ղľáԾ
Egyptská dystopia áٳܱ pokračuje vstopách „kafkovskej“ absurdity, naháňa strach svojou hlasnou azdrvujúcou realistickosťou. Spisovateľke anovinárke Basme Abd al-Azíz sa podarilo zomknúť postupy fantastiky ažurnalistickú strohosť.
Kafkov Proces, Orwellov 1984 – obe diela sa spomínajú pri egyptskom áٳܱe vo viacerých zahraničných recenziách ina zadnej strane knihy. Basma Abd al-Azíz pracuje sabsurdnosťou, ktorá vyvstáva zo zdĺhavej anelogickej byrokracie, sniečím, sčím máme bohaté skúsenosti. Kým vProcese je nevysvetliteľný zásah do súkromia postavený do hlavnej úlohy hneď od začiatku ajednotlivec okamžite odhalený (nielen pred čitateľom) a konfrontovaný s absurdnosťou, áٳܱ buduje absurdné nezrovnalosti bez veľkej konkrétnej intervencie ahluku. Aich pôvodcovia zostávajú anonymní.
Čakanie na zázrak
Vstupujeme do deja až po tom, čo dozneli nepokoje. Absurdná byrokracia, je tu dotiahnutá až do úrovne akéhosi trestu. Trestá kolektívne vinu jednotlivcov. Váٳܱe ľudia čakajú pred mohutnou azatvorenou Bránou, pretože iba tam možno vybaviť byrokratické záležitosti všetkého druhu (či už sa týkajú zdravotného stavu alebo občianstva). Nikto zo zástupu neodchádza, nikto to nevzdáva, veď hádam dnes sa už Brána otvorí.
Samotný názov áٳܱ signalizuje masu, dav, dlhý rad čakajúcich na niečo, „čo sa oplatí vidieť/zažiť“. Ide opasívny stav. Čakanie. Autorka doň však primiešala prirodzenú ľudskú vlastnosť – túžbu po poriadku, organizácii, systéme. Teda akýsi pohyb, vedomý krok kvytváraniu funkčného mikrosveta. Aj vrámci zástupu, ktorý každým dňom „tučnie“ apredlžuje sa. Matka Umm Mabrúk varuje deti, požičiava svoj mobil, dokonca si zriadila improvizovanú kaviareň, ktorá sa stáva najlepším zdrojom klebiet aspráv oBráne io udalostiach ďaleko od nej; jeden muž predčíta ostatným znenie fatvy (nábožensko-právne vyhlásenie vydané špecialistom vislamskom práve) akáže, tlačia sa tu letáky aroznášajú medzi ostatných. Ľudia sa snažia vnovovzniknutej situácii nájsť normálnosť. Akeďže ju nenachádzajú, začnú si ju vytvárať. Túžba po normálnom živote je príznakom každej totality. Ľudia v reálnychtotalitných režimoch začnú prijímať neprijateľné aznášať neznesiteľné, utečenecké tábory sa časom menia na mestá sfungujúcou infraštruktúrou.
Na čitateľa postupne vyskočí niekoľko hlavných a vedľajších postáv, akýchsi orientačných bodov vzástupe. Iba dve postavy ostávajú nepomenované – kazateľ, muž vdžallábíji () akrátkovlasá žena. Reprezentujú prototypy výrazných protichodných postojov. Muž vdžallábíji zneužíva strach veriacich kprehĺbeniu poslušnosti voči režimu akrátkovlasá žena je nielen ženským hlasom boja za slobodu. (Jej atribútom sú krátke vlasy, ktoré jej všetci vidia aešte ktomu sú krátke, kým jeho atribútom je tradičné oblečenie.) Zkrátkovlasej ženy sa postupne stáva vážna konkurencia pre jeho týždenné kázania. Ona posúva okolostojacim relevantné správy, triedi ich ačíta aj negramotným poslucháčom.
