��������

Zatiaľ čo väčšina z nás sa v tomto kontexte bez obalu asi dokáže zaobísť (čapovaná aviváž má svoje čaro, rovnako ako priam až rozprávkovo znejúce frázy typu „múka, čo sa sype“ či „olej, čo sa leje“), pri literatúre je to s obalmi o kus komplikovanejšie. Lebo�� keď sa človek nenechá limitovať povrchnou doslovnosťou, v prípade literatúry sú obalom slová. A na slovách v kontextoch slovesného umenia – áno, v tom rámci aj žánrovej literatúry vrátane literárnej fantastiky – prosto záleží alebo by aspoň malo záležať...

Všetci vieme, že „kto mlčí, ten svedčí“, a predsa mnohí často aj v situáciách, v ktorých nemé pritakávanie nemá priestor, zostávame ticho. Takisto všetci vieme, že „kto druhému jamu kope, sám do nej padá“, a predsa mnohí – pre prípad, že sa podchvíľou nikto nebude dívať – za chrbtom schovávame lopatu. Všetci zároveň vieme, že neradno súdiť knihu podľa obalu, a predsa mnohí – niektorí častejšie ako iní – zostávame na povrchu. Hoci v ľudových múdrostiach je občas priveľa mravokárnosti, ich výpovednú hodnotu nemožno nerešpektovať. V prípade príslovia o knihách a obaloch chýba podľa mňa v každom prípade jedno dôležité slovo: len. A to najmä pre prípad, že by sa ktosi rozhodol – napriek tomu, že frazeologizmy rôzneho druhu netreba „čítať“ od slova do slova (napríklad odmenou za robotu nemusia byť nevyhnutne múčniky) – odhliadať od primárne obrazného rázu ľudových múdrostí. To príslovie by potom malo znieť: Nesúď knihy len podľa obalu. Prečo? Obal nie vždy musí zavádzať a – povedané bez obalu – smradľavý človek naozaj môže byť smradom, rovnako ako potvorný obal knihy môže ukrývať spotvorenú kváziliteratúru.

Pri knihách jednoducho záleží aj na obaloch. Možno nie vždy a všade (perspektíva literárnej kritiky je spravidla asi „bezobalová“), ale záleží. Knihy sú napokon – a predovšetkým ozajstní bibliofili o tom vedia svoje – aj komoditami a estetickými objektmi. Kto by náhodou chcel namietať, že uvedené platí len v kontextoch súčasnosti zameranej zvrátene na kúpu a predaj , možno by mal nazrieť do dejín knižnej kultúry alebo zájsť do nejakej historickej knižnice. Pri knihách však záleží na obaloch aj v inom, nedoslovnom, resp. prenesenom slova zmysle a na tejto úrovni už ani perspektíva literárnej kritiky nie je – lebo z podstaty veci nemôže byť – „bezobalová“. Je to jednoduché. V literatúre nejde len o obsah, ale prinajmenšom rovnako dôležitá je forma. Teda vonkajšia podoba, ktorá dáva tvar či spôsob prejavu, podania a spracovania. A razom sme pri jazyku a slovách ako obaloch.�� �� ��

Priznávam, že k úvahám o jazyku a slovách ako o obaloch ma v rámci tohtoročného bilančného prehľadu pôvodnej slovenskej literárnej fantastiky s vročením 2023 inšpirovali dve veci: dlhodobá čitateľská skúsenosť s všemožnými podobami a úrovňami literatúry a – celkom konkrétne – zopár slov, ktoré zaznievajú v Krátkom doslove ku knihe Henricha H. Hujberta, inak stelesnenej aliterácie, Dračia šupina (Hydra). Autor pri ďakovaní svojej jazykovej korektorke/redaktorke píše: „Som samorast a dávam prednosť dobrému príbehu pred chybami. Ak je zlý príbeh, skvelá gramatika ho nevylepší.“ (s. 199) Toľko by sa k citovaným dvom vetám dalo a možno aj žiadalo dodať... Napríklad skutočnosť, že literárny jazyk nie je len vecou gramatiky, alebo značne alibistický argument, že je niekto spisovateľským samorastom, tu neobstojí. Najpodstatnejšie je, že skvelá gramatika nevylepší zlý príbeh, a „prýbech“, akokoľvek dobrý, bez zvládnutého jazyka jednoducho nestačí. Obal – či sa nám to páči, alebo nie – predáva a ak je jazyk textu naozaj zlý (čo môže mať, mimochodom, mnoho podôb), k príbehu sa čitatelia nemusia ani len dostať. Nejde teraz o Hujbertovu knihu (vrátim sa k nej neskôr), ale skôr o to, že natrafiť na knihy, v ktorých si ich autorky či autori – eventuálne aj korektorky/korektori a redaktorky/redaktori – nedostatočne uvedomujú dôležitosť formy, jazyka a slov, nie je vôbec problém. A to je v kontextoch slovesnosti prinajmenšom zvláštne.�� �� �� �� ��

O jazyku či slovách by sa nielen vo väzbe na literatúru dalo rozsiahlo mudrovať. Poetikou (Aristotelovou či inou) by sa dalo oháňať, Wittgensteinov filozofický koncept jazykových hier by sa napríklad dal tematizovať, Jakobsonove funkcie jazyka (hlavne poetická funkcia) by takisto určite stáli za zmienku. Vôbec však netreba ísť do takej šírky či hĺbky, celkom stačí skonštatovať zjavné (a nikoho nechcem oberať o titul „umelca“, len pripomínam, že grécky výraz „techné“ označoval remeslo aj umenie): písanie je remeslo, spisovateľ(ka) je remeselník a jeho kľúčovým nástrojom je jazyk. Platí pritom, že remeselník sa o svoje nástroje musí starať (otupené dláta by stolárovi boli nanič), ale zároveň aj to, že remeselník, ktorý svoje nástroje neovláda na žiaducej úrovni, resp. nemá adekvátne praktické zručnosti, nemôže veľmi�� rátať so�� stálou, ideálne rozrastajúcou sa klientelou – a je vlastne jedno, či to, čo ponúka, sú napríklad kožené či látkové obaly na knihy alebo slovné obaly príbehov.

