ղľáԾ
Každý, ktonavštívil Banskú Štiavnicu, navštívil Banskú Štiavnicu, zažil aspoň nachvíľu toneopakovateľné čaro starobylého mesta, vktorom zovšadiaľ dýcha história, pôvabná architektúra izašlá sláva. Nasvoje mesto sú zvlášť hrdí rodáci. Patrí medzi nich ajspisovateľ Anton Hykisch, ktorý svoj vrúcny vzťah aúctu kmestu „pretavil“ doknihy spomienok Moja Štiavnica. Pred čitateľmi poodhrnul závoj času a sprevádza ichstrmými uličkami, tajomnými domami, pavlačami, dielňami, obchodíkmi, všadeprítomnými schodmi, terasovitými záhradami, historickými ibaníckymi pamiatkami ajokolím. Túla samestom avykresľuje jeho meniacu sa tvár. To všetko dokumentuje množstvom fotografií svojej rodiny, priateľov, známych ipohľadmi nanevšedné zákutia Štiavnice.
Anton Hykisch vosvojich spomienkach „otvoril“ dvere dodomu starého otca Bálintha naDolnej ružovej ulici, ktorý boltypickým domom dobre situovaného Štiavničana 20.storočia. Čitateľa zoznámil sozvláštnosťami budovy odpivnice cezobytné izby, kuchyňu až po záhradu. Neuspokojil sa sostrohými opismi, ale oživil ich ľuďmi, ktorí tu žili (gazdiná, kuchárka, starkí…) alebo ich činnosť úzko súvisela schodom domácnosti (pekár, pomocníci aspolupracovníci vobchode), sich zvykmi, tradíciami či stravovaním.
Pri týchto obrázkoch somdoslova pocítila dych starých štiavnických domov advorov, veď vjednom znich na námestí somzopár rokov prázdninovala. So záujmom sompreto autora nasledovala nahlavnú ulicu – štiavnickú „Wall Street“, nakorzo naterase, kde „mladí získavali zážitky nacelý život“, na námestie, zapamiatkami – kzámkom, kostolom, cintorínom, kalvárii, školským budovám, dobotanickej záhrady či za krásami Sitna aslávnych tajchov. Prechádzka nesklamala. Ak knej prirátame Hykischove úsmevné spomienky na školské roky so švihajúcou trstenicou, nasvojrázne „úpravy“ československých učebníc vprelomových 30.rokoch, naspolužiakov, verných kamarátov, najeho vášne (knihy, autá, plávanie) či pozoruhodných obyvateľov (archivár Baker, maliari Kollár, Gwerk, právnik Uškert atď.), ako aj vnímavé postrehy na neľahké vojnové ipovojnové roky, život vmeste vidíme vnovom svetle. Obraz Štiavnice by však nebol úplný, keby autor nenačrel aj docharakteristického štiavnického nárečia ajazykových zvláštností, ktoré vychádzali zväčša zoskomolených nemeckých výrazov.
Pestrá paleta Hykischových spomienok, napísaných sláskou, pokorou istrochou nostalgie, opäť pripomenula všetkým jedinečnosť Banskej Štiavnice (zapísanej doSvetového zoznamu kultúrneho dedičstva roku 1993) iprvé kroky kjej „oživeniu“ vsúčasnosti.
Anton Hykisch, autor historických románov, próz zo súčasnosti, politologických akulturologických esejí, ale ajfaktografickej literatúry arozhlasových hier, sa vknihe Moja Štiavnica predstavil vešte jednej autorskej podobe. Spojil vnej autobiografické písanie smiestopisom svojho rodiska. Vznikol takzvláštny aveľmi sugestívny druh rozprávania, vktorom saprelínajú adopĺňajú autorove osobné spomienky nadetstvo, mladosť iďalšie životné etapy sopisom mesta, vktorom sa učil poznávať svet anázorovo saformoval.
V zaujímavej kombinácii výpovedí osebe ao„svojom“ meste upúta autorovo zameranie sa nadetaily: jeho opisy vzácnych historických stavieb (kostolov, zámkov), námestí, ulíc, domov, záhradných terás či dvorov, ale ajstarorodičovského domu vynikajú dôkladnosťou pohľadu, ktorý obkresľuje objekty so všetkými podrobnosťami. Snemenším zmyslom predetail saautor ponára dospomienok nanajbližších ľudí,približuje atmosféru rodiny, vktorej vyrastal, ajatmosféru mesta sbaníckou minulosťou. Jeho kniha jetiež sociologickou či kulturologickou skicou, zktorej sa možno dozvedieť niečo ospôsobe života azvykoch voľakedajších štiavnických meštianskych rodín. Intímne spomienky savlievajú doobrazov historicky významných udalostí, ktoré vplývali aj naautorove životné osudy, osobné saprepája spolitickým, ponory dominulosti sastriedajú spohľadmi zo súčasnej perspektívy.
Nech sa už autorova pozornosť upriamuje namiestopis, nahistorické apolitické premeny rodiska alebo najeho vlastný životný príbeh, dominantným vknihe ostáva silné emocionálne puto kmultikultúrnemu mestu, kjeho pamiatkam iprírodným krásam. Hykischova kniha jepriam vzorovou „učebnicou identity“. Môže sazdať paradoxom, že autor esejí oglobalizácii, podporovateľ ideí otvoreného aotvárajúceho sasveta, je zároveň obhajcom, takpovediac, „lokálnych identít“. Prihlbšom pohľade však nejde onijaký paradox: svet saskladá znepreberného množstva parciálnych domovov rozložených po všetkých rovnobežkách apoludníkoch, spätých skonkrétnymi dejinami ikultúrami, knim – kjednotlivým domovom si možno vytvárať citové väzby, za ne možno preberať zodpovednosť. Myslím si, že aj otomto hovorí Hykisch vknihe o„svojej“ Štiavnici.
