dizajn autorkiných kníh. Ako ilustrátori sa pri jednotlivých zbierkach uplatnili renomovaní mladí slovenskí výtvarníci (S. Mikyta, P. Illo, M. Moravčík, D. Olejníková).
Prvé dve Kucbelovej knihy možno charakterizovať ako komponované básnické cykly, tretia je vystavaná ako básnická skladba. Všetky sú budované na dialektike kontextualizácie afragmentácie, kombinatoriky aasociatívnosti, formálne korektnej iparadoxnej logiky. Nejde pritom oveľké textové plochy, Kucbelová stavia skôr na tvarovej, výrazovej aj motivickej striedmosti, triezvosti, selekcii adisciplíne, ale aj na podnecovaní významovej expanzie, interpretačných možností. To sa týka aj typografie (významotvorná kurzíva, žiadne verzály), interpunkcie (dvojbodky, bodkočiarky, pomlčky, zarážky, lomky, žiadne čiarky, bodky) agrafického členenia textov. Typická je výroková forma, pričom prevzaté či imitované objektivistické konštatovania, charakteristiky adefinície sú usporiadané do konštelácií, ktoré namiesto kvantifikačného aklasifikačného efektu akcentujú priebežnú paradoxnosť areverzibilitu. Zkompozičného hľadiska linearitu čítania akontinuálne „pribúdanie“ zmyslu narúšajú intratextové spätné odkazy, vtretej zbierke pribúda aj poznámkový aparát. Vprotiklade ktejto tendencii vytvárať viacaspektové súvislosti medzi jednotlivými časťami súborov je Kucbelovej výpoveď vystavovaná sústavnému triešteniu na detaily, fragmenty, heslovité útržky. Interpretačný rozptyl podporuje aj difúzia subjektu do rôznych gramatických osôb (ja, ty, my), dokonca jeho frekventované vymiznutie. Dá sa vravieť ointencionálnej entropii či priam desémantizácii, sfunkciou odbúrania akejkoľvek stopy subjektivity a maximálneho otvorenia sa textu čitateľovi (Ľ. Somolayová), keď vduchu konceptuálnych umeleckých projektov text chce viac zaangažovať myseľ čitateľa ako jeho zmysly acity, takže funguje akomanuál na mentálne rozcvičky(S. Chrobáková).
Sémantickú otvorenosť Kucbelovej prvých dvoch zbierok spôsobuje výrazné zastúpenie abstraktných substantív, slovies (často len pomocných) v infinitíve aslovesných podstatných mien. Typická je výrazová neutralita a používanie lexikálnych asyntaktických prvkov typických pre rôzne vedné odbory. Ponajprv poetka zvlášť vyťažuje terminológiu aspolu sňou aj perspektívu prírodných vied, od tretej zbierky viac využíva zázemie spoločenskovedných disciplín. Skladba Malé veľké mesto má polyfónny charakter založený na apropriovaní štýlovo cudzorodých textov (reklama, šláger, modlitba, dokumentácia/inštrukcia kvýtvarnej akcii ai.).
Namiesto evokovania či sugerovania subjektívnych zmyslových excesov prostriedkami tradičnej perceptuálnej poézie sa Kucbelová zameriava na presun elementárnych, samozrejmých vnemov asituácií do roviny mentálnych procesov. Ide vnich najmä oproblematiku identity subjektu na spoločenskej, umeleckej, intímnej aexistenciálnej rovine. Spoločenská problematika akultúrno-civilizačné javy (mytológia moderného mestského života, konzumný životný štýl, komodifikácia hmotného sveta aživotného prostredia človeka, reklamno-mediálna manipulácia apod.) sado popredia dostávajú najmä vtretej knihe. Reflexia tvorivosti sa vpoetkinej produkcii priebežne ohlasuje cez sebareferenčné motívy. Najmenej priestoru autorka venuje konvenčnej téme partnerskej intimity, ktorá sa sústavnejšie prezentuje len vsamostatne vydelených ôsmich básňach ٳáDZ, zatiaľ čo zrámca medziľudských vzťahov viac exponuje priateľstvo.