Jazyk a slová (mimochodom, aj literárna kritika či vnímanie slovenskej fantastiky zvnútra) sa tak alebo onak spomínajú aj v knihe, ktorá – keďže ide o súbor rozhovorov – nie je priamo fantastikou, ale s fantastikou „bytostne“ súvisí. Pero z Gryfa (Artis Omnis), titul s naozaj vzhľadným obalom, obsahuje šesticu zaznamenaných rozhovorov, v ktorých boli respondentmi Miloša Jesenského Juraj Červenák, Lívia Hlavačková, Alexandra Pavelková, Katarína Soyka, Daniel Šmihula a Ondrej Trepáč. Čo je na knižnom projekte Miloša Jesenského a Branislava Čičalu mimoriadne cenné, možno zhrnúť v týchto dvoch bodoch: 1. K Peru z Gryfa sa dá opakovane vracať a zakaždým si všímať napríklad iný motív, pričom spôsobov čítania je hneď niekoľko (jednotlivé rozhovory sa dajú čítať oddelene, ale aj paralelne, keďže náplň otázok kladených autorkám a autorom sa vo výraznej miere prekrýva). 2. Kniha nemá jasne vymedzené programové čitateľstvo, a preto môže osloviť tak fandomových insiderov („starých“ či „nových“), ako aj ľudí zvonka. Slovami Ivana Harmana, riaditeľa vydavateľstva Artis Omnis, „Je určená nielen ‚pamätníkom‘, ktorí kedysi príbeh vzniku slovenskej fantastiky priamo zažívali, ale aj tým, ktorí ešte len začínajú navštevovať Rokfortskú akadémiu či legendárne cony.“ (citované z prebalu)

Ešte dve poznámky na záver úvodu: 1. Do tohto bilančného prehľadu pôvodnej slovenskej literárnej fantastiky sa na základe komunikácie s redakciou Knižnej revue dostalo dovedna 21 knižných titulov – dominantne románov, zaujímavé pritom je, že oproti minulým rokom podstatne stúpol počet vydaných zbierok väčšinou kratších próz (individuálnych či kolektívnych). 2. Keďže svojím spôsobom je dôležitým motívom úvodu tohto textu otázka obalov, v nasledujúcich riadkoch tematizujem jednotlivé tituly „bezobalovo“ – knihy teda neštandardne nechávam spontánne sa „liať“ a slová sa „sypať“. Či je takýto prístup ekologicky významnejšie šetrný, zodpovedný alebo udržateľný, to – ako to už býva – ukáže budúcnosť.

Cesty hrdinov... sú nevyspytateľné��

Modelovým príkladom nie práve šťastnej synergie obsahu a formy, resp. naozaj problematického „obalu“ v podobe slov, je román Pavla Chodúra Bazár démonov (Columbus). Keď takmer na každej strane čitateľ narazí na chyby, raz gramatické, inokedy „len“ interpunkčné, často štylistické, niečo nie je v poriadku. A platí presne to, o čom bola reč vyššie: aj keby išlo o najzaujímavejší príbeh, aký kedy vznikol (čo, žiaľ, nie je tento prípad okrem iného preto, že dej je rozťahaný a vôbec nedrží pokope), skôr či neskôr príde moment, v ktorom sa pozornosť stratí a záujem rozplynie. Okrem nezvládnutých jazykových korektúr však Chodúrov text, inak vraj „prvý diel zo série o Arturovi Kobayashim“, dopláca – a to je vlastne vzhľadom na jednoduchý jazyk paradox – na to, že je kompozične presofistikovaný. Kniha, ktorá má až štyri prológy, môže sotva fungovať. Predslov, teda časť štandardne rámcujúca výpoveď, sa dal bez problémov urobiť ako introdukčná kapitola (pokojne vnútorne rozčlenená na štyri oddiely), čo by pôsobilo omnoho lepšie. O tom, že autor má vyslovene veľké oči, svedčia aj tri intermezzá. Tieto predely mohli byť tiež pokojne spravené ako kapitoly, celok knihy by potom nepôsobil, akoby sa pri každom otočení strany išiel rozpadnúť. Ale potešil ma nápad včleniť do prózy známu popkultúrnu legendu o Robertovi Johnsonovi, ktorý, ako sa traduje, uzavrel zmluvu s diablom.

