ղľáԾ
Prémiu v rámci prvej myšlienky Jána Johanidesaza svoju esejzískalNikolas Švec z Gymnázia Vojtecha Mihálika v Seredi.Novú esej na našom webe zverejňujeme vždy vutorok av sobotu. Výsledky a viac informácií o súťaži nájdeteTU.
Ako dobro hrdzavie
Esej bola inšpirovaná myšlienkou:
„Veta je čosi strašne silné, silnejšie ako si to ľudia uvedomujú.“ (Ján Johanides: Kríza identity)
ʰýšľٱ.
Zadržiavate dych aponárate sa stále hlbšie ahlbšie, pokúšate sa nájsť skutočný význam svojich činov, vyrieknutých slov, samotného bytia. Hľadáte vhlbinách neznáma akýkoľvek pevný bod. Bojíte sa. Ste vstrehu. Neviete, čo všetko na vás môže z tíšin ľudskej mysle vyskočiť. Ste zraniteľní. Zo všetkého, čomu ste kedysi boli ochotní veriť sa stáva predstava, zpredstavy zdanie azneho ilúzia.
Ako čas plynie, stáva sa zvás iba jedna z rýb vmori nekonečna.
Zavriete oči apredstavíte si, ako vtele nevinného dieťaťa sedíte pod vysokým stromom avrukách zvierate roztvorenú knižku. Po jemných stránkach prechádzate brkom namočeným do atramentu. Okolie napĺňa štebot vtáctva ana lícach vás páli slnečné teplo. Vpisujete do svojho života nové vety. Vety, ktoré nikdy nestratia svoje dobro.
Keď oči otvoríte, ocitnete sa na mieste, kde je všetko sivé. Ľudia ako prázdne duše kráčajú vzástupoch, zatiaľ čo zokolia sa míňajú farby. Zdní sa vytrácajú posledné kvapky radosti asvet vám tak preteká pomedzi prsty. Čím viac sa začnete vslovách svojho okolia strácať, tým väčšmi ich intenzita narastá. Nie ste dosť silní, aby ste hľadali východisko. Dosť sebaistí, aby ste sa postavili zoči voči svojim strachom. Anemáte poňatia, koľko toho ešte zvládnete na svojich ramenách uniesť, kým Vám tie slová nepodlomia nohy.
Vo chvíľach najväčšej slabosti sa zhlboka nadýchnete a ponoríte sa do hlbín svojich myšlienok. Dno ste už navštívili veľakrát. Vždy bolo chladné a nedoliehali knemu hlasy sponad hladiny. Tento raz ste však zablúdili príliš ďaleko. Obchádzate zhrdzavené vraky lodí, ktorých kapitáni sa už dávno ocitli vrovnakej situácii. Význam toho, čo vás kedysi držalo nad vodou sa vám začína vytrácať pred očami. Nepokúšate sa ho však hľadať – bojíte sa, že práve tak by ste ho nadobro stratili.
Nezáleží na tom, či svoj údel prijmete, či sa ho budete snažiť nasledovať alebo ho pretvoríte kjeho prijateľnejšej verzii. Každý človiečik, každá nota búrlivej melódie ľudstva sa neraz ocitne na okraji svojich síl. Stojíte odkázaní na vlastné schopnosti atisícky nablýskaných dýk vám mieria priamo na srdce. Nedesí vás to. Vlastne si prítomnosť ich nabrúsených hrotov ani nemôžete uvedomovať. Predstavíte si, ako sa vokovách strachu krčíte pri svojich najbližších. Pokúšate sa ich objať a utešiť, no nemáte dostatok síl pretrhnúť puto, ktoré vás tlačí kzemi. Vhlave vám znejú výkriky ale vy si dobre uvedomujete, že vaše okolie mlčí. Cítite, že slabnete.
Apotom nastane ticho. Nabrúsené dýky sa razom obrátia proti sebe avušiach vám zaduní iba cvengot čepelí, keď doseba začnú narážať.
Niekto – tá tvár vám je dobre známa – sa zahľadí priamo do vašich očí. Vytiahne vás nad hladinu ana stránky vášho príbehu začne písať celkom nové vety.
„Nevzdávaj sa. Nie si na to sám. Budem stáť po tvojom boku.“
Avy tak zistíte, že na svete nie ste celkom sami.
Aže dobro ešte nadobro nezhrdzavelo.
Vsnahe odosobniť sa od vážnosti opísaného nedokážeme pripustiť, že aj my sami by sme sa mohli ocitnúť na rovnakom mieste. Osamelí, hlboko pod hladinou vlastného pokoja. Zrovnakého dôvodu som sa rozhodol svoje slová vypovedať vdruhej osobe, i keď pre mňa bolo náročné neupadnúť do nastaveného kolobehu.
Pamätám si, ako som sa po prvýkrát zahľadel svojmu osudu do tváre. Ukázal mi bolesť astrach, ktorý sa začal postupom času formovať do adrenalínu kolujúceho vmojich žilách. Bol som ešte malý chlapec, keď som sedel pod vysokým stromom avpisoval som do svojho príbehu nové vety. Vety opriateľstve, ošťastí ao detskej radosti. Ako sa mi pod rukami míňali stránky života, zistil som, že slová do svojej knihy nevkladám len ja. Práve naopak – desiatky adesiatky známych ineznámych prispieva môjmu príbehu vetami plnými krásnych ale aj náročných chvíľ. Slová iných ovládli môj život viac, ako by som si kedy mohol predstaviť. Aja som tak stratil kontrolu nad vlastným životom.
