ղľáԾ
Literárne súťaže mipripomínajú rovnicu s dvomi premennými. Prvou jezloženie poroty,druhou štatút arenomé príslušnej súťaže. Výslednicu tvoria súťažiaci. Keďže obepremenné samenia, aj súťaže prechádzajú štádiami vzostupu apoklesu, prípadne vzniku azániku. Zdá sa, že súťaž podegidou KKBagalu slakonickým názvom Básne 20.. sa začína zaraďovať medzi trvalky. Je todané najmä premyslenou stratégiou vyhlasovateľa. NaSlovensku máme zopár súťaží stradíciou acelkom slušnými výsledkami, pokiaľ ide oprechod súťažiacich medzi „knižných autorov“. Niektoré znich majú vekové obmedzenie do 35rokov avšetky sú obmedzené tým, že súťažiaci nesmie mať knižne uverejnené básne. (Pravidlo, že autor nepoteší rovnakými textami naraz štyri súťaže, je skôr vetickej samoregulácii dotyčného.) Súťaž Básne 2012je výnimkou vtom, že satakpovediac najednom porotcovskom stole stretnú pomerne skúsení autori, ktorí majú už knihu (knihy) zasebou, aaj čakatelia naknižný debut. Ztohto hľadiska bymala byť táto súťaž pomerne najbližšie kzákladnej sonde dostavu slovenskej poézie, avšak musíme brať do úvahy ajspomínanú prvú premennú, ktorú tvorí porota…
Aleprejdime k zborníku Básne 2012 (KK Bagala aliterarnyklub.sk 2012). Ponúka nám desať autorov, ktorých porota vybrala zo 169súťažiacich. Hlavnú cenu získala Mirka Ábelová zacyklus básní Niečo originálne. Predseda poroty Peter Šulej sa síce nenápadne voči nejvymedzil („…poniektorí, akonapríklad víťaz, čítali možno až príliš…“), čo však nič nemení natom, že mladé rozhnevané žieňa vie úspešne použiť vzorce bítnikov, Sylviu Plathovú a(najmä) Bukowského. Drzosť, irónia až sarkazmus, slang, sem-tam korenie vulgarizmu anajmä príbehovosť. Spolu snesporným extrovertným darom (seba)prezentácie (pre poéziu naskrz potrebnej) ide, či sa nám to páči, alebo nie, jeden zmála viditeľných hlasov, aj keď spieva dosť často už zložené pesničky naupravený nápev. Ďalší protagonisti, akoMatúš Bartko či Alžbeta Brezinová, ponúkajú verše introvertné, niekedy vpolohe nakosť slova ohlodaného obrazu, vprípade menovanej poetky s„poetizovaním“ profánneho textu, zhruba tak, ako torobil Peter Macsovszky na začiatku 90.rokov 20. storočia. Táto „rudná žila poézie“ je však už takmer vyťažená apremývanie hlušiny nové zlaté zrná silných básní sotva prinesie. Vpodobnom duchu, aj keď posunuté občas doslovohry (Martin Kočiš), dokopenia obrazov zahlcujúcich čitateľovu pozornosť (Marcel Lacko, Martin Melicharčík) či dografického experimentu (už spomínaný M. Kočiš či Daniela Olejníková) pokračujú aj ďalší autori zborníka. Klasickejšie poetické postupy ponúka na záver Martin Vlado apo predchádzajúcich autoroch sú jeho básne čitateľským oddychom.
Akosom spomenul, literárne súťaže naSlovensku, aj keď zaznamenali opatrné oživenie, ešte stále nedokážu ani vsumáre 22celonárodných podujatí priniesť odpoveď na otázku, aký jemomentálny stav, východiská atrendy vnašej poézii? Aký jejej zástoj ačo prípadne odnej čitateľ (ak vôbec ešte existuje) očakáva? Ide oto, že takáto otázka nebola zatiaľ položená. Možno niet vôle ju klásť, prípadne chýba platforma nadiskusiu. Prinajmenšom však naše verejnoprávne médiá spolu sKnižnou revue, Slovenskými pohľadmi, RAK-om, Dotykmi, Vlnou či Romboidom by si jumohli položiť. Vspolupráci sLiterárnym informačným centrom aNárodným osvetovým centrom by saspomínané subjekty kodpovedi nadanú otázku azda ajdopracovali…
Maroš M. Bančej
Jeden môj priateľ miraz povedal: „Nikdy somnemal rád súčasnú poéziu.“ Poprečítaní vyše 260strán výberu zbásnickej tvorby 25slovenských autorov, tvoriacich svoje texty vostatných dvoch desaťročiach, som si na úvodný citát spomenul akosi mimovoľne, akoby náhodou. Lebo súčasná poézia vo výbere Päť x päť (Literárne informačné centrum 2012) Jána Gavuru sa do časového rámca vonkoncom nevtesná. Presahuje hoosobitým spôsobom. Chce byť niemoderná – toubola unás poézia (anielen ona) vmedzivojnovom období, alerada bybola – súčasná. Výber zknižne uverejnenej poézie I. Koleniča, J. Litváka, P. Milčáka, V. Puchalu, P. Macsovszkého, P.Šuleja, M. Habaja, M. Solotruka, A. Habláka, N. Ružičkovej, Ľ. Bendzáka, D. Tuyet-Lan Nguyen, E. Luky, L. Eggenhofferovej, M. Grupača, P. Bilého, J.Gavuru, M. Ferenčuhovej, K. Kucbelovej, R. Tomáša, M. Veselkovej, V. Dianiškovej, E.Hidvéghyovej-Yung, P. Garana aJ. Palaščáka aleukazuje, že ona súčasnosť je vzákladoch bytostne tradicionalistická. Antológia poézie Päť x päť sa tým stáva súhrnom textov, ktoré si môže prečítať nielen ten, kto má rád súčasných básnikov, ale ajmilovník moderny, ktorý „nikdy nemal rád súčasnú poéziu“. Nájde vnej rôznorodé variety prepisovania tradičného. Smnohými možno súhlasiť nebude, avšak zprachu medzi listami kníh, vktorých čítal avyberal Gavura, jepredsa len možné vydolovať ajzarytému odporcovi všetkého súčasného (údajne chaotického, vulgárneho, tvrdého, nelogického atď.) ajzrnko onoho moderného. Ajkeby sme sanapríklad dívali staromilskými očami naMacsovszkého „Najmenšou strofou jedvojveršie“ zbásne THIS IS AREAL THING, anitak bysme vnej nevideli viac ako úctu ktradícii. Lebo ajjej popieranie jeprejavom úcty. Alebo skôr, jesignálom, že stradíciou pracujeme, atým si ju ctíme. Práve preto mám rád poéziu Michala Habaja (a Anny Sneginy), lebo mám rád aj poéziu Jána Smreka. Pravda, pokvapkách. Všetkého veľa škodí. Je zásluhou Jána Gavuru, že nám súčasnú poéziu dávkuje pokvapkách. Jeznesiteľná. Baviac, je čitateľná!
Peter Mráz