Amání, jedna zhlavných postáv, je zase príkladom tých ľudí, ktorí museli prehrať, aby prestali vzdorovať absurdnosti režimu. Zlomilo ju až mučenie aprešla si charakterovým zvratom ako Winston zOrwellovho 1984. Lekára Tárika vyradil zboja za tú istú správnu vec, iný druh strachu. Pochopil, že každý jeho krok je sledovaný akaždý jeho nápad, ako tajne zoperovať Jahju, skončí Jahjovou smrťou. Brána už otom rozhodla. Aj keď je zatvorená, jej oči, prsty, päty aj dych sú všade.
Pre príbeh je dôležitý dokument, lekársky spis, ktorý sa rovnako ako zástup pred Bránou, dopĺňa apredlžuje. Ním sa rozprávanie začína ikončí. Tárik si číta spis takmer každý deň anachádza vždy doplnené informácie trebárs ilen zo včera. Paralela medzi stále živým spisom ačlovekom, jeho19 konaním, vyznieva desivo. Zčloveka je iba sledovaná pohybujúca sa hmota.
Priamočiarosť hrôzy
Basma Abd al-Azíz je ipsychiatričkou ašpecializuje sa na liečenie obetí mučenia. Jej literárna verzia práce spsychologizáciou postáv je nenútená apriamočiara, hoci predkladá ľudí votras(e)ných situáciách. Nepotrebuje čitateľa citovo vydierať krutými zážitkami svojich postáv, jednoducho sa im dejú aoni na ne musia reagovať, pozmeniť svoju realitu. Nerozpitváva duševné pochody, hoci by sa okaždej zjej postáv dala napísať samostatná kniha, ale veľmi jasne popisuje, čo sa práve deje, čo postava vidí, hmatá, na čo si spomína ačo už zažiť nechce. Ich rozhodnutia sa môžu zdať príliš rýchle, lenže vtomto svete ovládanom neviditeľnými rukami je tak ľahké uchytiť sa niečoho viditeľného, ikeby šlo očíry výmysel. Keď nemá človek naplnené základné potreby, nerieši iné emócie.
Kprekladu a redakcii
Názov knihy je preložený výborne – namiesto pojmu rad (v anglickom preklade je to The Queue) zvolil Marek Brieška viacznačný zástup. Skvelé! Rad je vágnejší vo vzťahu krozrastenému živému davu ľudí čakajúcemu pred jednou bránou. Tu však pozitíva prekladu aredakcie končia. Bohužiaľ, kniha je do veľkej miery vyskladaná zmechanicky preložených viet. Nejde ani tak olexiku, ale najmä oslovosled a syntaktické spojenia, ktoré vslovenčine škrípu azabraňujú plynulému zážitku zknihy, ktorá naozaj má čo povedať. („Hneď ako skončil hovor, ktorý vnapätí načúval, rozlúčil sa sNádžím aodišiel zo zástupu.“ ) Anezmyselných viet zobsahového hľadiska je tu taktiež neúrekom. („Objednali si nesladenú kávu bez cukru. / „Nádží hodil noviny na zamočený nízky stolček smláčkou vody.“ / Vtom si udrel otvorenou dlaňou do čela.“) Prekladateľ by mal byť ištylista, aspoň do takej miery aby odovzdal text bez kostrbatých viet. Niektoré naozaj pripomínali prvotiny násťročných autorov zliterárnych súťaží.
Knihe chýba niekto, kto by sa pozrel na text ako na celok. Jazyková redaktorka skontrolovala čisto len gramatiku apravopis. Vporiadku, to je jej úloha. Ale kde je zodpovedný redaktor? Obrovská škoda pri takejto skvelej edícii venovanej autorom aautorkám, ku ktorým by sme sa bez Braku možno vôbec nedostali. Nestačí len pekný vizuál, hoci jeho úlohu nepodceňujem.
Dominika Madro (1990)
Vyštudovala slovenský jazyk aliteratúru na FiF UK v Bratislave anásledne dramaturgiu ascenáristiku na VŠMU. Vydala dve prozaické knihy – äٲԱ (KK Bagala, 2019) aDediči posmrtnej ríše (Artis Omnis, 2021). Píše rozhlasové rozprávky, recenzie (najmä vrámci slovenskej literatúry afantastiky) a poviedkami prispieva do rôznych antológií.
Basma Abd al-Azíz: áٳܱ
Preklad: Marek Brieška
Bratislava: Brak, 2022
