Považujem za dôležité, aby sa spisovateľ usiloval nájsť svoj vlastný štýl. Vistom zmysle podobný výtvarnému štýlu, podľa ktorého hneď vieme rozoznať autora.
Poznať to aj na jazyku. Pre mňa je dôležité vyhýbať sa vumeleckej próze publicistickým ainým zaužívaným zvratom. Nedá sa to zovšeobecniť, závisí od námetu, ale ja mám rád plastický jazyk, ktorý má silnú schopnosť evokovať. Stavbu vety ponímam ako kresbu, chcem vytvoriť slovami výraznú charakterizačnú linku.
Možno by sa podľa mojich niektorých textov zdalo, že píšem ľahko, ale pravda je taká, že zvyčajne prepisujem, skracujem azhutňujem, aby som sa prepracoval ktej spomínanej linke. Keď mi už zo škrtania preskakuje anenávidím písanie, je to signál, že sa blížim kvýsledku.
Ako vyštudovanému divadelníkovi je mi ľúto, že ľudia takmer vôbec nečítajú drámu. Zaujíma ich až výsledok vdivadle. To sa dá pochopiť, ale koľko úžasnej literatúry nám tak uniká! Aj preto sa snažím prepašovať do svojej prózy prvky drámy. Zdá sa mi ťažšie písať obežných, každodenných veciach, než konštruovať efektné príbehy adeje. Je to akási poetizácia všednosti, keď sa všedné aobyčajné usilujem ozvláštniť humorom, iróniou, spôsobom rozprávania. Pre mňa je dôležité cítiť vtexte energiu rozprávania, vnútornú potrebu písať, hravosť. Už som raz niekde napísal, že viac ako príbeh ma zaujíma priebeh, čo platí zvlášť opoviedke. Hľadám nejakú poviedkovú situáciu, na ktorú sa napojím, čosi riešim, hrám sa abavím sa na tom priebehu. Nemám nič proti poviedkam písaným na pointu, teda svedomím napĺňania nejakej zvyčajne vopred premyslenej konštrukcie, ale takých som zatiaľ vytvoril len pár anie som si istý výsledkom. Vrománe už človek niečo musí dopriať aj príbehu, čitateľovi pocit, že je to oniečom. Dokonca aj vexperimentoch. Tak to cítim dnes, lebo veci sa včase menia.
Možno by som svoju doterajšiu tvorbu mohol nazvať literárnym minimalizmom, ktorý ale nechce čitateľovi poskytovať minimálny literárny zážitok. Veď som napísal len dve knihy prózy.
Písanie je mágia – veľa možností a lákadiel.
Ja len hľadám svoj spôsob, ako niečo povedať.
ŠEBESTA, Juraj – ŠEBESTOVÁ, Kamila: V našich knihách je nádej (Vzájomný rozhovor otca a dcéry vznikol v e-mailovej komunikácii medzi Bratislavou a Mníchovom). In: Knižná revue, roč.: XXIV, 8. 1. 2014, č. 1, s. 22 – 23.