Zdá sa, že najsústredenejšie Kucbelová otvára existenciálne otázky. Ich registráciu sťažuje fakt, že hoci autorka píše ohmotnom svete, abstrahuje od jeho konkrétnych čŕt, takže zmodelových situáciísubjektu vobjektívnej realite vjej podaní ostávajú len pojmové konštrukcie odkazujúce na stav, situáciu subjektu zhľadiska základných kategórií času apriestoru. Kucbelovej vnímanie sveta vychádza zdôrazu na plynutie apremenu javov, ako aj na komplementárnosť protikladov, respektíve ich relatívnosť areciprocitu. Jednotlivé kategórie pritom nemajú zreteľne afixne priradené hodnotiace znamienka, skôr je pre ne charakteristická priebežná áٰDZápremena, sústavné oscilovanie medzi príjemným splývaním opozít airacionálnym vetvením paradoxov, živená dôrazom na relačný charakter aambivalenciu identity každého jedného prvku.
Ako indikátory výrazovo-tematických parametrov jednotlivých súborov slúži ich názvy:ٳá(odborný termín pre zaniknutú gramatickú kategóriu),Šǰ(odkaz na diskurz relaxačno-súťažných fyzických aktivít aich žurnalistického komentovania),Malé veľké mesto(slogan reklamnej kampane na podporu turizmu v Bratislave). Cez jazykovedný kontext implikuje názovٳápárovosť, respektíve nejednoznačný vzťah medzi protikladmi. Kľúčovou motivickou dvojicou zbierky je hladina ajej narušenie, zbierka reflektuje problém dokonalosti ajej narušenia, ako ho spôsobuje subjektívny zásah (I. Hostová). V knihe Šǰsacez motív dýchania nastoľuje otázka vypovedateľnosti vecí aj existenciálna problematika, kritika upozorňuje aj na blízkosť tohto motívu sfunkciou dychu pri desubjektivizačnej meditačnej aextatickej praxi (I. Hostová spomína buddhizmus, Ľ. Somolayová šamanské rituály). Tretí titul signalizuje najmä tematické zameranie skladby na mestskú skutočnosť vspoločenskej acivilizačnej perspektíve. Vpopredí je reflexia konzumného spôsobu života amediálnych manipulácií na jednej strane amožnosti zachovania vlastnej identity, výrazné sú vtejto súvislosti motívy mapy aindividuálne vytváranej alternatívnej kartografie.
Posun vautorkinej tvorbe znamenala básnická zbierka Vie, čo urobí, vydaná sväčším časovým odstupom od predchádzajúcich. Na rozdiel od prvej trojice zbierok je jej fikčný svet vystavaný na konkrétnych časopriestorových súvislostiach. Ich základom je bezprostredný životný svet subjektu, kontext všedných činností aprostredie, vktorom sa odohrávajú základné medziľudské vzťahy. Sú však stvárnené so spoločenskokritickým akcentom. Rozvíja sa ironická reflexia konzumného spôsobu života avplyvu médií na vnímanie ahodnotový svet súčasného človeka. Zosilnela skepsa voči kondícii spoločenského organizmu. Najmä pribudli motívy permanentne prítomnej medziľudskej nedôvery, nevraživosti, pripravenosti na konflikt ahroziaceho násilia. Čiastočne ide oreakciu na niektoré tragické dobové udalosti (napr. streľba vDevínskej Novej Vsi vroku 2010, po ktorej ostalo 8 obetí a15 zranených) ainé signály značného rozšírenia spoločensky nebezpečných postojov análad. Predsudky ako základ hodnotového rebríčka súčasného človeka, spoločenská atmosféra hostility aich úzkostné prežívanie subjektom sú integrujúcimi významovými uzlami zbierky. Významný podiel na tom majú spodobenia matky aotca. Subjekt ich nespája sočakávanými hodnotami, ako sú domov, bezpečie, sociálna stabilita čimorálna vyspelosť. Naopak, sú nositeľmi predsudkov, sociálnych apsychologických komplexov, stádovitého myslenia akonania, xenofóbie, neschopnosti sebareflexie apodobne. Ak vtomto prípade možno uvažovať aj ostvárnení generačnej hodnotovej priepasti, cez postavy susedov, známych aj celkom anonymných ľudí, ktorých určuje hostilita kostatným (J. Gavura), sa navodzuje problém kultúrnej priepasti. Týmto spôsobom Kucbelovej reflexia nadobúda platnosť geopolitickej spoločenskej diagnózy. Cez motívy, ktoré problematizujú aj vzťah človeka aprírody (spoločnosť si osvojuje zákony divočiny, spoločnosť na seba privoláva ekologickú katastrofu), sa navyše akcentuje sebadeštruktívny potenciál civilizácie.