Zatiaľ čo Chodúrova kniha je podľa všetkého začiatkom čohosi nového, v roku 2023 došlo aj k niekoľkým návratom do „starých vôd“. Ďalšieho prírastku sa tak dočkali série Škoricovník a Ajriš. Martin Jurík a Michal Ružička, ktorí sa postarali o titul Škoricovník III: Zlatá panna (Marenčin PT), na obálke knihy príznačne deklarujú, že ide o „pokračovanie pokračovania“. Príznačne preto, že ak si človek nepamätá príbehy prvých dvoch dielov – alebo ich, nebodaj, nečítal –, mal by sa k nim vrátiť, lebo sa na ne vo väčšej miere odkazuje. Kniha o záchrane sveta čitateľom prezradí, kam svet speje, teda aspoň ten, kde sa nachádza Piesočný kontinent, Polárny sever, Takmer ďaleký východ a Veľký západ. Do svetla reflektorov sa pritom dostáva prastará mytológia, ktorá príbehom pekne zamáva. Myslím, že fanúšikov poetiky Škoricovníka ani tretí diel nesklame, zároveň však platí, že bez predprípravy�� – nielen pre svoj obsah, ale aj pre osobitú formu – kniha nemusí zafungovať: „Ak si pamätáte predošlé časti, sklamaní nebudete. Nanajvýš trochu prestarnutí.“ (citované z prebalu) Pokiaľ ide o tretí diel akčnej série Ajriš Martina Benkoviča s názvom Lovec (Artis Omnis), príjemne prekvapil a nie preto, že, ako sa aspoň nateraz zdá, uzatvára celok. Kniha, ktorú autor, resp. vydavateľ dosť priliehavo charakterizuje ako „putovnú fantasy šmrncnutú steampunkom“, zachytáva pomerne nečakaný a zaujímavý vývoj udalostí, dôležitý je pritom motív paralelného sveta. Benkovičovo písanie na úrovni slov a práce s nimi síce miestami stále zaváňa až prílišnou umelosťou (dialógy napríklad kde-tu príliš šuštia papierom), napriek tomu Lovec funguje. V časti knihy nadpísanej Poďakovanie autor konštatuje: „V tomto príbehu som popustil uzdu fantázii o niečo viac, ale zároveň som si autorsky upravil a prispôsobil fungovanie sveta, aby bolo aspoň z môjho pohľadu jednoduchšie na prijatie a vysvetlenie.“ (s. 492) Vnímam to tak, že jedno i druhé naozaj pomohlo. Uvidíme, či a ak, tak ako bude séria Ajriš pokračovať. Pomyselné dvierka do tohto literárneho sveta totiž zostali pootvorené.

Pokračovania sa dočkali aj dve knihy, ktoré vyšli v predchádzajúcich dvoch rokoch: Jozef Miklovič nadviazal na svoj román Všetko zlato Kremnice (Hydra, 2022) relatívne rozsiahlou prózou Všetko zlato pre Anežku (Hydra) a Vladimíra Šebová rozšírila obraz sveta predstaveného v young adult fikcii Dcéra zimy (CooBoo, 2021) textom Syn podsvetia (CooBoo). Tieto literárne tituly pritom spája skutočnosť, že sú oba�� referenčne viazané na slovanskú mytológiu. Ako som o tom písala minulý rok, veľkým nedostatkom Miklovičovej prózy Všetko zlato Kremnice bol práve obal v podobe slov – nie dostatočne dôsledná redakcia, resp. korektúra textu. V pokračovaní príbehu – druhý diel priamo nadväzuje na prvý – došlo v tomto smere, našťastie, k pozitívnemu vývoju. Románu Všetko zlato pre Anežku však tentoraz škodia predovšetkým dva momenty: 1. zmena ťažiska, resp. rámec zamerania rozprávania; 2. nepreukázaný cit pre mieru. Zatiaľ čo tým prvým bodom mám na mysli najmä to, že príbeh je vo svojej podstate len málo fantastikou a všetky nerealistické elementy sa dostali až príliš na okraj, a preto pôsobia len ako fantastické ozvláštnenie, druhý moment sa vzťahuje predovšetkým na to, že text často charakterizuje zvláštna neprirodzenosť (vyššie už bola reč o dialógoch šuštiacich papierom) a, okrem iného, miestami skutočne prílišná sentimentálnosť a priveľa pátosu. Priznávam však, že ma veľmi pobavila postava triednej učiteľky, „slovenčinárky a fanatickej matičiarky“, ktorá sa v próze objaví len na okamih, zato však zanechá stopu: „Pche! Jeho otec už má určite druhú alebo tretiu manželku. Na túto mu museli úrady vydať povolenie, aby si ju mohol vziať. To veru nie je tradičná rodina, aké sa ctia u slovanských národov. To je skazený Západ!‘ vrieskala“. (s. 306) Nemôžem sa zároveň zbaviť dojmu, že autor sa v istom zmysle zameral na to, že cesta je dôležitejšia ako cieľ. A pokiaľ ide o tému obalu (v doslovnom zmysle), použité ilustrácie výrazovo nekorešpondujú s obálkou. Čo sa týka Syna podsvetia, Šebovej román sa ako literárna výpoveď vydaril – a viac ako Dcéra zimy. Dôvodov je, myslím, niekoľko. Text je čítavý, postavy sú sympatické, dynamika medzi nimi funguje, a to tak v rámci viacúrovňovo romantickej línie príbehu, ako aj v dobrodružnej línii, ktorej jadrom je quest skupiny rôznorodých figúr, veľkou devízou je prostredie podsvetia, resp. sveta mŕtvych – Navu. Efektívne sa mi javí aj spojenie slovanskej mytológie ako zdrojového inšpiračného segmentu s niekde zreteľnejšími, inde menej jasnými gaimanovskými či riordanovskými inšpiráciami. A hoci som sama „dog-person“, próza Syn podsvetia ma bavila aj ako svojská literárna pocta mačkám: „Mačky všetkých farieb a plemien si však zaslúžia byť ľúbené. Pamätajte si preto: ak vám čierna mačka skríži cestu, neznamená to nešťastie. Znamená to len, že sa náhli do podsvetia.“ (s. 332)����

