ղľáԾ
Ocenenieza tretiumyšlienku získalaMelanie Martinková,ktoráje študentkouStrednej odbornej školy poľnohospodárstva a služieb na vidiekuv Trnave.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok.
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze..
Prvá prémiaza tretiumyšlienku:
Esej bola inšpirovaná myšlienkou:
„Hľadali ste v sebe nejaký pevný bod, ale objavili ste ľudí s rôznymi povahami a názormi.“(Ján Johanides: Súkromie)
Úvodným mottom mojej eseje je myšlienka Jána Johanidesa: „Hľadali ste vsebe nejaký pevný bod, ale objavili ste ľudí srôznymi povahami anázormi.“ Táto myšlienka ma zaujala, pretože je taká široká, že sa týka každého jedného znás ataká hlboká, ako si len dovolíme vpravde ksebe samému ísť. Možno by sa niekto ohradil, že vsebe žiadny pevný bod nehľadá. Áno, aj takí medzi nami sú aje ich veľa. Nehľadajú ho totiž vsebe, ale hľadajú ho všade navôkol. Vtom, čo vlastnia, ským sú, alebo kde sú. Aniektorí sú zase presvedčení, že nie je čo hľadať. Ja však patrím ktým hľadajúcim.
Tak ako malé dieťa stále hľadá aobjavuje nové podnety, zktorých by mohlo čerpať zážitky a skrze prežívania vlastných skúseností, objavuje seba samého. Znie to jednoducho aľahko, ale nezabúdajme na to, že dieťa nie je Mauglí, neputuje džungľou sám. Dieťa sa rodí do rodiny a spoločnosti. Rodiny, akú založili jeho rodičia. Každý rodič má jedinečnú osobnosť, ale aj jedinečnú minulosť ašpecifické predstavy osvojej budúcnosti. Je to tak, akoby sa dieťa narodilo na pomedzí dvoch svetov. Sveta matky a sveta otca. Aikeď si dieťa vytvára svoj vlastný svet, najskôr ho tvorí ztoho, čo mu ponúkne mama aotec. To, čo nám rodičia hovoria a ako sa knám správajú, ale ito, ako sa prejavujú voči iným, sú stavebné kamene tvoriace základy nášho sveta. Sveta, vktorom budeme žiť minimálne dovtedy, kým nezačneme niektoré jeho časti vpuberte rúcať ameniť. Ja som sa narodila na pomedzí veľmi odlišných svetov. Jedného sveta, kde človeka definujú veci, ktoré vlastní. Tu nebolo dôležité ako naozaj žiješ, ale ako si okolie myslí, že žiješ. Bol to svet sdňom inocou. So stránkou, ktorá sa ukazovala svetu astránkou, ktorá mala zostať ukrytá pod závojom tmy. Vtomto svete vládol jeden človek všetkým aon určoval hranice slobody ihranice lásky. Apotom tu bol druhý svet. Svet, ktorého nepísaným zákonom bola láska kľuďom. Bol vňom milovaný každý, dokonca iten, na ktorom je ťažké nájsť niečo hodné lásky. Vládlo vňom pochopenie asúcit. Lenže vtomto svete bola láska rozdávaná na úkor toho, kto ju dával. Videla som, ako sa tieto dva svety snažia spojiť, ale nešlo to. Minimálne nie tak, aby boli vrovnováhe. Svet vecí sa snažil ovládnuť svet lásky aspraviť zneho svoj majetok. Zpozície malého dieťaťa som vnímala, že silnejší je ten svet, ktorému sa podvolí ten druhý. Atak tento, pre mňa „silnejší“, svet určoval i stavebné kamene môjho života. Aj pre mňa sa stali dôležité veci, ktoré som brala ako zdroje spokojnosti. Popri tom som videla, že vo svete vecí sa bojuje olásku ako okomoditu. Ikeď zdroj lásky som mala doma, chcela som ho mať aj vškôlke, vškole, vpriateľstvách, vobľúbenosti učiteliek. Atu som si začala všímať, že to kým som, ako sa prejavujem, určuje okolie. Inak