Vie, čo urobí už nepredstavujefragmentárny cyklus, ale zbierku autonómnych básní svlastnými názvami. Apelatívnosť, prítomná napokon už vpredchádzajúcej básnickej knihe, nie je zjavná vo výraze, je však prítomná vpodtexte, vžánrovom podloží a vobraznosti. Básne obsahujú ironické alúzie na mediálno-reklamný žargón. Viaceré vyrastajú zvýchovne zameraných žánrov, ako sú rozprávka, bájka či aforizmus. Úzkosť ako základný stav subjektu nadobúda priestorové vyjadrenie vobrazoch stiesneného životného priestoru, či už ide obytový interiér, dom, štvrť, mesto, extravilán, krajinu. Pre prežívanie času je príznačné, že Kucbelová zachytáva veci, produkty ľudskej činnosti vprocese deštrukcie, rozpadu, zániku.
Štvrtá básnická kniha svojím tematickým profilom iformálnymi parametrami predstavuje recepčne prístupnejší variant Kucbelovej básnického písania. Kritika pri nej poukázala na riziko predvídateľného či banálneho tvarovania niektorých básní (I. Hostová) avyslovila predpoklad, nakoľko bude výrazne časová výpoveď schopná recepčného aktualizovania vbudúcnosti (J. Gavura). Zároveň zazneli hypotézy, že ďalšie smerovanie Kucbelovej tvorby sa môže zmeniť. Potvrdili sa vtom ohľade, že autorka po ďalších šiestich rokoch uverejnila nie básnické, ale prozaické dielo, novelu Č辱. Na druhej strane aj túto knihu charakterizujú silné konexie sdovtedajšou básnickou tvorbou autorky.
Č辱 je novela sautobiografickým základom: „Autorka chodila dva roky do výrazne folklórnej oblasti pod Kráľovou hoľou. Chcela sa naučiť šiť čepiec“ (vydavateľská charakteristika diela na obale knihy). Rozprávačka vykazuje totožné známky sautorkou, pokiaľ ide orodisko (Banská Bystrica) abydlisko (Bratislava). Počas osvojovania si primárnej zručnosti sa rozprávačka zbližuje so svojou učiteľkou, spoznávajej zázemie ahodnoty, čo ju vedie aj kreflexii vlastnej rodinnej histórie. Popri individuálnej arodinnej pamäti je dôležitá aj téma kolektívnej ahistorickej pamäti, prítomná vnovele cez pozorovania, komentáre aúvahy týkajúce sa najmä spolužitia miestneho majoritného obyvateľstva srómskou menšinou. Východiskový motív, ktorý korešponduje saktuálnou vlnou módneho záujmu ofolklór, možno teda uKucbelovej vnímať ako zámienku na analýzu asystematickú previazanie individuálnych aspoločenských problémov, ktoré poväčšine sprevádzajú autorkino písanie od začiatku – problematika osobnej identity, hodnota pamäti, neutešený stav spoločnosti – aku ktorým sa pripájajú ďalšie (rekonštrukcia rodinnej a rodovej histórie, vzťah ku kultúrnym koreňom). Na spoločenskej rovine reflexia presahuje až do úvah nad situáciou aperspektívami konkrétneho regiónu včase glokalizácie. Ako vonkajšiu motiváciu na vznik diela možno predpokladať okolnosť, že v rokoch 2013 – 2017 zastávali vedúce funkcie v Banskobystrickom samosprávnom kraji zástancovia krajne pravicových až neonacistických politických síl.
