ղľáԾ
BALLA (vlastným menom Vladimír Balla) sa narodil 8.mája 1967 vNových Zámkoch. Absolvoval Vysokú školu ekonomickú vBratislave (1990), odvtedy pracuje na Okresnom úrade vNových Zámkoch. Poviedky začal uverejňovaťodroku 1992 najmä včasopisoch Dotyky aLiterárny týždenník. Knižne debutoval zbierkou poviedok Leptokaria (1996), za ktorú získal Cenu Ivana Krasku. Vo svojej druhej knihe Outsideria (1997) sa pokúsil spojiť pôvodne samostatné poviedky do románového celku. Roku 2000 vydal zbierku krátkych próz Gravidita,roku 2001 Tichý kút, v roku 2003 knihu Unglik,v roku 2005 De la Cruz, v roku 2008 knihu s názvom ܻí (2008) a v roku 2011 rozprávačské až autobiografické prózy V mene otca.
Ako sa cítite vspoločnosti doterajších nositeľov tohto prestížneho literárneho ocenenia, ktoré sa na Slovensku udeľuje od roku 2006 (Pavel Vilikovský, Marek Vadas, Milan Zelinka, Alta Vášová, Stanislav Rakús, Monika Kompaníková)? Boli ste prekvapený rozhodnutím poroty? Čo si na tejto cene vážite?
Čítal som knihy zfinálovej desiatky tohtoročnej Anasoft litera, preto som bol rozhodnutím poroty prekvapený: vedel som si totiž predstaviť aj iného víťaza a najmä víťazku. Chvíľu som sa zocenenia veľmi tešil, potom sa ma zmocnilo zdesenie: veď asi by som skôr či neskôr aj ja mal dokázať zaujať postoj kotázke, prečo práve tá moja mininovielka zožala úspech. Ato práve neviem! Žeby kvôli tomu, čo vo chvíľach sebastrednosti anekritickosti nazývam „vybrúsenosť textu“? Štýl? Alebo kvôli provokatívnym akontroverzným myšlienkam? Či napriek nim? Lebo tie budú skôr zdrojom problémov, keď sa kniha dostane aj kiným čitateľom, než sú tí, na ktorých myslievam, keď píšem. Doteraz som totiž poznal prakticky každého môjho čitateľa osobne, atí sú už na moje písačky zvyknutí. Vtomto vidím veľký rozdiel medzi mnou apredošlými víťazmi, napríklad Stanislavom Rakúsom či Pavlom Vilikovským, známymi, vpovedomí verejnosti etablovanými aunisono vysoko váženými spisovateľmi, ktorých určite nielen ja pokladám aj za úžasných ľudí.
Každopádne: kmôjmu terajšiemu úspechu viedlo približne dvadsať rokov posadnutosti písaním, od prvých poviedok vkedysi zaujímavom časopise Dotyky, cez debut Leptokaria vo vydavateľstve Drewo asrd, až po zbierku poviedok ܻí, ktorá predchádzala ocenenej knižke. šٰ začiatky vraj bývajú ťažké, ale moje také neboli: Lapidárne avskratke povedané, vydavateľ Šulej ma vďaka Petrovi Macsovszkému objavil vroku 1995 pri barovom pulte na istom avantgardnom festivale vNových Zámkoch, po vydaní prvej knižky ma od Šuleja na pláži vChorvátsku „odkúpil“ Koloman Kertész Bagala a odvtedy sa mi nikdy nestalo, že by som mal problém spublikovaním nejakého textu. Pred vydaním každej knihy však s Kalim Bagalom dlho atvrdo diskutujeme aon neraz prichádza s dobrými radami. Tak to bolo aj vprípade ocenenej publikácie, ktorej text bol pôvodne súčasťou pripravovanej zbierky troch či štyroch dlhších poviedok, no zhodli sme sa na tom, že keď bude publikovaný samostatne, lepšie zaberie. Ako vidno, zabral.
Píšem od samého začiatku stále len otom, očom by som sám ako čitateľ chcel čítať, apíšem tak, ako by som to ako čitateľ chcel vidieť napísané.
