ղľáԾ
21. august 1968 patrí ktým dňom, ktoré súčasníkom ostanú vpamäti do najmenších podrobností – kde boli, čo robili, ako kto reagoval, aké boli emócie...
Mala som síce vtom čase iba 11 rokov, ale aj mne bolo jasné, že sa stalo niečo mimoriadne dramatické sďalekosiahlymi dôsledkami. Poprázdninový návrat do Bratislavy mi umožnil na vlastné oči vidieť tanky„zachvatčikov“ iprotestné zhromaždenie na Šafárikovom námestí rozohnané výstrelmi. Bol to vpečaťujúci moment politickej socializácie, mojej vlastnej i celých generácií.
Odvtedy uplynulo 55 rokov. Čo ostalo vkolektívnej pamäti slovenskej spoločnosti? Historická pamäť je spoločným vedomím veľkých sociálnych skupín, je dôležitou súčasťou kolektívnej identity, zdrojom hrdosti ihanby, víťazstva i zlyhania. Minulosť však nie je raz a navždy daná; je otvorená ďalším interpretáciám, je dynamickým systémom, ktorý sa mení v čase akontexte. Zjednodušene môžeme povedať, že vprítomnosti konštruujeme našu minulosť. Tie isté udalosti môžu dostať úplne inú podobu aj vdôsledku ich politickej aideologickej inštrumentalizácie.
Včase normalizácie režim nadiktoval oficiálnu verziu „augustových udalostí“ ako bratskú pomoc Sovietskeho zväzu a armád Varšavskej zmluvy pred nebezpečím kontrarevolúcie. Spomienka na august 1968 ako na inváziu azačiatok okupácie bola zverejného priestoru na 20 rokov potlačená. Naratív onásilnej agresii a jej obetiach prišiel až po novembri ´89. Medzičasom však vyrástli generácie, ktoré udalosti poznajú len zdruhej ruky, resp. ich nepoznajú vôbec.
Pražskú jar, jej brutálne umlčanie inásledné roky „obnovenia poriadku“ sme zažili spoločne, ako česko-slovenská spoločnosť. Veľakrát nám však porovnávacie výskumy odhaľujú, že vnímanie spoločnej histórie sa včastiach bývalej federácie líši. Ako si teda slovenská ačeská spoločnosť pamätajú obdobie spred 55 rokov? Veľa nám otom napovie výskum Inštitútu pre verejné otázky oosudových „osmičkových rokoch“ našich dejín. Výskum sa síce realizoval vroku 2018, ale aj po piatich rokoch má silnú výpovednú hodnotu azákladné rozdiely asi ostali nezmenené. Konkrétne: Pražskú jar aokupáciu označilo za kľúčovú udalosť národných dejín len 8 % slovenských respondentov, vČechách až 23 %. Pražskú jar vidí vČechách vpozitívnom svetle 47 %, na Slovensku 30 % opýtaných. Líšia sa aj negatívne hodnotenia – okupáciu ČSSR vauguste 1968 vidí negatívne 76 % českých respondentov a61 % slovenských. Takýto obraz historického vedomia slovenskej spoločnosti odráža najmä to, ako sa udalosti vyvíjali po spacifikovaní reformného procesu. Autorka výskumu Zora Bútorová píše, že na Slovensku síce prevláda odsúdenie invázie, ale knormalizácii bola – aje – slovenská spoločnosť podstatne zhovievavejšia ako česká. Obdobie 70. a80. rokov minulého storočia je pre nemalú časť slovenskej verejnosti zdrojom nostalgie za sociálnymi istotami, ilúziou rovnosti, lacnými potravinami či družnými kolektívmi socialistickej práce. Represia voči každému, kto sa verejne odvážil kritizovať vtedajšie politické pomery, sa týkala len celkom úzkej skupiny ľudí, ostatní boli rukojemníci režimu a držali ústa akrok.
SPražskou jarou aokupáciou je úzko spojená postava vtedajšieho generálneho tajomníka ÚV KSČ Alexandra Dubčeka. Jemu nespochybniteľne patrí v očiach slovenskej verejnosti (spolu s M. R. Štefánikom) miesto vpanteóne národných hrdinov. Prostredníctvom jeho osudu je vliteratúre ivo filme najčastejšie prerozprávaná aj história pokusu o „socializmus s ľudskou tvárou“ ajeho zastavenie „bratskou pomocou“ Sovietskeho zväzu.
Poznanie dejín, chápanie kontextu udalostí, vnímanie aj „malých dejín“, teda osudov bežných ľudí, nielen „veľkej politiky“, je nevyhnutnou, nie postačujúcou podmienkou zorientovanosti vgeopolitických súradniciach súčasnosti. Výskum historickej pamäti na Slovensku už od roku 1990 odhaľuje, že onašich dejinách toho veľa nevieme, aten deficit spôsobený pokrivenými interpretáciami zminulého režimu sa snami stále vlečie. Týka sa to aj dátumu 21. august 1968: až štvrtina 18 – 24-ročných nemala vcitovanom výskume inú odpoveď ako „neviem“. Opäť teda jedna kapitola slovenských dejín, ktorá je obeťou kolektívnej amnézie aj preto, že sa názory na ňu rôznia anikomu sa nechce viesť argumentmi podloženú diskusiu sdruhou stranou. Aj preto treba oceniť, že vsúvislosti s50. výročím vzniklo popri živšej diskusii aprítomnejšom pripomínaní aj viacero osvetových kampaní pre mladých ľudí. Predovšetkým filmový projekt „Spýtaj sa vašich“ ponúkol namiesto suchých faktov z učebníc živé príbehy svedkov. Navyše, bol podnetom pre medzigeneračný dialóg o minulosti, čo je najspoľahlivejší spôsob, ako uchovať historickú pamäť vjej autentickej podobe. Dôležitým krokom kzvýznamneniu výročia je fakt, že od roku 2020 si pripomíname 21. august ako pamätný deň. Navyše, spomienka na tvrdú vojenskú inváziu, pri ktorej zahynulo niekoľko desiatok ľudí aktorá desaťtisíce ďalších vyhnala do emigrácie, by mohla mať aj aktualizačný moment – otvoriť oči obhajcom agresívnej vojny Ruska proti Ukrajine aspochybniť pro-ruský sentiment.
Oľga Gyárfášová (1957)
Sociologička, výskumníčka avysokoškolská pedagogička. Je tiež zakladajúcou členkou aanalytičkou mimovládnej organizácie Inštitút pre verejné otázky.
