ղľáԾ
Cena Jána Hollého za preklad 2005
Preklad je neoddeliteľnou súčasťou národnej kultúry, kultúry národa. Táto fráza, klišé, povedali by sme, však platí zvlášť vtakých kultúrnych priestoroch akým je aj slovenský kultúrny priestor, teda priestor „križovatiek kultúr“. Niet sa teda čo čudovať, že tento priestor už niekoľko desaťročí oceňuje každoročne najlepšie preklady ako prínos do slovenskej kultúry.
Porota Ceny Jána Hollého pracovala - aspoň vnašom vnímaní - voptimálnom zložení (zhľadiska generačnej príslušnosti, jazykových kompetencií, pohľadu na preklad aprístupu knemu) atvorivej ažičlivej atmosfére – uvádzam bez hodností atitulov - Hana Valcerová, Daniela Humajová, Mária Huttová, Jana Truhlářová, Alojz Keníž aMarián Andričík.
Cena Jána Hollého za preklad poézie
Ján Zambor za preklad diela F. Garcíu Lorcu Cigánske romance, Slovenský spisovateľ 2005
Prezentovaná kniha patrí k„najsilnejším“ prekladovým básnickým textom voblasti viazaného verša na Slovensku ostatných rokov atým, pochopiteľne, aj tohtoročného súbehu. Zamborov preklad Cigánskych romancí ako ich prvý kompletný slovenský preklad predstavuje jeden zneveľmi početných prekladov poézie písanej viazaným veršom vsúčasnej slovenskej literárnej situácii avčase istej nivelizácie umeleckých hodnôt udržiava tradíciu vysokého majstrovstva. Prekladateľ ako literárny vedec uplatnil všetky dostupné poznatky oautorovi aopoetike jeho tvorby ikonkrétneho diela. Vtomto zmysle Zambor programovo vždy konfrontuje optimálne riešenia doterajších českých aslovenských prekladov, pri preklade poézie považuje poznanie predchádzajúcich prekladov za dôležité. Ako prekladateľ dodržiava základné signály originálu: slabičný rozsah verša - oktosylab, asonanciu na ploche celej básne, eufóniu aďalšie prejavy spevného verša, dotvárajúce špecifickú melódiu romance, kombináciu ľudových aavantgardných prvkov, napájanú zo zdrojov ľudovej cigánskej andalúzskej romance, barokizujúci rozmer záhadnosti atajomnosti astým súvisiacu zložitú metaforiku. Zambor vedome neuplatňoval násilný experiment - nadmerne nehistorizoval ani nemodernizoval, jednotlivé zložky vytvárajú novú estetickú jednotu. Harmónia eufonickej, rýmovej, intonačnej, rytmickej, lexikálnej, jazykovej isémantickej roviny básnického textu je obdivuhodná. Preklad spolu sautorovým slovom mapujúcim miesto Lorcu všpanielskej literatúre, jeho literárnu tvorbu abohatým poznámkovým aparátom zhustene fixuje súčasný stav poznania Lorcových romancí – bez týchto sprievodných textov by bolo ich čítanie oveľa ochudobnené. Zambor vnich precízne zhľadiska histórie, filozofie aliterárnej vedy novým spôsobom prezentuje vlastnú prekladateľskú interpretáciu Lorcových veršov a„odhaľuje“ niektoré tajomstvá z prekladateľovej pracovne.
