Písanie pre mňa predstavuje darovanú nutnosť, nemiznúce očakávanie anepredvídateľné vrstvenie textu. Je to najprirodzenejší úkon, ktorému sa pokorne podriaďujem, aby som sa dozvedel viac osebe, oaprílovej aleji smohutnými korunami, ouhýbajúcich očiach cudzinky, odetskej dlani mávajúcej vysvietenému rýchliku. Vneposlednom rade je to neustále úsilie nevzdialiť sa od svojej chlapčenskej duše, ktorá si navždy zachovala priezračné videnie sveta. Písanie je volanie ačakanie na ozvenu svedomím večnej neúplnosti aroztratenosti pod nemou hrozbou tikajúceho času. Proces tvorby odkrýva obzory slobodného priestoru, stíšeného azylu sprísľubom improvizovaného úkrytu pred čoraz nebezpečnejším svetom. Ešte stále ma fascinuje skutočnosť, že báseň vzniká vpodstate zničoho, len znepoľavujúceho vnútorného napätia aťaživého nepokoja. Napokon chvenie má vždy svoju príčinu akaždá výpoveď si neomylne vyberá svoju formu.
Miroslav Brück pre LIC, 2021