Na slovanskú mytológiu, resp. kultúru nadväzujú aj ďalšie dva prozaické texty – Vladykova pomsta (Hydra) Kataríny Soyky a Tajomstvo Epsie (Enribook) Lukáša Zeleňáka. Ostrieľaná a pisateľsky dosť produktívna autorka dej zasadila do prostredia starých Slovanov. Historická fantasy Vladykova pomsta je, ako už jej názov naznačuje, v prvom rade príbehom o odplate. Túžba pomstiť sa spoločnému nepriateľovi spojí vladyku a čarodejnicu, ktorí sa vydávajú na spoločnú cestu za zradcom. Parafrázujúc slová z prebalu pomsta zaslepuje, no možno láska je schopná pomôcť vymaniť sa z bludného kruhu. Soyka už niekoľkokrát dokázala, že spisovateľské remeslo zvláda solídne, pričom dokáže príbehy, aj také, ktoré niekedy pôsobia trošku genericky, vystavať funkčne a pútavo. Próza Vladykova pomsta si svoje čitateľstvo určite nájde aj preto, že Soyka si v nej ako rozpoznateľná autorka zachováva svoj štandard. Prvý diel knižnej série Kniežatá Sothoru z pera „blázna aj do dejín“ Lukáša Zeleňáka ponúka nielen príbeh inšpirovaný slovanskou mytológiou, ale aj vcelku dobre načrtnuté rozprávanie, ktoré sa podľa plánov autora bude ďalej rozvíjať v ďalších dvoch dieloch. Predovšetkým zo začiatku knihy výrazne cítiť, že ešte nie je (dostatočne) vypísaný, pretože jeho verbálny prejav je kostrbatý a text sa nečíta hladko a ľahko, postupne sa to však zlepší a tých, ktorí vydržia, bude osud Mstislava, inak postavy so zaujímavým menom (podobne vnímam figúru nazvanú Sviatopolk), istotne zaujímať. Hodný pozornosti je žánrový charakter Zeleňákovej knihy: „Keďže patrí do subžánru antifantasy, nejde o klasický príbeh, v ktorom neporaziteľný hrdina na konci cesty zdolá všetky prekážky.“ (citované z prebalu) A v tomto kontexte potom aj jej presahy k iným podobám literatúry napríklad v spojitosti s Quelmi, deťmi hviezd.

Do už predtým „skonštruovaných“ literárnych svetov sa čitatelia môžu vrátiť v sériách Natali Fox Katja a Vladimíry Kmečovej Bahadurovo dedičstvo. V prvom prípade prózou s rozširujúcim podtitulom Prebudená mágia (samovydanie), v druhom prózou Vodná kniha (Enribook). Pokračovanie príbehu o Katji si viac-menej zachováva úroveň a ako solídna young adult fikcia si dozaista našla a nájde svojich fanúšikov. Protagonistka sa učí ovládať mágiu a pripravuje sa na to, ako sa – pravdepodobne v rámci veľkého finále – postaví kráľovnej Arji. Hlavná postava je na môj vkus miestami až príliš ufňukaná, v každom prípade platí, že sa musí naučiť aj vyrovnávať sa s vlastným svedomím či prijať, že nie je zodpovedná za konanie iných. Napriek tomu, že rozprávanie sa vyvíja zaujímavo a príbeh nie je neatraktívny, v niektorých jeho častiach mohla byť autorka menej opisná a stručnejšia. Tempu rozprávania by to prospelo. Prioritne mladému čitateľstvu je najmä s ohľadom na hlavné postavy určený aj Kmečovej text. Ten je tentoraz situovaný do Istanbulu, kde sa 16-ročný Karim zoznamuje s Alekom a Sebom a vydáva sa na dobrodružnú cestu za pokladom. Kmečovej kniha, ktorá môže bez väčších problémov osloviť aj iné publikum ako mládež, sa číta plynulo, príbeh je pútavý. Napriek tomu, že je zrejmé, čo daným pokladom bude, rozprávanie si dokáže čitateľa udržať až do konca. Dôležité je, že Karim sa ako postava vyvíja (dospieva), čo cítiť najmä z jeho správania a rozhodnutí. Tentoraz ide o trochu iný zážitok ako v prípade prvej knihy, ale to nie je nevyhnutne zlé. Áno, výsledok, resp. cieľ je trochu predvídateľný, to však v prípade honby za pokladom nie je zase taký problém. Celkovo vzaté, v prípade tohto dobrodružného orientálneho fantasy ide o vydarené pokračovanie, a to aj preto, že Kmečová pisateľsky dospieva, čo cítiť na sebaistejšom a v istom zmysle presvedčivejšom autorskom (predovšetkým štylistickom) prejave. Ako pomerne ambiciózny kus literatúry pre mládež (ako to spravidla býva, s presahom aj k staršiemu čitateľstvu) vnímam román Zuzany Belkovej Šerosvit (Fagan). Uvedené pritom platí vnútorne (vo vzťahu k textu ako takému) i zovňajškovo (vo vzťahu ku knihe ako objektu, teda vo vzťahu k „obalu“). Román a s ním nielen symbolicky aj príbeh je rozdelený na štyri časti (Tmavá, Temná, Čierna, Svetlá), nazvané jednoducho jednoslovne, no s jasným klimaxovým smerovaním od tmy ku svetlu: „Tma sa kamsi strácala a nahrádzalo ju šero, ktoré sa pomaly rozplývalo do svetla.“ (s. 246) Zatiaľ čo toto členenie funguje (hoci príbeh je na môj vkus dosť málo o tme), kompozičné rozdelenie celku textu na rozsahovo miestami až príliš minimalistické kapitolky je kde-tu na škodu a pôsobí samoúčelne. (Sub)žánrovo ide v prípade Šerosvitu o akési zvláštne, miestami vyložene poetické, postapo – veľmi pútavé od momentu, v ktorom sa hlavná hrdinka vydáva na cestu (Kolóna je mimoriadne vydarený topos). Autorka sa pekne hrá s dynamikou svetla a tmy v slovách (s odkazom na pojem šerosvitu aj tieňa), zároveň sú mimoriadne efektné a pôsobivé, sčasti aj šerosvitové, obrázky – ilustrácie Jána Kurinca. Veľmi peknou finesou je v rámci Belkovej prózy, a to na úrovni prepojenia tematizovaného sveta a knihy, ktorú má čitateľ možnosť držať v rukách, motív protagonistkinho kreslenia do skicára, keďže ilustrácie sú „akože“ prevzaté z Gerdinho skicára. Šerosvit nie je bez chýb, sú v ňom kde-tu hluché miesta, napriek tomu patrí asi k tomu najzaujímavejšiemu, čo vyšlo v rámci pôvodnej slovenskej fantastiky v roku 2023.

