ղľáԾ
Peter Šulej yytvára novú koncepciu pohľadu na veci, ktoré sú pre mnohých znás ešte dodnes pomerne veľkou neznámou, avpodtexte (ľudského bytia) dominantne hľadá anachádza ničím nenahraditeľný maxirozmer vzmysle človečieho zvolania: hominem quaero! – aprávo človeka na cit alásku vzbesilo gradujúcej epoche technických výdobytkov, prorokov a ich „studených“ zázrakov.
Ireney Baláž
Práve som dočítal Šulejovu zbierku básnických textov Archetypálne leto. Nadobudol som pocit, že miestami som mal do činenia so starostlivo „vymyslenou“ prepracovanou poéziou. Ľahučké, neotravne, melancholické, spleenom opatrne poznačené riadky. Šulej dorazil do vytúženého prístavu básnickej zrelosti – svojej vlastnej zrelosti. Je dobre byť zrelý, je to čosi ako súkromný vrchol. Zrelosť nesie vsebe ajobmedzenosť. Zvrcholu niet kam ísť, niet kam aniet ako ukročiť. Pokročiť. Nie však sa umárať nereálnymi snami;jeden vrchol stačí. Prístav, vktorom sa možno usadiť adookola pritom pozorovať pritom ruch na pláži.
Peter Macsovszky
Letmý pohľad na obsah napovie, že autor zotrváva pri používaní „futuro-technokratických“ reálií charakteristických pre spolutvorcov Generátora X (Duch satelitu, Program je program, Arteficial, Topografickí ľudia). Kvantitatívny nárast vtextoch („trekujúci samuraji / zobchodného megacentra /? kinového multiplexu / geograficky nedeterminovaní / vo farebných bublinách di-priestoru)“ nutkavo vyvoláva neopodstatnenú predstavu rečovej nadbytočnosti. Avšak verbalizmus možno Šulejovi vyčítať viných oblastiach. Estetický dosah vtradičnom poňatí treba ponechať bokom, dané prostriedky sú funkčne plne opodstatnené. Vporovnaní sMichalom Habajom sa vumiernenej podobe, po prvé: spolupodieľajú na vytváraní básnických figúr – vkombinácii stradičnými poetizmami tvoria „katachretické“ obrazy: „narodený vkolíske zlaserových šípov“ „na webovej stránke vzorka tartanu“, „čakám len na vyrozprávanie / bájnych príbehov zdávnych mediálnych bojov“. Vďaka použitiu vironizujúcich acynických polohách predstavujú ideálny prostriedok kritiky aktuálnych objektov: konzumu areklamy („v objatí viacprúdových diaľnic betonový / ostrov slobody / zachváti národ pri výletoch pri piknikoch... všetci zajedno / ... Novodobý romantizmus, ktorý ponúka, tkvie vhľadaní normálu, rovnovážneho stavu, zlepšení. Podstatný je pohľad vpred. Útek zprítomnosti vo forme nostalgicko-sentimentálneho spomínania. Vkonfrontácii stým, čo možno označiť hrozbami technokracie sa prikláňa na stranu človeka: „výsledky sú neuspokojivé / ešte stále sme príliš prirodzení / zaplavení chémiou acitmi“."
Jana Pácalová
Electronic cafe je pro konstrukci nevyhnutelného světa. Myslí svírou vnekorigovatelnost směru vývoje, vjedinou trasu po trajektorii dané funkce ó. Už jiní stvořili ve svých textech fylogenetické následovníky člověka, umělé inteligence, myslící stroje (W. Gibson, D. Simmons, A. C. Clarke...), Peter Šulej též; navíc však přisoudil lidstvu smrt, sjistotou uvidel poslední jámu s kůly pro mastodonta. Ve vnitřním postupu bloku života mu nezbýva vědomí kefektívnímu odporu. Současný spoločenský vzorec mutuje, rodina vopozici muže aženy se propadá do širších polygamních spoločenstev, vpozadí se sexem nepřirozených avirtuálních poloh; né jako důkazem perverzity, nýbrž jako stavem vpřirozeném, nezadržitelném posunu. Perverzní je návrat ktekutinám, kmasu (W. Gibson), lidé se snaží naroubovat na stroj, vykročit ze slepého ramena evoluce. Zmizela hloubka citu, který zde člověka vposledku definuje překlenutá lstí invalidního intelektu (s. 147). Jednotlivci, normalizováni multimédií, uskřípnutí drogovou poživačnosti, inkarnování do klávesnic, utopení včemkoliv znudy, jsou ztraceným kusem stáda zbloudilých, ale svou samotu dokáže postihnout jen ten, kdo projeví snahu rozbít to, co souvisí skultúrou, vztahy aslovy. Aautoreflexe se prolína sdestrukci toho všeho. Vgeneralizaci lze pak lidstvo chápat jako povaleče, který na zbořeništi – na pozadí sgejzíry ohne – zapaluje další marihuanovou porci.