povedané, ak hľadám zdroj lásky vonku, tak moja osobnosť sa mení podľa toho, čo musím zaplatiť za „komoditu“ lásky. Ak som chcela byť milovaná alebo menej vzletne povedané obľúbená, alebo aspoň rešpektovaná, musela som byť tým, kým ma okolie chcelo mať. Lebo vmojom prevládajúcom, teda silnejšom svete, nebol milovaný každý, ale len ten, kto bol prijateľný, kto napĺňal očakávania okolia. Také to dobré dievčatko, ktoré môže mať každý rád, je milé, zábavné, šikovné, extrovertné ahlavne poslušné anekonfliktné. Toto mi vydržalo relatívne dlho, do obdobia, kedy svety mojich rodičov prešli zo stavu nadradenosti apodradenosti do revolučnej fázy. Svet lásky sa rozhodol nebyť vpodručí sveta vecí. Niežeby už nechcel byť zdrojom lásky pre všetkých, ale spoznal, že ak vyživuje všetkých, ale nie seba, keď dáva kyslík druhým, ale seba dusí, prichádza do jeho sveta smútok. Smútok, čo kalí aj lásku, ktorá vňom dovtedy kvitla. Samozrejme, svetu vecí sa vôbec nepáčilo, že jeho „zlaté vajce“, zdroj jeho uspokojenia, zdroj jeho hodnoty, nebude vjeho kuríne, ale vo vlastnom. Vtedy som prežila zásadné poznanie ohľadne ľudskej identity. Videla som, že ak človek prestane dávať druhým to, čo od neho chcú, očakávajú, alebo očom si myslia, že majú nárok od neho požadovať, tak sastane ich nepriateľom. Bez ohľadu na to, ako tohto človeka predtým ako zdroj svojej spokojnosti oceňovali. Videla som to, zažívala, ale porozumela som tomu až neskôr. Prežívala som to i tak, že rovnako ako moja mama bola pre okolie tým človekom, ktorého chceli mať, aj ja som sa stále viac formovala do podoby človeka, ktorý je prijateľný okolím, majú ho radi učitelia, spolužiaci asamozrejme rodičia. Niekde hlboko som dostávala odpovede na otázky, aký je „prijateľný“, či dokonca obľúbený človek. Zväčša je to ten, kto uprednostňuje potreby aželania druhých pred svojimi vlastnými, alebo inak hrá tú rolu, ktorú od neho okolie čaká. Spomínam si, ako som roky nedokázala svojej najlepšej priateľke povedať, že túžim po práci veterinárky, pretože logika mojej priateľky velila, že ak si ona sama želala byť veterinárkou, nemôže si to želať nikto iný. Bola som svedkom toho, ako zavrhla našu kamarátku potom, ako sa vyjadrila, že iona chce byť veterinárkou. Takže zo strachu pred stratou priateľstva som mnohé roky neprejavovala svoje túžby tak slobodne, akoby som chcela. Keď ľudia vidia, že sa necháme podmieňovať, kladú si stále ďalšie podmienky. Posúvajú hranice toho, kde sme my akde sú oni, až nadobudneme pocit, že to „ONI“ je všade ato JA nemá žiadny priestor astráca sa niekde na ceste kmiestu, na ktorom chceme byť prijímaní, oceňovaní, hodnotní. Avtomto duchu sa odvíjala moja identita. Buď tým, koho chcú pri sebe ľudia mať abudeš mať spokojný život. Ak sa však stále niekomu vniečom prispôsobujeme, je to ako stáť na jednej nohe na okraji priepasti apritom ešte žonglovať so všetkými tými maskami, ktoré si pre tzv. spokojný život podľa potreby nasadzujeme. Myslíme si, že sme to my a budeme sa za to aj biť. Ale to, kým naozaj sme, spoznáme až vtedy, keď si položíme otázku: Čo by som urobil(a), ak by som sa nebál(a), že stratím niečiu priazeň, resp. to, čoho sa mi od okolia dostáva?
