ղľáԾ
ԾUME?NIE!poskytuje obraz otom, ako vzniká afunguje súkromná zbierka umenia, sohľadom na jej zameranie na konceptuálne umenie.
Boris Kršňák (zost.): UME?NIE!
Zalomenie a dizajn: Waldemar Švábenský
Bratislava: Petrus, 2020
Je pomerne zaužívanou praxou, že vistom momente svojej existencie sa zbierkotvorné inštitúcie začnú obzerať do vlastnej minulosti, vprípade tých galerijných často siahajúcej už do polovice minulého storočia. Vznikajú publikácie, ktoré si kladú za cieľ mapovať zrod danej zbierky aj to, ako sa fond počas svojej existencie menil, rozširoval a,samozrejme, vystavoval. Vnašich geografických šírkach sú však omnoho menej tradičné publikácie, ktoré sa venujú súkromnej kolekcii bez inštitucionálneho zázemia, navyše, s mimoriadne úzkym okruhom zberateľského záujmu. Výnimkou vnašom prostredí je teda dozaista kniha snázvom UME?NIE!, nesúca podtitul Príbeh zbierky Artandconcept.
Názov knihy ajej obálka sú spojené so slovenským umelcom, Júliusom Kollerom (1939 – 2007), konkrétne sjeho dielom UME NIE, Telegram pre I. otvorený ateliér zroku 1970. Dielo patrí kpríkladom konceptuálneho umenia, tvoriaceho jeden znajvýznamnejších umeleckých smerov 20. storočia na Slovensku, ačo je dôležité, je súčasťou zbierky Artandconcept.
Niečo viac okonceptuálnom umení...
Kolekcia, ktorej majiteľom je redaktor apublicista Boris Kršňák, sa orientuje najmä na slovenské konceptuálne umenie, spadajúce prevažne do 60. až 90. rokov 20. storočia (slovo „prevažne“ zdôvodu, že je v knihe prezentovaných aj niekoľko mladších diel zobdobia po roku 2000). Ako hneď vúvode majiteľ zbierky aeditor publikácie píše, cieľom knihy je: „...aby sa čitateľ dozvedel niečo viac oslovenskom konceptuálnom umení. Jedinom slovenskom výtvarnom umení, ktoré má medzinárodné renomé, aviacerí jeho predstavitelia sú dielami zastúpení vnajvýznamnejších múzeách sveta.“
Ak opomenieme časť citátu „o jedinom slovenskom výtvarnom umení s medzinárodným renomé“, ktorá je prinajmenšom pritiahnutá za vlasy, keď autor hovorí o výtvarnom umení en blok, t.j. bez dôrazu na súčasné umenie, musíme konštatovať, že knaplneniu hlavného cieľa publikácie chýba základné určenie toho, čo vlastne konceptuálne umenie je. Prítomnosť aspoň všeobecnejšej poučky v texte by mohla napomôcť lepšie pochopiť základné prvky diskutovaného umeleckého smeru. Čitateľ sa totiž nedozvie ani len to, že podstatou konceptuálneho umenia je myšlienka (koncept), ktorý sa stáva kľúčovým aspektom diela, čím potláča dôležitosť jeho materiálnej stránky. Konceptuálne dielo vzniká vmysli umelca alebo diváka, čo spôsobuje, že forma slúži výhradne kzdokumentovaniu myšlienky asama osebe nie je dôležitou. Ztoho dôvodu má často podobu textu, fotografie, kresby, objektu, grafu, partitúry či videa.
Editor tiež vúvode spomína, že knihu možno brať: „...ako príklad, že aj nemajetný človek môže nielen zbierať umenie, ale aj vybudovať kvalitnú areprezentatívnu zbierku.“ Vcelom ďalšom jeho rozprávaní tento motív opakovane vyniká, samozrejme sdôrazom na to, včom je konceptuálne umenie pre zberateľa odlišné od iného aprečo bolo možné práve vtej dobe takúto kolekciu vybudovať. Vyslovuje sa, že naratív obsiahnutý vjeho knihe je subjektívny a „nekunsthistorický“, čo je dôležitou vlastnosťou väčšiny textu. Stýmto faktom je potreba sa zmieriť preto, aby človek sväčšou otvorenosťou prijímal obsah publikácie (výnimkou je niekoľko textov rôznych odborníkov vdruhej kapitole, ku ktorým sa vyjadríme neskôr).
Stretnutia, okolnosti, diela
Celá kniha je rozdelená do troch kapitol, pričom práve prvú, snázvom Príbeh zbierky, možno označiť za najosobnejšiu.
Vrozhovore českého historika umenia Adama Hnojila smajiteľom zbierky sa čitateľ dozvie viac napríklad otom, že Kršňákovo zberateľstvo umenia pôvodne predstavovalo celkom náhodnú činnosť aaž postupne sa stalo systematickým. Zistí viac otom, ako sa dostal k svojim prvým dielam, ako ich postupne začal vystavovať anapokon aj to, čo bolo dôvodom jeho presťahovania sa spolu so zbierkou do Prahy, kde vsúčasnosti žije a pracuje. Interview je bohato prepletené zážitkami, neraz spojenými s politickým aspoločenským dianím, čo celý príbeh oživuje a dopĺňa ozaujímavé kontexty.
