ղľáԾ
Literatúra nezachraňuje. Po totálnej invázii sa len ťažko dokážem sústrediť na čítanie azapočúvať sa do hromady literatúry plnej moralizovania. Vojna prináša krištáľovú čistotu nášmu vnímaniu, ale aj krištáľovú krehkosť zvyčajnému spôsobu života iľuďom samotným.
Som spisovateľ, preto čítanie apísanie je (bolo) neoddeliteľnou súčasťou mojej každodennosti. Aj tak mi trvalo niekoľko mesiacov, kým som včítaní našiel nový zmysel avypracoval si nový prístup. Ak moja predchádzajúca čitateľská skúsenosť nezachránila ani mňa ani moju rodinu, ako nás potom zachráni poznanie, získané počas dnešného čítania?
Môj proces návratu kčitateľskej praxi bol úplne vedomý. Po malom neistom kroku nasledoval ďalší, ešte menší. Spätne sa takáto intelektuálna rehabilitácia javí dosť smiešne. Nakoľko smiešny môže byť vlastný pokus prekonať traumu?
Naučiť sa nanovo hovoriť (a trauma neustále hovorí, nemôže mlčať). Naučiť sa písmená tejto abecedy totálnej vojny. Naučiť sa čítať emócie blízkych a nových známych. Vrátiť sa k čítaniu ako ku zvyku z predchádzajúceho života, ako k znaku normálnosti a bezpečia, ktoré tu už nie je.
Spočiatku som sa snažil čítať svetovú klasiku ahľadal som odpovede tam. Ktomuto rozhodnutiu ma podnietila moja skúsenosť skinematografiou, ktorú som sa takisto snažil opäť sledovať. Vkasárňach som na displeji telefónu vprestávkach medzi tréningom aobliekaním pozeral Veľkého diktátora Charlieho Chaplina. Včierno-bielom blikaní Chaplinovej satiry som videl nadčasovú pravdu, ktorá nikdy nestratí aktuálnosť. Niečo podobné som hľadal aj vliterárnej klasike. Bolo vnej však príliš veľa slov na to, aby pomenovala, čo bolo zjavné.
Potom som skúsil čítať ruskú klasiku. Zdalo sa mi, že konečne prišiel čas prečítať si Andreja Platonova. Jeho unikátna spleť slov achtonický ruský svet by mi mohli poskytnúť aspoň nejaké vysvetlenie, sakou háveďou tu máme do činenia. Už na samotnom začiatku Čevengura Platonov rozpráva, že každých päť rokov prichádzal neúrodný rok avtedy jedna polovica ruskej dediny odchádzala do baní amiest adruhá do lesov. Lenže tentoraz sucho trvalo dva roky po sebe: „Dedina zamkla svoje chatrče avybrala sa na cestu vodvoch skupinách – jedna šla žobrať do Kyjeva, druhá šla pracovať do Luhanska, niektorí sa usadili vlese vzarastených chatrčiach, začali jesť trávu, hlinu akôru azdiveli. Ušli zrejme len dospelí, deti veľmi skoro umreli alebo sa rozišli po žobraní. Dojčatá postupne zabili samotné matky, ktoré pre nich nemali dostatok mlieka“. Vtejto chvíli som mal ruskej klasiky dosť.
Skúsil som teda čítať Nový zákon. Zistil som, že evanjeliový rytmus rozprávania dobre usporadúva chaotické vedomie presídlenca, ktorý stratil dom. Ba viac, toto rozprávanie pasuje kpokusom čerstvého branca poradiť si so stanovami Ozbrojených síl Ukrajiny. Tak sa mi jednotlivé kapitoly týchto dvoch dobrých zvestí vrývali do pamäte.
Skúšal som čítať non fiction, beletriu aj detektívne romány, ale nič ztoho mi nepomáhalo. Situáciu zhoršovali samotní spisovatelia, ktorí mudrlantsky poskytovali rozhovory ruským médiám, takže radosť mi prinášalo akurát vedomie, že niekoľko hrubých románov Jonathana Franzena ostalo neprečítaných.
