Aj ja sa „vypisujem“ ztoho, čo ma trápi, máta, znepokojuje, fascinuje alebo nadchýna. Dnes už neviem povedať, či potreba písať umňa vzniká častejšie znedostatku alebo zprebytku.... Poéziu píšem, až keď musím, až keď už nič iné neprichádza do úvahy. Nie je to potreba, je to nutnosť. Texty ofilmoch píšem, lebo je to moja práca a baví ma to. Prekladám zrovnakého dôvodu. Ale poézia je písaním mimo rámec profesionálneho písania, je to svojím spôsobom hraničná skúsenosť.
Všetky moje knihy sú zároveň fragmenty súkromných denníkov. Znich sa moje písanie vlastne vyvinulo. ... Vtomto zmysle je Ohrozený druh menej denníkom, než ním sú Skryté titulky alebo Princíp neistoty. ... prvá kniha má najviac väzieb na predmetný svet, sú vnej uteráky, príbory, lampy, prachovky aje obývaná množstvom konkrétnych osôb, resp. postavičiek. Postavy zOhrozeného druhu sú oveľa alegorickejšie. Táto kniha má jasnú kompozíciu adalo by sa povedať, že je aj oveľa viac naratívna ako prvé dve zbierky. Je teda zrejme komunikatívnejšia azrozumiteľnejšia. Alebo rečou výtvarného umenia ... od poetického informelu smerujem kfiguratívnejšej poézii...
Pracujem sobrazmi ako sindexmi sveta, ktorý sanikdy celý nezmestí do záberu. Vojdú satam ibadetaily – často veľmi obyčajné, konkrétne predmety, ktoré až vspojení sinými získavajú súvis, badokonca presah, takže napokon môžu fungovať akometafora. Ako základný princíp tvorby je to veľmi prosté. Túto takmer filmársku vecnosť jazyk dovoľuje kombinovať sjednoduchými konštatovaniami, ktoré nie sú ničím iným, než formulovaním skúsenosti, poznania. Práve tiedovoľujú spájať detaily dovedna tak, aby doseba dokonale zapadli.
Vprvom rade je pre mňa výzvou samotná otázka metódy. ... Rovnako ma však zaujíma aj konceptuálnejšia práca stextom či srôznymi diskurzmi. Koncept sám mi ale zvyčajne nestačí ... Ako autorka preto potrebujem koncept doplniť alebo naplniť viacerými rovinami zmyslu asýtiť emocionalitou, sktorou sa nevylučuje, naopak, tento vzťah do poézie prináša produktívne napätie.
Sporé afragmentárne texty Skrytých titulkov vznikli ako poznámky na okraj neexistujúceho denníka v čase, keď som žila vParíži aneskôr vPrahe – voboch mestách dosť dlho na to, aby som tam sa necítila ako turistka, no príliš krátko na to, aby som vnich prestala byť cudzinkou. Nepovažovala by som za potrebné tento fakt zdôrazňovať, keby mestá vzbierke neboli tak často čítané len ako teoretické avprincípe neviditeľné. Zdanlivo neosobné záznamy achladné popisy každodennosti sú teda viac vyjadrením pocitu vykorenenosti, odcudzenia atrochu paradoxnej autenticity vpriestore, kde je primálo pevných aspoľahlivých bodov, všetko naokolo sa javí ako známe, zrejme či dokonca banálne. (...) Zbierka je pokusom otopografiu tohto pocitu odcudzenia, ojeho rekonštrukciu – napriek tomu, že orientáciu vňom (a vspomienkach naň) komplikuje množstvo informačného smogu ako aj riziko, že jednotlivé texty budú vnímané tiež len podobný informačný smog.