Cena Jána Hollého za preklad prózy
Otakar Kořínek za preklad diela Louis de Bernières Vtáky bez krídel, Vydavateľstvo Slovart 2005
Rozsiahly, vyše päťstostranový román priniesol jednému znajplodnejších slovenských prekladateľov zangličtiny Otakarovi Kořínkovi zložitú úlohu – vyrovnať sa srozprávačsky zdanlivo jednoduchým, ale svojou historickosťou aprezentovanou vkorenenosťou do viacerých kultúr až nečakane náročným textom. Ako konštatuje autor vdedikácii: “Na nadosobnej úrovni treba túto knihu venovať smutnej pamiatke miliónov civilných osôb na obidvoch stranách, ktoré sa vobdobí, zobrazenom vtejto knihe, stali obeťami početných pochodov smrti, presunov utečencov, perzekučných avyhladzovacích kampaní avýmen obyvateľstva.“ Apresne toto sa autorovi podarilo - vjeho románe nečítame len konkrétne osudy konkrétneho priestoru, ale vnímame tragickosť boja národa proti národu, nezmyselných vojen, etnických arasových čistiek, tragickosť, ktorá vyplýva zfaktu, že všetky tieto udalosti sú často jediným spôsobom života, sktorým sa zmieňované (ale ivtomto konkrétnom texte nezmieňované) milióny ľudí počas svojho vymedzeného času na Zemi stretnú. Vtom zrejme spočíva nadčasové posolstvo tejto knihy askúsený prekladateľ sa jej zmocnil so všetkou zodpovednosťou avážnosťou. Podarilo sa mu tak nielen evokovať geograficky, etnicky, kultúrne pestrý svet autorovho diela, ale sa aj snevtieravou presnosťou ekvivalentne popasovať srozprávačsky košatým, často až dokumentárne presným apopisným, na mnohých miestach však aj lyricky obrazným či dramaticky pointovaným azároveň prosto pôsobiacim textom. Otakar Kořínek vrchovato naplnil očakávania, ktoré tento zložitý text priniesol apripravil tak slovenskému čitateľovi neobyčajne intelektuálne iemocionálne silný zážitok
ʰé
Eva Palkovičová za preklad diela:
Gabriel Garcia Márquez: Spomienka na moje smutné pobehlice, Ikar 2005
Text Spomienka na moje smutné pobehlice opätovne dokazuje rozprávačské kvality itematicky-príbehovú osobitosť autora, ktorej príslovečným znakom je zmysel pre špecifický humor, nevšednú fantáziu aumne rozohranú zápletku. Vždy prítomným motivickým prvkom je uňho vedomie úbytku najzákladnejšieho ľudského citu – lásky, ktorý rozohráva vo svojom multietnicky modelovanom svete vďaka schopnosti prenikať pod povrch reality aprinášať jej zdanlivo skrytý, avšak plnohodnotný adojímavý obraz, rodiaci sa často zoriginálneho prepojenia novinárskych aumeleckých postupov. Znamená to vzácnu rovnováhu epickej alyrickej zložky textu, ktorú prekladateľka dôverne poznajúca Márqueza zpredchádzajúcich prekladov tvorivo zanietene aobdivuhodne sústredene na všetky štylistické či kompozičné úskalia autorovho rukopisu transponuje do bohatej avjej podaní na všetko „prichystanej“ slovenčiny. Jej schopnosť teoreticky iprakticky úspešne sa orientovať vštruktúrnych osobitostiach španielčiny aslovenčiny, poznanie „ducha“ oboch jazykov a „tela“ oboch kultúr, umožnili Eve Palkovičovej priniesť slovenskému čitateľovi nezameniteľný text vtemer celej škále jeho jazykovej, tematickej, rozprávačskej šírky. Eva Palkovičová tak sprostredkovala znovuobjavenie zdanlivo vzdialeného sveta, ktorého výrazové bohatstvo sa stáva čitateľovi blízkym.
Ján Štrasser za preklad diela:
Isaak Babeľ: Ako to chodilo vOdese, Vydavateľstvo Slovart 2005
Bezpochyby najoriginálnejší z prekladov zruštiny za minulý rok. Brilantne preložené poviedky jedného zmajstrov tohto žánru prvej tretiny 20. storočia približujú svojráznu multikultúrnú Odesu, jej staré domy, uličky, prístav, skryté askôr nevýstavné zákutia. Predovšetkým však Babeľ zachytáva židovskú societu až perifériu tohto osobitého priestoru v až neuveriteľne šťavnatom azároveň tragikomickom koktejli akoby nebadaného rozprávania, anekdot aanekdotických príbehov malebných postáv apostavičiek, ktorým vládne všemocný Beňa Krik ajeho partia. Text tak prináša babeľovsky presnú zmes smiešnosti, surovosti, rasovej nenávisti, ale aj súcitu, lásky aerotiky. Špecifický jazyk textu absorbuje osobitý židovský čierny humor, obraznosť prirovnaní, ako aj starozákonných podobenstiev ametafor avpoviedkach tematicky zobdobia občianskej vojny je obohatený oneošúchaný spôsob reflexie súdobého tragického – aj - ruského údelu. Babeľov umelecký model sveta porevolučného Ruska evokuje jedno znajtragickejších azároveň umelecky najpresvedčivejších anajautentickejších súdobých literárnych svedectiev. Štrasserov preklad je mimoriadne presný aprísne podriadený autorovi, prekladateľ preukázal prirodzenú schopnosť čitateľsky živo azároveň nevtieravo avslovenčine úplne organicky rozvinúť potenciu tohto jazyka najmä vtých jeho rovinách, ktoré sa zvyknú pohodlne považovať za absentujúce, neprítomné – slang mestskej periférie, ale aj jazyk, postavený na slovných hrách auž zmieňovaných alúziách.