Pomoc, ako sa nanovo naučiť čítať, som našiel vhudbe. Keď som sa snažil prísť na to, čo hrmí vmojich ušiach, čo povzbudzuje môj hnev, pochopil som: môj jednoduchý playlist siahal ešte do mládežníckych čias. Keď hudba vrieskala texty osamote aneschopnosti porozumieť svetu. Táto nová túžba po starom hudobnom vkuse mi ponúkla myšlienku: možno by som naozaj mal začať od počiatku. Vrátiť sa kautorovi, ktorý ma vmojich dvanástich rokoch zobral za ruku apovedal: „Pozri, tu sú príšery. Ale nie sú také hrozné ako reálni ľudia.“ Ten autor bol Stephen King.
Začal som čítať román, ktorý som predtým nečítal, Ostrov Duma Key. Je omužovi, ktorý je po havárii napoly paralyzovaný. Stratil ruku. Onedlho vsebe hlavný hrdina objaví mystický talent kresliť azačína realisticky zobrazovať to, čo nikdy nemohol vidieť na vlastné oči. No a, samozrejme, je tam sujetová línia smotívmi hororu. Ale koho už zaujíma tento horor, keď hlavný hrdina prežíva traumu atrpí?!
Čítal som ten román takmer tri mesiace. Kostrbatý ukrajinský preklad mi moju púť neuľahčoval. Ale čítanie knihy obľúbeného autora, ktorý rozpráva príbeh traumy apokusov obnoviť život, sa pre mňa stalo špecifickou formou meditácie.
Knižnica stisíckami kníh je dnes skôr bremenom, ktoré si nedokážeš zobrať so sebou vprípade evakuácie. Do núdzovej batožiny sa zmestia akurát spomienky na prečítané knihy. Ale pri presunoch zmiesta na miesto nútený presídlenec stráca dokonca aj pamäť.
Teraz sú knihy, ktoré sme smanželkou mali vnašej knižnici vHostomeli, alebo tie, ktoré boli vrodičovskej knižnici vBuči, označené šrapnelom. Kdekoľvek mi takáto kniha padne do oka – vkníhkupectve, kaviarni či na poličke upriateľov –, zakaždým mi vhrdle uviazne: „Aj my sme takú mali.“
Vieru vsilu literatúry vracia strach ruských okupantov pred našimi knihami akultúrou vôbec. Na okupovaných územiach čo najrýchlejšie premenujú názvy na ruský štýl, obnovujú sovietske symboly arobia očistu knižníc: Hľadajú „škodlivé“ knihy, akoby boli rovnako nebezpečné než „podvratné živly“ z mäsa a kostí.
Vieru vsilu literatúry obnovuje pocit spojenia sgeneráciami ukrajinských spisovateľov aspisovateliek, ktorí sa stretávali stým istým nepriateľom aprechádzali tým istým peklom. Moja literatúra im to dlhuje.
Literatúra nevedie bojové operácie, ale spisovatelia šli na front abránia krajinu. Na druhej strane obrancovia, ktorí sa predtým nepokúšali písať, teraz artikulujú svoju skúsenosť vtextoch.
Literatúra je jedným z nástrojov, ako zabezpečiť, aby sa to, čo sme prežili, náš hnev, hrôza zo skúsenosti, ktorou prechádza súčasná Ukrajina, stalo kolektívnou pamäťou.
Literatúra spôsobuje, aby sa pri množstve tragédií, ktoré sa stále vyskytujú – Buča, Mariupoľ, Izjum, Dnipro, Brovary – s každou objavenou novou mučiarňou alebo masovým hrobom naše vnímanie neskalilo. Aby náš hnev neutíchal a zostal ostrý.
Stále mám problém čítať. Ale bez možnosti písať a zaznamenávať hrôzu totálnej invázie by som tu nebol. Literatúra však aj tak nezachraňuje.
Oleksander Myched (1988)
Pochádza zKyjeva, pracoval vliterárnom ústave Ukrajinskej akadémie vied, vsúčasnosti slúži vozbrojených silách Ukrajiny. Vzbierke poviedok Machrovismus zroku 2012 (Větrné mlýny 2015) píše ovojne sRuskom, ktorá sa tak dlho naťahovala, až prešla do reality show. Jeho ostatným titulom je reportážna kniha Позивний для Йова. Хроніки вторгнення (Krycie meno pre Jóba. Kroniky okupácie).
Foto: archív autora