Tromi dobrými príkladmi spôsobilosti autoriek a autorov slovenskej fantastiky programovo pri písaní využívať rôzne podoby komiky a zámerne pracovať so zveličením, odľahčením atď. bez toho, aby bolo dôsledkom skĺznutie do vyprázdneného literárneho gýča, sú knihy Martina Hatalu Pliaga – Historky z Brahna II (Artis Omnis), Ivany Molnárovej Dubcovej Cesty hrdinov (Hydra) a Dušana Šustera Vesmírna plavba Pterodactyla Kôstku (Laputa/Literárna bašta). Hatalovo dobrodružné humorné fantasy voľne nadväzuje na titul spred dvoch rokov Hliadky! Hliadky!. V Brahne tentoraz vypukne epidémia, ktorú najprv nikto neberie vážne, a keď mestská rada na vzniknutú situáciu zareaguje, nikto sa neunúva vydané opatrenia dodržiavať. Ak by pritom náhodou čitateľom nebolo jasné, že ide o odkaz na pandémiu a koronakrízu, autor im to venovaním pripomenie: „Venované každému, kto počas pandémie stratil kus seba“ (s. 4). Nie je prekvapením, že aj v tomto prípade autor siaha predovšetkým po absurdnom a situačnom humore, podstatne sa však opiera o satiru, ktorá mu evidentne sedí. Hatala pritom v rámci pratchettovskej referencie nezabúda ani na postavu smrti, Terry predsa v meste, kde pandémia kosí jedného obyvateľa za druhým, nemôže chýbať... Práve vo väzbe na satirické dimenzie svojej prózy Hatala dáva priestor nielen zobrazeniu toho, ako sa tí, čo rozhodujú, stavajú k svojej zodpovednosti, ale takisto ukazuje, že otázka viery je veľmi krehká: „A uprostred chaosu sa mladý mních Dakkomi ocitá pred neľahkou voľbou medzi vierou náboženskou a vierou v seba samého.“ (citované z prebalu) Na Hatalovej sérii je čitateľsky mimoriadne atraktívne ono zrkadlenie reality, zdá sa mi preto, že možno dôležitejšie ako to, že jeho knihy fungujú ako celky, je to, že fungujú v jednotlivostiach – v konkrétnych odkazoch, nápadoch a vtipoch/anekdotách. Pokiaľ ide o knižný debut Ivany Molnárovej Dubcovej, už obálka necháva tušiť, že asi nepôjde o úplne vážny príbeh. Baltar, hrdina s jednou žiariacou a nehmotnou rukou, spojí svoj osud s mníchom Kailom z rádu Bobritov a môžu sa začať dobrodružstvá, ktoré bavia, sú vypointované a dostatočne „uzavreté“. Kniha je to zábavná, postavy pôsobia napriek odľahčenosti celku uveriteľne a sú dobre vykreslené, čo pri čítaní veľmi poteší. Podobne ako v prípade Hatalu, aj u Molnárovej Dubcovej potešia a pobavia jednotliviny (aj „obalové“), ktoré majú nádych (seba)irónie. Mám na mysli napríklad to, že na mape sveta je miesto s nápisom „Tu sme sa skoro zrútili, lebo tu bola priepasť, ktorá na mape nie je“ alebo paratextové hodnotenia knihy z prebalu, napríklad: „Ále, dobre to je. –Slovo Šaľanov– (...) Súhlasíme s The Sun! –The Guardian–“ (citované z prebalu) Mimoriadne osviežujúcim, a preto pozornosti hodným humorno-fantastickým titulom je Šusterov „medziplanetárny príbeh pre deti od 9 do 99 rokov“ (citované z prebalu). Na knihe, ktorá zachytáva príbeh jednej vesmírnej plavby jedného laureáta Nobelovej ceny, si všetci participujúci evidentne dali záležať, čo dokazujú aj zaujímavé a k textu sa hodiace retro ilustrácie. V Šusterovej knihe sa čitateľ zoznamuje so Zemou 2, ktorá je veľmi podobná našej Zemi. Ale taká Wikipédia sa tam volá Ortopédia (ide pritom o „slobodnú encyklopédiu, ktorá postaví Tvoje vedomosti na nohy“), Mount Everest je o meter menší a pozemšťania nemajú záujem o cestovanie do vesmíru. Autor vo svojom utešenom rozprávaní tematizuje aj vyslovene obyčajné veci, ktoré si však treba neustále pripomínať. Miestami je kniha vtipne poučná. Napríklad, keď sa zaoberá tým, aká je dôležitá angličtina, škola, domáce úlohy alebo keď hovorí o tom, prečo sa nemračiť: „Mračiť sa má nebo, nie človek. Človeku to spôsobuje zbytočné vrásky.“ (s. 66) Vtipné sú, samozrejme, predovšetkým odkazy na Zem 1, napríklad film Rýchlo a zbesilo 3: Tokijská vražda, ktorý je údajne súčasťou dvanásťdielnej kriminálnej série, ale aj to, akým spôsobom autor nepriamo reaguje na postfaktuálnu súčasnosť, keď sa v texte vlastne ukazuje, že životné fakty sú/budú pravdou na ktorejkoľvek Zemi, resp. kdekoľvek. Vesmírna plavba Pterodactyla Kôstku je zábavnou, dobre napísanou, poučnou, no nie „moralizátorsky“ didaktickou knihou, ktorá by si určite našla – ba rovno mala nájsť – svoje miesto v každej rodine či domácnosti.

