Autor debutoval románom Raz aj vpekle vyjde slnko – ide o jednoducho, zväčša chronologicky postavené rozprávanie sústredené na hlavného hrdinu Klevera, ktorého autorova fabulácia dostáva do prostredia ado situácií prítomných už vmnohých iných knihách afilmoch. Je to oblasť už dosť obohratá, no zato akčná azhľadiska čítania lukratívna: hovoríme ookraji spoločnosti, drogách, mafii azločine. Ideovo rozprávanie sleduje psychologicko-duchovný rozmer hrdinu ajeho konfrontáciu predstáv s realitou, vsúhre sprežívaním chvíľ šťastia anešťastia, lásky a osobného sklamania isebaprekonávania. Dôraz je na emotívnom vyznení, čo je pre Baričáka jednou z kľúčových zložiek rozprávačskej apelatívnosti. Integrálnym znakom jeho vyjadrovania sa stáva aj svieži, vtipný aneformálny jazyk spríklonom ksubštandardu. Vďalšom románe Kým nás láska nerozdelí: Hľadania je znovu centrom stvárnenia mladá generácia súčasnosti, tento raz profilovaná cez postavy priateľov Psycha aXiastra. Román vytvára ilúziu obyčajnej žitej reality dvoch ľudí, zktorých každý zakúsi úspech itraumu, takže je znovu sledom pomerne dynamických pasáží adejových posunov – to sú položky predznamenávajúce veľmi ľahké arýchle čitateľské stotožnenie s textom. Tak ako predchádzajúci román itento aaj nasledujúce má referenčnú funkciu: autor ich ponúka čitateľovi ako človek, ktorý takto vidí dnešnú mladú generáciu, takto ju pozná atoto svoje portfólio chce sprostredkovať aj čitateľovi. Primárne avhlbšej významotvornej vrstve však postavy využíva ako projekcie vlastného názorového zázemia – to si vytvoril kombináciou duchovných náuk, náboženských ideálov, motivačnej psychológie aundergroundu. To znamená, že ako východiskový subjekt vlastných rozprávaní berie na seba smerom kčitateľom rolu duchovného učiteľa amediátora: kniha nás vyučuje, čo je pre nás dobré azároveň (ako mediátor) má ambíciu riešiť naše vnútorné spory azábrany. Sám autor sa velektronickej ipriamej prezentácii tituluje ako hlásateľ dobra, ako človek požadujúci odpútanie sa od spoločenských a cirkevných predsudkov vsnahe umožniť ľuďom naplnenie aharmóniu vsúlade so sebou samým. Medzi jeho výroky patrí aj ten, že sa nepovažuje za spisovateľa, čo istým spôsobom aj dokazuje svojou tvorbou: literatúru chápe ako médium, nie ako esteticky špecifikovaný umelecký útvar. Je to mediálny, kampaňový, reklamný autor, je to spisovateľ-promotér. Je to jeden zprvých (popri, povedzme, M. Hvoreckom – dnes je silne prítomný na našej scéne takýmto spôsobom Jozef Heriban), ktorý na Slovensku priekopnícky inštaluje nový typ spisovateľského subjektu vzásade charakteristického tým, že sa odpája od konvenčných predstáv ospisovateľoch, ktorých aktivita končila napísaním avydaním knihy. Práve naopak, vstupuje do marketingového procesu avskutočnosti sú jeho prezentácie na webe, sociálnych sieťach aaj naživo integrálnou súčasťou jeho kníh – de facto ide oreklamné kampane apresviedčanie (nezabúdajme, že Pavel „Hirax“ Baričák vlastní vydavateľstvo aj obchod). Nedá sa to oddeliť, obe zložky, konkrétna kniha ajej prezentácia/propagácia sú jedným balíkom – tento postup kumulácie je typický aosvedčený vpsychológii reklamy vtej najbežnejšej podobe pri hocijakom produkte. Takže presne takto je to aj sBaričákom: netvorí literárne diela, tvorí produkty-tovary! Ato je dôležitý rozdiel, pretože ý spisovateľ najprv tvorí literárne dielo sdôrazom na poetické avyjadrovacie možnosti - to sa až vo svojej finalizovanej podobe stáva produktom. Baričák adnes aj mnohí ďalší daný proces otočili: tvoria produkty osobnej exhibície, ktoré jednou časťou sú aj textom atou ich môžeme považovať za literatúru. Rezultátom takéhoto postoja kliteratúre nie je estetická inovácia, ale úspech; atakisto nie ohlas literárnej kritiky amožné presahy do procesu literárnych dejín, ale spoločenský dosah a obľúbenosť. Ak si to teraz pozrieme spätne, zistíme, že ide oobrovský koncepčný paradox: Baričák sa snaží byť undergroundový, snaží sa upozorňovať na osobnú nezávislosť aodsudzuje manipuláciu reklamou amasou, no svojimi aktivitami vstupuje do úplne opačného sveta, do sveta oficialít amainstreamu, do sveta komercie, do sveta, vktorom je sám veľkým reklamným stratégom, vďaka čomu má (pokiaľ ide oknihy) de facto masový úspech. Uznávam však aj alternatívu, že tento paradox je ďalšou súčasťou sebaprezentácie: kontroverznosť stým, že chcem BYŤ NEJAKÝ avdôsledkoch vyznievam opačne, má vsebe potenciál sympatií...
Pokračovaním románu Kým nás láska nerozdelí: Hľadania je Kým nás láska nerozdelí: Nachádzania arámcovo platí pre ňu to, čo oprvej časti: znovu sa stretávame sXiastrom asledujeme jeho psychologické zápolenia vpopredí sjednoduchým adynamickým dejom. V knihách Sekundu pred zbláznením (Všetko je, ako je) a Nauč ma umierať Baričák zintenzívnil výchovnú zložku svojho rozprávania vnadväznosti na pomerne dosť lacné apovrchné idey, napr. „Mali by sme byť vpohode sami so sebou, prijať svoje bytie.“ Znovu sú príbehy postavené na stredovom subjekte – hlavnej postave, od ktorej lúčovito vybiehajú epizódy amyšlienky – miestami pôsobia ako exemplár. Priamym dopovedaním vlastných svetonázorových afilozofických postojov je cestopis Úcta kprírode aúsmev ako zmysel života – autor ich vňom filtruje cez záznamy azážitky zPanamy aKostariky.
Baričákova básnická tvorba absolútne korešponduje suž uvedenými ideovými charakteristikami, hoci vrámci väčšej variability, ktorú lyrika umožňuje, tu nájdeme celý diapazón emócií, inštinktov, myšlienok, situácií, momentiek a zážitkových obrázkov. Dominuje autenticita, snaha vyrozprávať sa – vzásade ide orozprávania, ktoré nadobudli formálnu podobu voľných veršov vcelku kolísavej kvality.
Pavel „Hirax“ Baričák sa prezentoval aj dvojjazyčnou knihou fotografií Nový Zéland / New Zealand.
Radoslav Matejov
