ղľáԾ
ԾO čase a vodeǻAndriho Snær Magnasonatakisto sebavedomo hľadí do budúcnosti a kreuje okolo nej možné naratívy. Magnason však predostiera jeden vynález, ktorý obchádza mnohé problémy špekulatívneho písania o klimatickej budúcnosti Zeme.
Tvorcovia a tvorkyne esejistických kníh o premene klímy sa v podstate nemôžu vyhnúť role proroka. Hoci v oblasti štatistík o otepľovaní Zeme odkazujú na merateľné dáta, žáner knižnej eseje si vyžaduje zaujatie špekulatívnych stanovísk k budúcim dôsledkom ľudskej činnosti, pretože prognózy sú pri téme klímy argumentačne nevyhnutné. Táto nevyhnutnosť predvídania so sebou často prináša formálne problémy a literárnu topornosť. V našich končinách si môžeme spomenúť na knihu Generácia apokalypsy Juraja Mesíka z roku 2020. Autorovo šokujúce hrozenie apokalypsou tu bolo doplnené o koncept Աá ako jednej konkrétnej civilizačnej skupiny, ktorej časovaná bomba klimatickej katastrofy v určitej chvíli vybuchne do tváre. A napríklad vplyvná esej francúzskeho filozofa Bruna Latoura Späť na zem (2018) sa zase vyznačovala na vratkejších nohách stojacou špekuláciou o globálnom spriahnutí elít.
Andri Snær Magnason je islandský spisovateľ a aktivista, ktorý v roku 2019 napísal rozlúčkovú báseň na symbolický pohreb islandského ľadovca Ok. Tento ľadovec ako prvý na Islande stratil status ľadovca a ďalšie budú pravdepodobne nasledovať. V tom istom roku Magnason publikoval knihu O čase a vode, ktorá tento rok vyšla v slovenskom preklade Zuzany Stankovitsovej vo vydavateľstve Absynt.
Generačná téma
Základnú inováciu knihy predstavuje myšlienka viacgeneračného reťazca tiel, ktoré sú prepojené naprieč storočiami: „Celá história Islandu (...) zodpovedá súhrnu životov dvanástich žien. Dvanásť dievčat, ktoré sa narodia a prežijú život, čo ubehne ako voda.“ (s. 240) Spoločná sieť času generácií je tak bližšia (pre nás) pomalej časovosti prírodných vekov. Táto predstava nám umožňuje rozšíriť svoju perspektívu a uvedomiť si, s akou závratnou rýchlosťou sa súčasné klimatické zmeny dejú. Vo svojich životoch máme ľudí, ktorí budú ešte žiť v čase ťažko predstaviteľných zmien, napríklad aj rapídneho zmenšenia najväčšieho islandského ľadovca Vatnajökull s nedozerným prírodným a kultúrnym významom: „Skutočnosť, že geologický kolos ako Vatnajökull zmizne za dobu o čosi presahujúcu jeden ľudský život, sa vymyká nášmu chápaniu.“ (s. 175)
Magnasonov pohľad na budúcnosť je v tomto premýšľaní uzemnený (pritom nie deštruktívny) a scitlivujúci najmä vo vzťahu k medzigeneračnej spolupatričnosti práve v období, keď sa klimatická zmena široko vníma ako generačná téma (len tých najmladších) a zľudovená fráza „ok boomer“ naznačuje, že staršie Աá nemajú záujem o pochopenie problémov budúcnosti, lebo ich pobytu na Zemi sa už netýka.
Unikátnosť jazyka a územia
Magnason uvažuje aj nad vplyvom a dôsledkami jazyka. Hľadá napríklad spôsob, ako pomenovať ekonomicky nezaujímavý, ale z iných hľadísk mimoriadny terén oblasti Kringilsárrani – odkazuje na vyjadrenie „kozmická šírava Boha“ romantického islandského básnika Helgiho Valtýssona. Magnason ľutuje, že sám si taký jazyk nemôže osvojiť, pretože naša súčasnosť k nemu nie je responzívna. Napokon, jazyk vyťažovania krajiny zvíťazil nad všetkými ostatnými kódmi – zarastená priestranná oblasť Kringilsárrani bola začiatkom 21. storočia zaplavená, aby sa stala vodnou elektrárňou slúžiacou na prevádzku hlinikárne vyrábajúcej jednorazové obaly (s. 57). Islanďania a Islanďanky sa tu podľa Magnasona príliš ľahko vzdali nezameniteľného prírodného bohatstva (s. 58).
Príklady straty unikátnych území autor prekladá rodinnými príhodami, cestovateľskými anekdotami aj dvoma rozhovormi s dalajlámom, ktoré sú organizované ako samostatné kapitoly. Tieto rozhovory môžu pôsobiť nadbytočne v závislosti od osobného vkusu a subjektívnej odpovede na otázku, či práve náboženská autorita má byť „reprezentantom ľudstva”, ktorý v knihe okrem autora dostáva najväčší a kritike nevystavený priestor na vlastné tézy. Každopádne sa zdá, že pre Magnasona sú rozhovory dôležité, „pretekajú“ knihou ako dve ľadovcové rieky a generujú imaginatívny priestor na porovnávanie mytológií ľadovcov Islandu a Himalájí.
Okrem toho Magnason zjavne vie, že rozmanitosť „kuchynského náčinia“ na argumentovanie v zložitej téme klímy je pre jeho účinok dôležitá. Preto naprieč knihou testuje rôzne stratégie vyjadrenia a metafory na podopretie náročnej koncepcie klimatického rozvratu. Zdroje a štatistiky okoreňuje každodennými situáciami a požičiava si aj výjavy z mytológie Ásgardu, severského panteónu bohov (s. 245). Na inom mieste si zase vystačí s osobnou skúsenosťou na ilustrovanie, okrem iného, aj strategických chýb v tom, komu prenechávame možnosť rozhodovať: „Keď sa narodili mamini súrodenci Guðrún a Valur, zavolali k nim namiesto lekára kňaza a oni umreli. Teraz je v ťažkostiach Zem. Koho máme zavolať, ekonóma či ekológa?“ (s. 218)
Kľúčový obrat vo vnímaní rozsahu času a jeho dôsledkov ponúknutý v knihe O čase a vode je veľmi presvedčivý. Napriek tomu, že kniha neprekonáva všetky prekážky špekulatívneho písania o budúcnosti Zeme rovnako úspešne, ako celok stojí za pozornosť všetkých, ktorí a ktoré majú na Zemi predkov a (nielen biologických) potomkov.
Dominika Moravčíková (1992)
Pochádza zo Strečna. Od októbra 2019 je doktorandkou Ústavu hudební vědy na FF UK vPrahe aštuduje hudobné vzdelávanie rómskych detí na Slovensku. Vroku 2019 sa stala laureátkou súťaží Poviedka aBásne SK/CZ. Vroku 2020 absolvovala tvorivé rezidencie Kina Úsmev vKošiciach aTROJICA AIR vBanskej Štiavnici. Vtom istom roku vydala debutovú zbierku básní Deti Hamelnu vo vydavateľstve Skalná ruža. Eseje arecenzie publikovala vperiodikách Kapitál, Glosolália aVlna.
Andri Snær Magnason: O čase a vode
Preklad: Zuzana Stankovitsová
Žilina: Absynt, 2023
Islandský spisovateľ Andri Snær Magnason
Foto: Christopher Lund. Zdroj: wikimedia