O najnovšom literárnom počine Henricha H. Hujberta už bola v úvode krátka reč. Keď budem parafrázovať slová z prebalu, autor sa v nej inšpiroval zabudnutými povesťami z čias minulých, z čias, keď boli lesy plné víl a obloha patrila drakom. Hujbertova kniha pozostáva z dvoch samostatných príbehov, čo je na jednej strane úplne v poriadku, na druhej strane sa neviem zbaviť dojmu, že keby boli rozprávania Dračia šupina a V runách kliatba ukrytá prepojené, vyznenie celku by bolo funkčnejšie a asi aj zaujímavejšie. Veľa o samotných prózach prezrádza autor už v spomínanom doslove (napríklad to, že titulný príbeh plánoval ako takú „light“ rozprávku, alebo to, že druhý sa opiera o legendy viazané na vrch Velestúr v Kremnických vrchoch). Pokiaľ ide o doslov ku knihe Dračia šupina, autor sa v ňom prezentuje sympatickou a medzi spisovateľmi stále akosi vzácnou sebareflexiou. Porovnávať sa to úplne nedá, ale pokiaľ ide o prepájanie relatívne autonómnych (prípadne vyčleniteľných) príbehov do jedného celku, cestu možno ukázal Filip Červenák v knihe s čo-to naznačujúcim názvom Príbehy spod Kiltu: Kráľovská hra (Hydra). Pokračovanie Zeleňákovej série (prvá časť vyšla v roku 2015 s podtitulom Veveričiak začína) sa opäť sústreďuje na rodinu McEeshovcov. Tentoraz sa čitatelia zoznamujú s Arlene, Pallisterom, Edwardom, Evanderom a Scottmondom, pričom jeden z príbehov je venovaný Vlastimilovi Liškovi. Ako sa napokon vo finále ukáže, hoci sa to tak na prvý pohľad nejaví, všetko v knihe je prepojené. Nejde len o šach, ale aj o strašidlá, záhadnú ženu v bielych šatách, túlajúcu sa nielen po horách, ale aj o život. Autor sa snaží pristupovať k jazyku tvorivo a osviežujúcim spôsobom, často siaha po vlastných prirovnaniach. Niektoré sú vydarené viac, iné menej, ale za snahu a za to, že si uvedomuje dôležitosť slov ako obalov, má bod k dobru. To, čo platí o prirovnaniach, možno skonštatovať aj o jednotlivých príbehoch – niektoré sú uveriteľnejšie a pútavejšie (Dobrodružstvá lode Žraločí zub či Rekviem za sny), iné pôsobia trochu umelo a „chémia“ v nich nefunguje (Smrť straší v bielom).

Slovensko fantastické – naozaj?

V rámci pôvodnej slovenskej fantastiky s vročením 2023 sa o slovo výraznejšie prihlásili súbory poviedok, resp. autonómnych prozaických textov napísaných jednou autorkou či jedným autorom. Modelovým príkladom je ôsma kniha zo série Černokňažník z pera Juraja Červenáka, nazvaná podľa jednej z poviedok Ostrov bohýň (Artis Omnis). Tých, ktorí majú Červenákovu čistokrvnú slovenskú fantasy radi, poteší, že pätica príbehov zo sveta černokňažníka Rogana je funkčným rozšírením pomyselného puzzle a dokáže osloviť. Tým, ktorí s Roganom a svetom okolo neho ešte nemali tú česť, odporúčam siahnuť po niečom inom zo série. Aby si totiž človek dokázal čítanie naozaj plne užiť, potrebuje poznať kontexty a fikčný svet, do ktorého vstupuje. Stretnutie s vedmou Mirenou, potulným bojovníkom Valgorom a, samozrejme, s Roganom a Goryvladom je príjemnou spomienkou a zároveň stretnutím s čímsi novým – ide totiž o kombináciu prepracovaných starších a celkom nových príbehov. Červenák ako autor pritom svojmu renomé nezostal nič dlžný – rozprávania sú napínavé, dialógy dobre napísané a vyvrcholenie prepojené s reálnou históriou rozhodne nesklame.

K pomerne dlho a o to s väčším napätím očakávaným literárnym projektom možno v kontextoch slovenskej fantastiky určite priradiť knihu Jary Radošovskej Podivné prípady Urbana Baránika (Maletria). Nosná dvojica textov – Urban Baránik a uhorková sezóna a Urban Baránik a pliaga veľhôr – zaujme nielen istou rozsahovou disproporčnosťou (toto skutočne nie je výčitka), ale predovšetkým nápaditou koncepciou ústrednej postavy a jej zapájania do osobitých rozprávaní. Mrzutý čarodejník, trochu odľud z Banskej Bystrice, ktorý sa miestami javí ako sám seba ľutujúci ufňukaný zbabelec, čosi, čo možno nazvať neserióznou detektívkou, motív nadávok ako zdroj sily, resp. mizernej mágie, nie prihlúpla zábavnosť – to všetko sú ingrediencie, ktoré z Radošovskej dobre vystavaných, hoci dosť predvídateľných textov robia výdatnú „knihožrútsku“ stravu. A podľa fragmentu Urban Baránik a pandemická clivota, ktorý je takisto súčasťou knihy, možno súdiť, že čitatelia budú mať v budúcnosti ešte príležitosť podivného stredoslovenského čarodejníka sa nasýtiť. Mimochodom, keď nabudúce natrafíte na nadávajúceho človeka, myslite na to, že pokojne môže byť skrytým čarodejníkom... A ešte jedno „mimochodom“ (týkajúce sa „obalov“): Málokedy sú v slovenských knihách ilustrácie také nevšedné, ako je to v prípade obrázkov Žužu Gálovej dopĺňajúcich Radošovskej slová.

