Svoj skúsenostný komplex transformuje do prozaického tvaru, využívajúc niekoľko príznakových kompozičných aštylistických postupov. Najčastejšie je to zatemňovanie, stajomňovanie zmyslu rozprávaného príbehu alebo ľudských vzťahov akonfliktov. Čitateľ sa ocitá vpozícii náhodného, vonkajšieho pozorovateľa alebo svedka udalostí, rozhovoru anechápe očo ide postavám, môže si to len domyslieť alebo vytušiť. (…) Neurčitosť významu aj zmyslu prozaickej výpovede je vostrom kontraste sjasným, presným iluzívnym zobrazením detailov icelku vecného aprírodného prostredia, deja alebo zovňajšku postáv.
Karol Tomiš
Dušekov starostlivo zachytený mikrosvet, jeho obdivovanie navonok celkom obyčajných vecí (ktoré dostanú vďaka neočakávanej zmene optiky alebo prekvapujúcemu osvetleniu nový význam), odvaha vymýšľať v časoch chladnej pragmatickej jednoúčelovosti vzťahov, to všetko pomohlo prozaikovi vyhnúť sa konvenčnej, ba už imódnej nostalgii postáv nad zánikom starootcovského sveta.
Ivan Sulík
Dušan Dušek obohatil slovenskú literatúru najmä tým, že svoju poetiku postavil na detaile sautobiografickým nábojom, čím sa jeho prozaická tvorba dostala do kontrapunktu soficiálnou ideologizovanou literatúrou. Dušek sa vypracoval na jedného znajlepších slovenských poviedkarov. Svet jeho próz hýri drobnými rázovitými postavičkami, ktoré prinášajú na scénu nielen autorskú skúsenosť zdetstva, ale aj humor, iróniu aosobitý poetizmus,založený na presne vystavanej metafore skonkrétnym príbehovým pôdorysom, ale aj imaginatívnosťou ajemnou psychologickou drobnokresbou. Vjeho poviedkach vpresnom prozaickom tvare spolunažíva realita sobrazotvornosťou, iracionalitou atajomnosťou. Frekventovanou témou Dušekových poviedok je popri detstve aj vzťah medzi mladou astaršou generáciou, cez ktorý sa premietajú skritickým akcentom zložité spoločenské, sociálne apolitické súvislosti. Vzbierke poviedok Teplomer sa popri všetkých týchto štandardných vlastnostiach dostávajú do popredia politické postoje autora kskutočnostiam totalitného režimu ikskutočnostiam po „nežnej“ revolúcii roku 1989. Majstrovsky poskladaná farebná vitráž ľudských osudov vzbierke Pešo do neba vytvára obraz, cez ktorý knám prenikajú lúče zážitkov, momentov amaličkostí, humorných ale ivážnych situácií, opísaných shravosťou aľahkosťou autorovi vlastnou. Dušek sa sústavne venuje scenáristickej arozhlasovej tvorbe.
Alexander Halvoník
Dušek odovzdáva spoločnosti zrelé prozaické umenie, založené na hlbokom poznaní duše dedinského človeka isociálneho kontextu, vktorom tento človek žije (či včera žil). Dušek sa nespolieha len na zážitok apoznanie, ktoré je ináč základom každého skutočného umenia, ale predkladá ho čitateľovi pomocou súčasných výrazových prostriedkov azdnešných stanovísk, čím výrazne rozširuje paletu súčasnej prózy.
Rudolf Chmel
Náprstok je to užitočný ľudský vynález a iDušan Dušek ho často pri svojej tvorbe využíva rovnakým spôsobom: šije, zošíva (nikdy ale nepláta) príbehy tak, aby svojich hrdinov uchránil pred najbolestivejšími pichnutiami osudu. Namiesto drsných obrazov súčasnej reality (atýka sa to všetkých troch desaťročí, vktorých jeho poviedky vznikali) sú jeho príbehy nasýtené osobitým poetizmom, humorom aláskavou autorskou iróniou, zaplnené svojráznymi postavami apostavičkami. Nemožno ale povedať, že Dušekove príbehy sa odohrávajú vakomsi historickom bezčasí – dobovo ich zakotvuje – ale čas, ktorý obteká jeho postavy, plní vich životoch inú, dôležitejšiu funkciu, funkciu milosrdného času. Preto nie náhodou práve poviedka Milosrdný čas uzatvára príbehy knihy, lebo „vmilosrdnom čase nikto nezomiera, vmilosrdnom čase idú hodinky raz dopredu araz dozadu, ako si kto želá... vmilosrdnom čase všetci žijú...“ Princíp oživovanej pamäti, pripamätávanie si vecí aľudí, ktorý tvorí príbehové východisko poviedok, prináša galériu postavičiek – nimi Dušek vracia do nášho vedomia svet, ktorý by sa inak nikdy neocitol vo „veľkých dejinách“. Obnovuje tak pohľad na obyčajného slovenského človeka (hoci zväčša lokalizovaného na autorovo milované Záhorie), znovuvytvára jeho ľudskú jedinečnosť ajeho zakotvenosť vkomunite – hoci by ho tá iodmietala. Dušekove postavy sa viac ako stlakom doby musia vyrovnávať spocitom nenaplnenosti vlastného života, ťaživosti vlastnej situácie. Dušek obdivuhodne vystihuje či rekonštruuje ich vnútorný pocitový svet, vytvára vkaždom príbehu dostatok priestoru pre jeho naplnenie.
Anton Baláž
Príbehy. Občas iba letmo naznačené, zriedka vypovedané vcelej svojej poučnosti aexemplárnosti, najčastejšie eliptické, nedopovedané, nesfunkčnené vonkajším dramatickým napätím. „Románik“ Zima na ruky má niekoľko príbehov vypovedajúcich za seba iza celok segmentárne členeného rozprávačstva. Všetky majú prinajmenej trojgeneračný záber, pretože ani jeden nie je vytrhnutý zjednoty času rozprávania, všetky súvisia spredkami apotomkami, ktorí sa raz určite oseba aspoň štrngnú vprúde roztečených slov alebo zvečnených momentiek, aby si odovzdali svoje posolstvo, aby upozornili, že všetkému nemožno porozumieť zrazu anavždy aže najväčším ľudským nedorozumením je neporozumenie. Pravdaže, vDušekovej próze sa niekedy ťažko rozoznáva, koľko je vindividuálnych drámach humoru akoľko irónie. Veď najmä vtejto tónine je napísaná celá tá hýrivá paráda iskriacich slovíčok, prešmyčiek, slovných hračiek, bonmotov isamopašne podaných hriechov, prehreškov ihriešikov, za ktorých zrkadlom pulzujú skutočné, nezriedka ikrvavé drámy príslušníkov generácie Dušekovho polstoročia. Rozprávač to ako zklobúka vyťahuje zfiktívneho denníka slobodného chalana, ktorý napriek všetkému prežíva nehatené detstvo: všetko treba zapísať, lebo litera scripta nevpustí lož. Anavyše – dramatik, humorista aironik sa opäť uviedol ako nepolepšiteľný básnik: niektorým jeho riadkom či gagom už chýbajú azda len rýmy, aj to hádam len preto, aby čitateľ nebodaj nepodľahol ilúzii, že aj próza môže byť básňou.
Alexander Halvoník