Niet na svete takej knihy, ktorej stránky sú popísané iba jedným človekom. Každý znás je, prirodzene, spisovateľom vlastného príbehu, no vedľajšie postavy si nikdy nepíšeme sami. Strojcovia šťastia, bolestí ihnevu prichádzajú,potom sa znovu stratia a zostanú po nich iba tie vety, ktorými sa vpísali do našich životov.
Vždy, keď si sadnem pod vysoký strom azačítam sa do svojho príbehu, začnú sa mi do mysle vylievať slová, ktoré ma nie len povzbudia alebo mi ublížia, ale sú to práve ony, ktoré zo mňa tvarujú človeka pripraveného na nástrahy vonkajšieho sveta. Strácam sa vmori nekonečných myšlienok asom vďačný, že môžem načúvať slovám svojich blízkych aich pomocou sa približovať bližšie abližšie kvýchodisku.
A práve otom je život. Otom, ako jednoducho nad ním dokážeme stratiť kontrolu, ako veľmi nás dokáže ovplyvniť naše okolie ale iotom, ako ho iba jedna jediná veta dokáže obrátiť ostoosemdesiat stupňov. Ako ho iba tá jedna veta dokáže zmeniť klepšiemu...
Nedovoľme, aby dobro zhrdzavelo. Staňme sa odpoveďou na otázku „Prečo vlastne žiť?“, ktorú si vpodvedomí všetci kladieme. Azachráňme svojou vetou životy tým, ktorí ho dennodenne zachraňujú nám.
___________________________________________________________
Esej hodnotí poetkaDana Podracká:
Nádherná esej opredstavivosti ahľadaní pevného bodu vnútri svojej mysle za pomoci jazyka. Uchvátila ma Nicolasova myšlienka, že do jeho života sa vpisujú vety, ktoré nikdy nestratia svoje dobro.
Na jednej zprechádzok svojou mysľou sa Nicolas ocitne na mieste, kde je všetko sivé. Aké to tam je? „Ľudia (tam) ako prázdne duše kráčajú vzástupoch, zatiaľ čo zokolia sa míňajú farby. Zdní sa vytrácajú posledné kvapky radosti asvet vám tak preteká pomedzi prsty. Čím viac sa začnete vslovách svojho okolia strácať, tým väčšmi ich intenzita narastá. Nie ste dosť silní, aby ste hľadali východisko. Dosť sebaistí, aby ste sa postavili zoči voči svojim strachom. Anemáte poňatia, koľko toho ešte zvládnete na svojich ramenách uniesť, kým Vám tie slová nepodlomia nohy“. Nech už je sivosť akokoľvek intenzívna, vždy je možné zostúpiť do seba ešte hlbšie, aak to bude treba, tak až na dno. Nicolas priznáva, že na onom dne bol už viackrát, lebo sivosť mu nepostačovala kplnosti života, kplnosti bdenia. Je pozoruhodné, že na jeho osobnom dne sú „zhrdzavené vraky lodí, ktorých kapitáni sa už dávno ocitli vrovnakej situácii“. Na dne svojej duše nachádza kolektivitu mŕtvych, kolektivitu, ktorej súčasťou je aj on, ak sa ponorí až na dno. Tento akt zostupu ho nedesí. Vie totiž niečo veľmi podstatné, čo sa mu stane: „Niekto – tá tvár vám je dobre známa – sa zahľadí priamo do vašich očí. Vytiahne vás nad hladinu ana stránky vášho príbehu začne písať celkom nové vety. ,Nevzdávaj sa. Nie si na to sám. Budem stáť po tvojom boku.ʼ Avy tak zistíte, že na svete nie ste celkom sami. Aže dobro ešte nadobro nezhrdzavelo“.
Tento neviditeľný je niekto, ským sa navzájom zrkadlia. Jeden zrkadlí toho druhého apritom to je inie je Nicolas.
Motív dobra, ktoré nezhrdzavelo, je veľmi silným, brilantným motívom viery vo vnútorný život, ktorý sme povinní žiť, ak má náš život mať nejaký zmysel. Nicolas zaznamenáva seba samého od raného detstva. Zistil, že vjeho príbehu je množstvo iných príbehov či slov, že slová do knihy svojho života nevpisuje len on – naopak, podiel na jeho celistvosti aintegrite majú mnohí ztých, ktorých stretol avpísali sa do jeho knihy života. Je vtom obsiahnutá viera, že víťazstvo nad temnotou, ktorá tiež žije vnás, je vždycky aj víťazstvom nehrdzavejúceho dobra vjazyku, ktorý používame aktorý nám dovoľuje rásť.
Oblúk textu nás vracia konomu Nikto, ktorý žije vnás. Odpoveď na to, kto to je naozaj, je otázka, na ktorú si každý môže odpovedať sám. Nicolas píše: „Pamätám si, ako som sa po prvýkrát zahľadel svojmu osudu do tváre. Ukázal mi bolesť astrach, ktorý sa začal postupom času formovať do adrenalínu kolujúceho vmojich žilách. (...) Slová iných ovládli môj život viac, ako by som si kedy mohol predstaviť. Aja som tak stratil kontrolu nad vlastným životom“. Nikolas nás vovádza do svojho najhlbšieho tajomstva, aby nám povedal, že sebavpisovanie je jedným zo základných momentov správneho života.
Onen Niekto je nielen osud – môže to byť aj svedomie, prapredok, avneposlednom rade aj Boh. Aje veľmi dôležité usilovať sa ostretnutie sa sním, ak nie zoči-voči, tak aspoň vmyšlienkach.
Video z vyhodnotenia súťaže nájdete na našom Youtube:
Autorkou vizuálu súťaže Esej Jána Johanidesa je ilustrátorka Kristína Soboň