Paulína Šišmišová za preklad diela:
Jorge Luis Borges: Borges ústne, Kalligram 2005
Vďaka tomuto ichronologicky širokému výberu zesejistických prác J. L. Borgesa (od 20. rokov až po autorovu starobu - 1979) slovenský čitateľ dostal možnosť zoznámiť sa sneodmysliteľným rozmerom autorovej tvorby, ilustrujúcim jeho vnímanie avidenie sveta aneodlučiteľným svojou obraznosťou od jeho ďalších diel. Vesejach Borges polemizuje smnohými ustálenými odpoveďami na základné otázky ľudského bytia abytia sveta, pričom neustále prejavuje nesmierne široký záber poznania stavu vecí vzmysle dejín, filozofie, náboženstiev, kultúrnych aliterárnych tradícií. To ho privádza kzdanlivo prekvapivým záverom (o aspektoch času apriestoru, ohraniciach medzi realitou asnom), pričom tak robí svojím komplikovaným, niekedy až zašifrovaným spôsobom. Ako prekladateľka konštatovala vinformatívne bohatom doslove - jeho štýl „sa vyznačuje presnosťou, koncíznosťou alakonickosťou“ (s. 268), apráve lapidárnosť apresnosť výrazu sa pri prenose týchto aspektov do slovenčiny javí ako náročná medzijazyková amedzikultúrna operácia. Autorka prekladu si ako poučená čitateľka azároveň literárna vedkyňa aprekladateľka poradila stýmito úskaliami, jej preklad je plnokrvný aplynulý, dokonca je zreteľná ačitateľná kostrbatosť prvých dvoch Borgesových mladíckych esejí. Vzhľadom na neustále odkazy na myslenie od staroveku až po súčasnosť, od starej Číny po Západ 20. storočia sa, popri všetkej obraznosti, tento text pohybuje na pomedzí odborného aumeleckého prekladu, preto je spomínaný doslov abibliografia Borgesom spomínaných diel dôležitou súčasťou prekladovej konkretizácie. Slovenský kontext tak Pavlína Šišmišová obohatila ovýsostne adekvátnu podobu ďalšej významnej súčasti literatúry a myslenia 20. storočia.
Ján Vilikovský za preklad diela:
George Orwell: Nad vodou achytiť dych, Ikar 2005.
Zrejme nie náhodou aj táto ocenená kniha obsahuje doslov prekladateľa azároveň popredného slovenského anglistu Jána Vilikovského, ktorý situuje preložený román do kontextu autorových známejších povojnových diel 40. rokov Zvieracia farma a1984, formujúcich duchovnú atmosféru zideologizovanej Európy asveta. Nad vodou achytiť dych prináša oproti spomínaným silno alegorickým textom naozaj skôr tradičnejší realizmus, sústredený viac na životnú krízu hlavnej postavy ako muža stredných rokov, strednej triedy, strednej citlivosti. Vilikovský vdoslove konštatuje, že kniha nie je sociologickou beletrizovanou úvahou à la thése, ale zhovievavo ironickým azároveň obavy zpovojnového sveta prezentujúcim živým dielom, vktorom sú náznaky nielen Orwellovho neskoršieho umelecky transponovaného kritického vnímania totality, ale predovšetkým vyzretý, ľudsky múdry asčitateľom živo komunikujúci text šikovného askúseného rozprávača. šٰ tieto charakteristiky sa prekladateľovi podarilo preniesť do slovenského textu, príbeh nenaplneného návratu hlavnej postavy do krajiny detstva pretlmočil adekvátnym spôsobom apredstavil tak slovenskému čitateľovi - vďaka schopnosti evokovať atmosféru Anglicka pred 2. svetovou vojnou - ďalšiu zpríťažlivých anie celkom známych polôh tohto významného autora prvej polovice 20. storočia.
Ján Švantner za preklad diela:
Yves Bonnefoy: Kam preniká vietor, Literárna nadácie Studňa 2005.
Dôsledný výber z poézie francúzskeho básnika predstavuje určite jeden zvýznamných návratov súčasného slovenského čitateľa kpodstate poézie vjej najzákladnejších znakoch, keď sa slovo bezprostredne dotýka sveta, prírody ikultúry asamozrejme človeka, ktorý je skutočným subjektom takejto básne. Aj vtomto prípade sa miera prekladateľovej empatie prezentuje ivstručnom, ale fundovanom doslove nielen odomácich ainonárodných podnetoch básnika, ale aj otých tradíciách avývinových líniách českého aslovenského kultúrneho priestoru, ktoré považuje za autorovi blízke adôležité pri preklade jeho textov. Vňom Švantner invenčne narába so skutočne pestrou škálou tradičnejšej slovenskej poézie ako verbálno-kompozičnou zásobárňou riešení, pričom celistvo vystihuje básnikovu poetiku azároveň rešpektuje atvorivo obohacuje ducha slovenskej poetickej tradície. Vtomto zmysle pôsobí – podobne ako väčšina básnických prekladov Literárnej nadácie Studňa – ako svieži, potrebný avdnešnom postmodernom čase možno paradoxne zvlášť aktuálny počin.