Pokiaľ ide o slová, pozoruhodným experimentátorom a „jazykotepcom“ je dozaista Peter Jelínek. Ten po podarenej knižke Tekeli-li v roku 2023 uviedol do literárneho života súbor próz Nocte exeo (Enribook). Jeho koncepcia pripomína koncepciu Červenákovho Ostrova bohýň tým, že autor naratívne rozširuje fikčný svet, ktorý už vytvoril, resp. v ňom vypĺňa pomyselné biele miesta. Jelínkova zbierka obsahuje osem rozsahovo rozličných poviedok (Nocte exeo, Návrat múmie, Prípad novodobého Prométhea, Kaledónske soirée, Kentaur zo Stoke Moranu, Hviezdobežec, Sabina bude mať dieťatko, Noc chimér), pričom rámcovým východiskom je, že je „venovaná vedľajším postavám ‚norrovského univerza‘“. Keď si človek názov súboru preloží, zistí, že autor sa úplne adekvátne podujal tematizovať, „kto a prečo vychádza za noci a čo vlastne vonku robí“ (citované z prebalu). Napriek tomu, že Jelínek v podstate zostal verný svojmu modus operandi (silne intertextuálne písanie, dôraz na detail, kreativita, nápaditosť a rafinovanosť obsahu i formy), jeho prózy sú nevyvážené nielen na úrovni rozsahu, ale aj – čo je často chronickou chorobou zbierok – obsahu. Za zmienku pritom stojí, že je ešte väčšmi cross-žánrový. Napríklad aj obscénnosti je v jeho textoch tentoraz viac. Tak či onak platí, že Jelínek patrí k najosobitejším autorom fantastiky, akých doma máme.��

Slovenskému čitateľstvu sa v roku 2023 pripomenula aj Zuska Stožická, a to vnútorne značne rozbiehavou a nie úplne konzistentnou zbierkou poviedok Labute neplačú (Artis Omnis). Tá obsahuje osem próz – okrem úvodnej, ktorá dala názov celej knihe, ešte texty O zlatici a rybčíkovi, Horelická jar, TardigRider, Rubinova liečba, Noc zázrakov, Fonziho príbeh s perím, Numýnijský veľvyslanec hľadá ženu. Stožickej knihu ako celok definuje akási zvláštnosť či čudnosť, no zaujímavejšie sa mi pritom javia tie príbehy, ktoré sa akokoľvek viažu na náš svet, resp. realitu, ako ju (ne)poznáme. Hoci nie všetky poviedky obsiahnuté v tomto súbore zaujmú, resp. mňa zaujali obsahom, za pozornosť rozhodne stojí autorkin pisateľský prejav, v ktorom je miestami vyslovene – priam opantávajúco – poetická: „Namiesto plášťa niesol na pleciach spletitú sieťovinu príbehu, ktorý treba povedať.“ (s. 106) Na prebale sa o knihe píše aj toto: „Pestrosť prostredí a nálad jednotlivých príbehov spája autorkina bohatá imaginácia, hravý jazyk a presvedčivá psychologická drobnokresba. Pri správnom dávkovaní môžu pôsobiť ako povzbudzujúci prostriedok pre všetkých, na ktorých dolieha sivosť reality.“ Pod tieto slová by som sa asi podpísala, zároveň sa mi však žiada dodať (keď je reč o sivosti reality), že obálka Stožickej zbierky nie je vo farbe malinového lekváru, ale... nuž, v sivej. Ale ono to vlastne zmysel dáva. Tak ako je subtílna – a dovolím si tvrdiť, že celkom zámerne – sivá obálka, ktorá má v centre rozslabikované slovo „labute“ vyplnené oblakmi, tak sú subtílne Stožickej texty (napríklad autorka pracuje prevažne subtílne aj s komikou). Áno, je pravda, že od subtílnosti miestami nie je ďaleko k nudnosti, ale to už je daň, ktorú je Stožická zrejme ochotná zaplatiť.