Dan Faltýnek
Odhadujem, že cieľová skupina čitateľov bude najmä zradov mládeže. Šulej vie vynikajúco zužitkovať prácu so slovníkom, využíva slová zpoklesnutej slovnej zásoby, neologizmy, zloženiny, takisto vie šikovne oboznámiť spočítačovou akybernetickou terminológiou bez toho, aby zostal vdojmoch čo len náznak poučovania. Okrem toho bude mládeži bližšie prostredie, postavy aich životné peripetie. Kniha Elektronik cafe je unás vcelku vyváženým vkladom do intenzívnej poviedkovej tvorby, vsci-fi sa určite zaradí medzi vrcholy.
Radoslav Matejov
Vnikať do ohybných azároveň akoby kamenných priestorov poézie Petra Šuleja nemusí byť vždy ani jednoduché, ani ľahké; autor sľahkou eleganciou zapája do svojho fondu poézie presné výrazy zjednotlivých vedných odborov či citáty vcudzích jazykoch, čo na jednej strane neobyčajne umocňuje povedané, na druhej strane sa čitateľ „pozdvihne“ nielen esteticky, ale aj intelektuálne. Pravda, žiada si to sústavnú pozornosť, od týchto veršov sa nedá odbiehať ačasto sú vo svojej zdanlivej zložitosti také naliehavé, akoby si vyžadovali od čitateľa rovno reakciu, odpoveď. (...) Čitateľ si uvedomuje, že je možno súčasťou dobre premyslenej hry, no túto úlohu koniec koncov prijíma celkom rád. Autor „pracuje na základe vlastného utajeného programu“ (zámer apiesok, s. 30) ačitateľ vbásňach často nachádza rozličné verbálne prekvapenia, obrazy, ktoré vyvolávajú azda všetko, len nie ľahostajnosť. Šulejova poézia je aj poéziou malých príbehov, autor má schopnosť aj sa odosobniť, aj byť ich aktérom, posúvať ich kvytúženému asi ani nie koncu, ale stredu, kde sa všetko začína ikončí. Nejde tu ohľadanie harmónie, ale prepájanie rozličných disharmonických ciest igest, pričom niekedy práve gesto môže cestu aj zakryť, zahmliť, čo je možno tiež súčasťou autorovej stratégie. Ani vzbierke Koniec modrého obdobia Šulej nevybočuje ztoho, na čo sme si uňho už zvykli, takže ju chápem ako ďalšie prehlbovanie svojrázneho autorského hlasu. Je to kniha plná kontrolovaných emócií ipredstavivosťou prebúdzaného ratia, ktoré sa navzájom akoby pozorujú astriehnu na každý svoj pohyb – orientovať sa vŠulejovej poetike znamená aj byť čitateľsky na istej úrovni, keďže autor evidentne nepíše pre každého čitateľa, ten si ho musí nájsť apomerne namáhavo dešifrovať. Šulejov autorský rukopis je veľmi dôkladný apestrý, vzniká pocit, že autor nenecháva nič na náhodu aobásni premýšľa amožno ju modifikuje do posledného momentu. Tým lepšie.
Viera Prokešová
Pri prvom listovaní knihy Koniec modrého obdobia som zistil, že je dosť silným podnetom na myslenie. (...) Šulejovo básnenie je, myslím si, exemplárne umelé. Nie je slávikom, ktorý spontánne produkuje tóny, ale strojom na výrobu asociácií. „Meteorológia vízií je poézia“, myslí si Peter Šulej. Šulej je „ťažký“. Jeho dikcia je štylizovaná, umelá, intelektuálska až šašovská. Prečo? Treba akcentovať umelosť. Príroda zo šulejovského sveta zmizla. Šulejovské asociácie sa akoby, (áno, AKOBY) vynárajú spoza horizontu, ktorý je predpísane umelý. Zlomyseľne si možno pomyslieť: dnes SA takto píše „poézia“. Šuleja by sme mohli znevážiť ako stádového básnika. Ale predsa to neurobíme. Šulej ako umelý stroj emituje text, ktorý nie je text. Text by mal byť celistvý ako biologické tkanivo. Šulej emituje slová vrôznych konfiguráciách. Akoby nám hovoril: myslite si, čo chcete. Podozrievam ho, že POKÚŠA. Nie je stádový básnik. Je čosi poeticky neutrálne: pokušiteľ. My sami sa prostredníctvom jeho „textov“ pokúšame. Ako vieme zdejín, pokušenie je vynikajúca heuristická technika.