Prepojenie individuálnych a spoločenských tematických zložiek novely predstavuje fenomén identity, nazeraný zproblémového hľadiska. Rozprávačka pociťuje svoju identitu ako deficitnú (pocit vykorenenia): absencia dôležitých rodinných spomienok, nedostatok komunikácie, tabuizácia traumatických rodinných udalostí. Zblíženie stútorkou jej umožňuje vyrovnať sa so svojou minulosťou avedie ju zároveň ktomu, aby kultivovala vzťah svlastnou dcérou. Zistenia opremenlivosti folklórnych tradícií včase ao ich rozmanitosti vpriestore poukazujú zasa na to, že kolektívna identita nie je pevne daná, ale predstavuje spoločenský konštrukt. Hodnotovo odvrátenú stranu vytvárania prijateľného spoločenského sebaobrazu predstavujú rôzne podoby negatívneho vymedzovania sa voči inakosti, či už ide opredsudky voči Rómom, ženám, prisťahovalcom, umelcom apodobne.
Rozprávačkino študijno-remeselné zaoberanie sa čepcom ako folklórnym výtvorom je analógiou pre analytický prístup ku skutočnosti vzmysle poznávania zblízka, zrubu, so zahrnutím genézy akomparácie. Šitie čepca symbolizuje rekonštrukciu vlastnej identity, rodinnej pamäti, regionálnej kultúry akolektívnej historickej pamäti. V intenciách feministických metafor ženského písania táto ručná práca postihuje vylúčenosť žien vpatriarchálnej spoločnosti, vyjadruje hodnotu ženskej spolupatričnosti areprezentuje formu sebavyjadrenia rodovej skúsenosti. Introspektívny prístup sa vnovele uplatňuje pri väčšine tém, nezasahuje však už reflexiu spolužitia miestnej majority sRómami. Pri nej poznávaciu funkciu alternuje sociálna, účastnícke hľadisko nahrádza svedecká perspektíva, výrazovú rezervovanosť strieda empatia a romantizovanie.
Č辱 je koncipovaný ako fragmentárne kaleidoskopické rozprávanie. Vdiele sa prelínajú viaceré žánrové konvencie: portrétno-autobiografická denníkovo-spomienková epika orodinnej minulosti, beletrizovaná reportáž svýrazným podielom faktografie omiestnom folklóre aregionálnych dejinách, etnograficky zamerané vecné opisy práce azvykov, esejistické reflexie nad spoločenskými akultúrno-civilizačnými problémami, lyrický prvok predstavuje fragmentácia narácie do eliptických mikrokapitol, ktoré sú navyše rytmizované medzititulkami saforisticko-básnickým vyznením.
Básnická tvorba Kataríny Kucbelovej sa na začiatku 21. storočia spolu sďalšími poetkami (najmä N. Ružičkovou a M. Ferenčuhovou) podieľala na aktualizovaní anestetickej poetiky básnikov 90. rokov. Kucbelovej lyrika prešla premenou od minimalisticky-konceptuálnej intelektuálnej procesuálnej poetiky kpostkonceptuálnej spoločensky angažovanej azároveň čitateľsky ústretovejšej výpovedi. Stabilne vnej išlo oskúmanie tém ako neurčitosť vlastnej identity, slobodná vôľa či prediktabilnosť ľudského konania (L. Biznárová), spoločenské vzťahy a hranice pomenovania aumeleckého vyjadrenia. Problémy, ktoré autorka reflektovala vpoézii, objavujú sa aj vjej prozaickom diele, rozvinuté onové, sčasti osobné (rodinná história) asčasti spoločenské témy (rodová pamäť, kultúrne tradície, veľké dejiny). Č辱 sa situuje do priestoru, kde sa pretína viacero relevantných línií súčasnej slovenskej epiky: postkonceptualizmus, autobiografické písanie, reportážna literatúra, prózy tematizujúce vzťah kdomovu, ženské písanie. Pri literárnokritickom hodnotení Kucbelovej písania prevažuje afirmatívne prijatie.
Jaroslav Šrank, 2021