Okrem poviedkových kníh jednotlivcov vyšli v roku 2023 aj tri kolektívne poviedkové zbierky – súbor „temných príbehov pretkaných vodami Váhu“ Krvavé pobrežie (Hydra), poviedková kniha Slovensko fantastické (Prešporské divadlo, Artis Omnis) a „tradičná“, v poradí devätnásta antológia fantastických poviedok viazaná na literárnu súťaž (Martinus) Cena Fantázie. Práve v tomto poradí ich spomínam preto, že ak sledujem leitmotív tohto bilančného prehľadu (vzťah obsahu a formy, „obalu“ a „vnútra“, resp. vzťah odpovede na otázky na jednej strane „čo?“ a „o čom?“ a na druhej strane „ako?“), tak to dáva zmysel. Z uvedenej trojice rozsahom – rozhodne však nie obalom! – najnenápadnejší titul, teda kniha Krvavé pobrežie, nie je koncipovaná nezaujímavo: svojimi textami do nej prispeli autorky a autori (napríklad Lenona Štiblaríková, Naďa Vojteková, Radoslav Kozák, Lucia Piknová Droppová či Anton Stiffel), ktorí sú rôzne spojení s Považím, pričom tých dovedna štrnásť príbehov sa na Považí, s ohľadom na názov celkom logicky, aj odohráva – jeden v Trnave, iný v Šoporni, ďalší v Žiline či v Novom Meste nad Váhom atď. Hoci texty rámcovo spája to, že sú temné, nevnímam to tak, že ide priamo o hororovú antológiu – platí totiž, že niektoré poviedky sú na úrovni atmosféry a vyznenia hororovejšie ako iné. To je každopádne úplne v poriadku, rovnako ako to, že kniha môže mať na čitateľov dvojaký efekt: buď ich zvedavosť prinúti lokality, o ktorých je reč, navštíviť, alebo sa im vyhnú oblúkom (nejde predsa o bedeker, prinajmenšom nie v tradičnom chápaní). V Krvavom pobreží však nie sú poriadku – a to sa týka „obalov“ – chyby typu „vílet“ (s. 26). Tie by sa v knihách, ktoré majú reálnu ambíciu byť čítané, resp. dostať sa k čitateľstvu, rozhodne nemali vyskytnúť, (hrôzo)strašne kazia zážitok z čítania. Napriek tomu ma, ak mám byť konkrétnejšia, potešila napríklad survival-poviedka Miňa Tichého Úniková hra a v princípe dosť komorný príbeh Antona Stiffela Poludňový kanál.��

Ak je Krvavé Považie príkladom knihy, ktorej „obalom“ nebol venovaný dostatok pozornosti, presne naopak je to s antológiou Slovensko fantastické, a to na viacerých úrovniach. Pevná väzba, kvalita papiera, páčivý vizuál vrátane ilustrácií etablovaných (Jana Farmanová) alebo pokiaľ ide o výtvarný prejav naozaj zaujímavých umelkýň a umelcov (Tina Gállová či Katarína Vavrová), to všetko sú elementy, pre ktoré je táto poviedková kniha veľmi efektná. Problém však nastáva pri pohľade dnu. Kniha totiž dopláca presne na to, na čo svojho času doplácal „sesterský“ titul Slovensko noir (Ezopo, 2020), teda na nekoncepčnosť. Zoradenie textov pôsobí absolútne nepremyslene, náhodne. Viaceré sú pritom vyložene „slabučké“, napríklad pôsobia genericky, ničím nezaujmú a rozhodne nevyznievajú reprezentatívne (čo by asi mali s ohľadom nielen na názov kolekcie). Potenciál toho, že niektoré poviedky by sa k sebe pre to či ono (nosný motív, poetika, subžánrový naturel a pod.) hodili, zostal nevyužitý, výsledkom je poviedková kniha zostavená „halabala“. Nekoncepčnosť sa potom prejavuje aj v tom, že jednoducho neexistuje argument, prečo do knihy s názvom Slovensko fantastické zaradiť dva texty dvoch neslovenských autorov v češtine. Nič proti nim, samozrejme, poviedka Jiřího Walkera Procházku Vlaky, draci, strach a lebky je nielen jazykovo čarovná a vtipná, lenže... nuž, nijako nezapadá do rámca „fantastického Slovenska“, resp. so Slovenskom (fantastickým či nie) nijako nesúvisí. Čo v knihe robí próza Karola D. Horvátha Ako jebú muchy II, to som, priznávam, nepochopila doteraz. Ešteže sa v zbierke ocitli napríklad vynikajúce poviedky Mláďatká Vandy Rozenbergovej, Vojnové rekviem Mareka Vaňousa či Pobitý les Dominiky Madro. Ak bolo cieľom zostavovateľov, resp. vydavateľa ponúknuť čitateľstvu striktne to, čo zachytáva názov celku, Slovensko fantastické malo obsahovať viac takých textov, akými sú povedzme prózy Štúrowci Viliama Klimáčka alebo Založená duša Juraja Červenáka. Tie sú totiž slovenské nielen provenienciou. Mnoho slovenskosti (hoci nie fantastickej – nie pozitívnej) nachádzam aj v Preklínačke Lenony Štiblaríkovej.��

Najvyrovnanejšou z uvedených troch antológií próz viacerých autoriek/autorov, a nielen pokiaľ ide o synergiu obsahu a formy, je Fantázia 2023. Áno, nie všetky poviedky sú na rovnakej úrovni. Niektoré sú jazykovo ťažkopádne (určité dokonca mimoriadne), iné námetovo nie práve najzaujímavejšie, daktorým čosi chýba (od prípadu k prípadu čosi iné, niekedy dôslednejšie redakčné čítanie), iným – napríklad zaslúžene víťaznému príbehu Tomáša Hrábka Osemdesiattri kilometrov na D1 – nechýba vôbec nič. (Sub)žánrovo pritom Fantázia 2023 ponúka všehochuť – mrazivý dystopický technotriler, poetický folk-horor, retro-SF atď., na úrovni jednotlivín niekoľko obsahovo aj formálne suverénne zvládnutých a absolútne presvedčivých textov (napríklad Syn Andrey Farkašovej). Aj v súvislosti s Fantáziou 2023 sa mi v každom prípade potvrdilo, že čítanie antológií, obsahujúcich texty rôznych autoriek či autorov, poskytuje ideálnu príležitosť okrem iného pochopiť, aký dôležitý je v literatúre jazyk, resp. ako veľmi záleží na „obale“ – teda slovách.

Kristína Jantisová
Za kryptonymom K. J. sa skrýva autorský subjekt definovaný celkom bytostne nadšenectvom vo vzťahu k populárnej kultúre, záľubou k žánrovej fikcii všetkého druhu a „knihožrútstvom“.