Ani František Andraščík vzbierke žԾ (vyd. Krajské vydavateľstvo všeobecnej literatúry v Košiciach) neprekročil hranice náhradnej poézie. On si zvolil ilúziu – monumentálnu, vesmírnu. (...) Predsa však aspoň na niektorých miestach, vjednotlivostiach, vnútri básne Andraščík zabúda na vesmír ana jeho optimistickú perspektívu (keby vedel oteórii entropie vesmíru, nebol by si ani tam taký istý) ado jeho poézie sa derie obyčajná pozemská vášeň, poézia osamelého človeka, poézia poetisticky hravá iironická, až groteskná (napr. vtretej časti básne Ako mám rád svoju mamu a inde). Proti postulátom aabstraktám sa vzpierajú vášnivé záznamy vyslovené vdynamických metaforách azintenzívnené opakovaním („horíš... / horíš ako červánky prenesené zobzoru do stredu noci...“). Dynamická aexpresívna metafora („nebesá jak ožran starý / dávia hŕby meteórov“) apod. Ale to sú iba potenciálne hodnoty jeho poézie, ktoré nás však nezbavujú celkom nádeje, že Andraščík „zaspieva raz pieseň svoju najtajnejšiu dosiaľ skrytú“, ako sám vtejto zbierke sľubuje.
Milan Hamada
Jeho básnická prvotina prispieva kdiferenciácii mladej slovenskej poézie, pričom ju tak trošku „tradične“ uzemňuje, ato vôbec nie je na škodu. Jednosmerný prúd experimentátorstva, živo aorganicky nerozvetvený, by vyústil včitateľské rébusy.
Bohuš Kováč
(...) František Andraščík vdruhej svojej knižke Prísne ráno má aj takto sformulovaný program: „Rozumný boj proti poetike môže byť vterajších súvislostiach bojom proti povere, že šaty robia človeka.“ Inde zas sTzarom manifestuje poučku: „V rozumovej činnosti je zárodok básne.“ Anielen vytrhnuté citáty, celé tvorivé gesto tejto knihy je okázale „antipoetické“, polemicky ladené do nevyhnutnosti „opustiť kruh“ sebahľadania metafory, namierené na celistvý „záujem o svet“. Po Mikulášovi Kováčovi (ktorého Hamada odsunul na perifériu, označiac ho protizmyselne za básnika didaktizujúceho, za poetizátora atď., ktorý vraj existuje „bez úsilia okrem tvorenia poéziou tvoriť aj poéziu“) predstavuje Andraščík nový uvedomelý polemický čin proti forsírovanému tlaku „trnavskej“ poetiky.
Pavol Števček
Vzbierke ܲíԲԾ (1967) básnik vyhrotil vsadzovanie výrazov emócií do bizarných súradníc, do fantazijných obrazov avjeho poézii už nenájdeme priame emocionálne vyznanie. (...) Neschopnosť cítiť je prejavom krízy, zktorej sa autorovo „ja“ potrebuje vymaniť. Vkontraste stakýmito dojmami preto začína hľadať nádejný, preňho priaznivý priestor, ktorý by znovu vniesol do jeho básnického sveta dojem pohybu vzmysle životného diania, obohateného emóciami.
Zhľadiska Andraščíkovho líčenia achápania prírody sa núka otázka: Prečo sú vjeho fantázii ľudia bylinami, anie zvieracími tvormi? Zvláštne, že práve svet flóry je ľudský. Človek uňho môže žiť vhorkých bylinách, paline azemežlči, na ktoré „znútra klope“, síce uväznený vúzkom priestore, ale aj chránený pred okolím, sú pevné, azda vpresvedčení, no sú iba bylinné, teda ohýbajú sa pod vplyvom poveternostných, avôbec vonkajších podmienok. Aj tí ľudia, ktorí sú vjeho predstavách stabilní vnázoroch acitoch, sú krehkí – nie ovplyvniteľní, ale zraniteľní.
Andrea Bokníková
(...) univerzálne akreatívne poňatie [motívu rúk] nachádzame aj uAndraščíka hneď vo vstupnej básni („Ó, nekonečné pochody ktvorbe, zapríčinené rukami“), ahneď vnej je vyjadrené základné autorovo vyznanie: rozdávať sa iným. Pravda, toto altruistické gesto sa vAndraščíkovej poézii prejavilo ako stále problematizovaná aspochybňovaná možnosť; lebo ak sa tu na jednej strane vyskytuje veľmi silná túžba po vkorenenosti, po pretrvaní (...), ak sa básnické indivíduum cíti spriaznené sľuďmi anajmä sprírodou, na strane druhej sa tu vynára nemenej silný pocit osamelosti avykorenenosti (ach, život palmy bezprizornej, život môj“). (...) František Andraščík vie vnímať veci zvnútra, nazerať do ich podstaty: vtomto ohľade mala časová prestávka pre jeho lyriku zrejme nezanedbateľný význam. Je vnej viac analýzy apoznania, azároveň viac prostoty; predmety autorovho záujmu, jeho vnemy, pocity, myšlienky sa očisťujú od všetkého nedôležitého, akcesórneho; básnik sa orientuje skôr na filozofické aetické, než na estetické aemocionálne aspekty skutočnosti.
Jozef Bžoch
Zbierka Úpenlivé ruky (1985), ktorá vyšla po dlhej publikačnej prestávke, aSvetadiel Tabu (1990) znamenajú nové vývinové obdobie vautorovej tvorbe. Dochádza tu kdôležitej zmene: ak predtým snímanie ľudskej situácie bolo podmienené najmä filozofiou, teraz je podmienené predovšetkým autorovým osobným životným položením. Vtýchto knihách Andraščík jedinečným spôsobom vyslovil ťarchu osamoteného ľudského bytia. Oprostenie výrazu, jeho prečistenie až kjadrnosti iklasicizácia pritom neznamenajú popretie doterajších poetologických výdobytkov, tie vjeho poézii ostávajú, ibaže niektoré znich sú prítomné tlmene, jemne či stopovo. (...) Andraščík dospel kbásnicky nevšedne účinnej výrazovej prostote. Úpenlivé ruky sú lyricky najintenzívnejšou autorovou knihou ajednou znajväčších básnických kníh slovenskej poézie osemdesiatych rokov acelý rad silných básní prináša iSvetadiel Tabu.
Ján Zambor
(...) neumelý pôvab niektorých patetických pasáží z prvotiny má v sebe – aspoň podľa mojej mienky – aj silný náboj takpovediac slobodne divokej krásy nekorigovanej disciplinárnym tlakom kultúry a krátkozrakou blazeovanosťou verejnej mienky. Vo frapantne smiešnom akoby bolo obsiahnuté aj niečo iné, zriedkavé, niečo ako bezbrehá vášeň. (...) Netrúfam si odhadovať, či vydanie Andraščíkovej tvorby výraznejšie zmení naše povedomie o slovenskej povojnovej lyrike, o jej diferenciácii a stratifikácii. Neviem, či na to pri triumfujúcom prézentizme budeme mať vôľu. Zaiste je však dôležité a cenné. Nielen ako dokument dotvárajúci mozaiku výrazných autorských osobností, ktoré sme v minulosti mali, ale aj ako nadčasovo platný príklad vzdorovania desivým, skľučujúcim podobám sveta.
Jaroslav Šrank