Ivan Žucha
Aj básnik, poviedkar, vydavateľ, organizátor literárneho života Peter Šulej sa napokon dopracoval krománu. Anie hocijakému, pretože ten jeho sa volá ᾱó. (...) Šulej možno ani netúži rozdávať odpovede na prekérne otázky, ale rozhodne mu nechýbajú kapacity ani zážitky na literárne formulovanie vlastných vízií osubjekte na prelome epoch. Atakú liberálne rozkrytú históriu subjektu, dôsledne generačnú, nám ponúka: ako ačo sa prihodilo subjektom, ktoré sa vyviazali zo služby vyprázdnenému režimu, „ako sa ztoho hormonálneho chaosu, larválneho štádia, nekontrolovateľného kvasenia, totálneho pobláznenia mysle, horúčky azávrate nakoniec vykľujú úplne normálni seriózni ľudia – inžinieri, lekári, vedci, výskumníci, učitelia, spisovatelia, umelci?...“ Šulejov román sa reálne naozaj odohráva takpovediac vdvoch epochách. Jedna sa končí adruhá sa začína, na prvú sa spomína, druhá sa tvorí aprojektuje, pričom aj táto projekcia má overiteľne autobiografický základ. Nedalo by veľkú námahu identifikovať za menami bohémskych románových priateľov mená reálnych protagonistov „ó“. „ᾱó“ sa rovnako autobiograficky odohráva najmä vslovenských metropolách (Košice, B. Bystrica, Bratislava) sbeatnickými výpadmi do sveta. Druhú vrstvu „reality“ okrem účinkujúcich postáv predstavujú spoločenské apolitické reálie, módne trendy acelá tá atmosféra bujnejúca odnožami rocku, popu, reklamy, drog, alkoholu, sexu, mediálnej manipulácie asieťovania. Do tohto „životopisného“ základu vstupujú odkazy na literatúru, spisovateľov aumelcov, pričom je príznačné, že vpriaznivých súvislostiach sa tu ocitnú slovenskí klasici ako G. K. Zechenter-Laskomerský, J. Kráľ či J. Fándly. Túto líniu autor zapĺňa zemitým rozprávačstvom, vktorom je nápadná humorná aironická dikcia sprevádzaná ostrým kriticizmom (pochopiteľne, veď ide osocializmus ajeho dietky), no zmysel rozprávania je vpodstate vážny (tiež pochopiteľne, lebo ide ohľadanie „ó“ skladajúcej sa zidentity jednotlivých postáv). Román je rozčlenený na segmenty zodpovedajúce aspektom jednotlivých postáv, medzi ktoré sa včleňujú ďalšie segmenty (intermezzá, kompendiá). „Realistickú“ líniu Šulej dokomponovúva fantazijnou nadstavbou (objav tritisícročných babylonských klinopisných tabuliek vnacistickom bunkri pri B. Bystrici obsahujúcich posolstvo pre ľudstvo aopriadanie sveta komunikačnými sieťami), ktorá je zdrojom sémantických impulzov irománového pohybu. Vytvára tak akúsi „komponovanú realitu“, ktorá až vo svojej materiálno-duchovnej úplnosti vypovedá oprenikaní do nepreniknuteľného ľudského obsahu. Šulejov román zaiste patrí medzi tie poctivé prozaické výkony, ktoré hľadajú nové možnosti autorského sebavyjadrenia ksituácii slovenského či stredoeurópskeho človeka ajeho fungovania vglobálnom priestore súčasného sveta. Využíva objavy postmodernistickej poetiky, ale snadhľadom ich rozvíja do originálneho umeleckého tvaru. Neutápa sa vneurčitostiach moderného skepticizmu, ale pokúša sa tvoriť nielen textovú, ale skutočne výpovednú „históriu“ súčasníka.
Alexander Halvoník