Nasledujúca časť je už Kršňákovým vlastným rozprávaním, keď prostredníctvom krátkych medailónov čitateľa zoznamuje s najdôležitejšími autormi, zastúpenými vjeho zbierke. Ako píše, „zdruhej strany platne“ spomína na svoje stretnutia sjednotlivými umelcami, na ich povahové črty, tvorbu, výstavy, no aj na ich konflikty, názorové odchýlky či negatívne skúsenosti s nimi.
Vjednotlivých medailónoch je predstavený Rudolf Sikora, Stano Filko, Július Koller, Vladimír Havrilla, Michal Kern, Peter Bartoš, Monogramista T.D. (Dezider Tóth), Milan Adamčiak, Juraj Meliš a Alex Mlynárčik.
Vposlednej časti prvej kapitoly napokon Kršňák predstavuje od každého umelca jedno dielo, priblíži kontext jeho vzniku, okolnosti nadobudnutia do svojej zbierky aniekedy aj doplní historku obohacujúcu príbeh diela. Výber diel je pritom opäť subjektívny, čo priznáva, keď píše, že ide odiela, „ktoré sú mu niečím bližšie alebo vzácnejšie. Pritom nemusí ísť odiela objektívne hodnotené ako najdôležitejšie“.
Z pohľadu odborníkov
Druhá kapitola, snázvom Príbeh umenia, predstavuje spomínanú odbornú časť publikácie. Zastupuje ju celkovo sedem textov,ztoho päť štúdií, jeden rozhovor ajedno spomínanie. Každý zčlánkov sa pritom venuje odlišnej téme odlišným spôsobom. Historička umenia Mira Keratová sa najprv vtexte Environmentálna estetika venuje neoavantgardnej tvorbe Petra Bartoša vo vzťahu ku krajinnejekológii avdruhom texte nazývanom š zasa teoretickému systému vintermediálnom prístupe Stana Filka.
Galerijná pedagogička ahistorička umenia Daniela Čarná vtexte Michal Kern. Vidím cieľ, ale cestu knemu si budem musieť nájsť približuje Kernovu tvorbu, ktorá bola celoživotne spätá sprírodou aekológiou. Audiovizuálnu apočítačovú tvorbu Vladimíra Havrillu prostredníctvom niekoľkých príkladov približuje vtexte Vizuálne experimenty V.H. filmová teoretička aumelkyňa Eva Filová.
Päticu odborných textov uzatvára historička umenia Beata Jablonská, ktorá vtexte Zmesta von Rudolfa Sikoru približuje rovnomenný Sikorov cyklus Zmesta von, ale aj celkovo ekologické smerovanie jehotvorby. Krátka spomienka Transmusic comp. To je kapela je ohliadnutím sa hudobného skladateľa Petra Machajdíka za spoluprácou sMilanom Adamčiakom aMichalom Murínom vexperimentálnom hudobnom projekte Transmusic comp., založenom vroku 1989. Vzáverečnom rozhovore druhej kapitoly sa Boris Kršňák a Dušan Brozman porozprávali oumeleckej aktivite Čo je biely priestor vbielom priestore? sjedným zjej organizátorov Jánom Zavarským.
Základný prehľad
Tretia kapitola, spríznačným názvom Umenie, vlastne napĺňa jeden zďalších cieľov, ktoré si kniha už vúvode vytyčuje, asíce, že je istým spôsobom aj katalógom. Záverečná kapitola je totiž prezentáciou viac ako 140 diel konceptuálneho umenia slovenských autorov, miestami doplnená odrobné popisy ainterpretácie. Tým tvorí pre potenciálneho záujemcu okonceptuálne umenie základný prehľad tvorby jednotlivých autorov. Katalóg vúplnom závere dopĺňa súpis autorov zastúpených vzbierke Artandconcept, spolu s aktuálnym vyčíslením zbierky na 1 300 diel.
Obrazovo bohatá publikácia pracuje so silným dôrazom na osobný vklad zberateľa avprípade zberateľstva súčasného umenia odkazuje na dôležitosť priameho kontaktu so žijúcimi autormi.
Svýnimkou niekoľkých fundovaných článkov vdruhej kapitole pre zainteresovaného čitateľa síce nepredstavuje výraznejšie odborné obohatenie, no ako popularizačná literatúra môže byť pre záujemcu oumenie 20. storočia na Slovensku až na spomenuté pripomienky prínosom. Do karát jej hrá aj rozsahovo ajazykovo nenáročný obsah, ktorý znej tak tvorí atraktívne čítanie.
Mgr. Adrián Kobetič (1995)
Absolvoval štúdium dejín a teórie umenia na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity. Zaoberá sa stredovekým a súčasným umením, v rámci ktorého pripravil viacero výstavných projektov. V súčasnosti pracuje ako kurátor v Nitrianskej galérii a zároveň je doktorandom na Ústave dejín umenia SAV a Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity.