Ateda moja odpoveď na to, kde je pevný bod vnás, znie: „JE TO TEN BOD, KDE SA NEBOJÍŠ, ŽE NIEČO STRATÍŠ.“ Pretože ak tvoje konanie podmieňuje strach, že robiť to, čo cítiš aako to cítiš, sa stretne snepochopením alebo zahanbením, tak nikdy neobjavíš, kto naozaj si aaké prejavy sú skutočne tvoje. Aprečo by sme to vlastne mali chcieť? Pre pocit slobody, ktorý človek zažíva, keď sa nebojí byť tým, kým sa cíti byť, bez ohľadu na to, či tým napĺňa predstavy svojich rodičov, učiteľov, kamarátov. Nie však slobody, keď si robím, čo chcem, bez ohľadu na následky. Avšak slobody, v ktorej viem, kto som, rešpektujem to ažijem to. A zároveň rešpektujem, kto sú iní adávam im priestor prejaviť sa. Už však nie na úkor toho, kým som ja, akde vo svojom svete stojím. Preto hľadajme a nájdime pevný bod vsebe abuďme skutočne slobodní!
Esej hodnotí poetka Dana Podracká:
Autorka nás voviedla do dvoch svetov: do sveta vecí ado sveta lásky. Modelovou skúsenosťou je jej vlastná rodina. Je to tak akoby sa dieťa narodilo na pomedzí dvoch svetov; sveta matky asveta otca. Pozorujúc oba svety dospieva kpoznaniu, že dominantnejší ztýchto svetov si podmaňuje ten druhý, submisívnejší svet. Vjej príbehu to spočiatku bol svet vecí. Jeho nebezpečenstvo spočívalo vtom, že bol materiálnejší, lákavejší a ukrutnejší ako svet lásky. Láska bola zahnaná do kúta. Dalo by sa hovoriť onarastajúcej moci chtivosti sveta vecí, ktorá sa stupňuje anadobúda nielen rozmanité podoby hromadenia vecí, ale aj manipulácie.
Osvete vecí autorka hovorí ako osvete, vktorom sa treba naučiť žonglovať smaskami. Svet vecí sa snaží ovládnuť svet lásky aspraviť zneho svoj majetok. Vo svete vecí sa bojuje olásku ako okomoditu. Samozrejme, láska ako komodita je nezmysel. Komodita spadá do sféry obchodovania, do trhových vzťahov zoblasti tovarov aslužieb. Keď sa láska stane tovarom, je vždy účelová. Vsúvislosti suvedomovaním si týchto podstát si autorka kladie otázku, kde je pevný bod vnás. Adospieva koriginálnemu poznatku: Pevný bod je taký bod, kde sa nebojíš, že niečo stratíš. Odvaha stratiť svet vecí, mohli by sme povedať: obetovať ho, anahradiť ho svetom lásky, je rázny arozhodný čin. Tu nejde onijaké rebelantstvo, je to zásadný obrat pohľadu na svet hodnôt, na svet premeny.
Je to priam revolučný premet, duchovný akrobatický výkon, prechod či ako to pomenúva sama autorka: svety mojich rodičov prešli zo stavu nadradenosti apodradenosti do revolučnej fázy; svet lásky sa rozhodol nebyť vpodručí sveta vecí. Adodáva: vtedy som prežila zásadné poznanie ohľadne ľudskej identity.
To, čo platilo predtým: byť obľúbená znamenalo byť takou ako ju okolie chcelo mať, odrazu prestalo platiť. Bolo treba podstúpiť nielen balansovanie na okraji priepasti, ale dostať sa do stavu, oktorom je aj samotný názov eseje. Išlo orozhodnutie buď sa stať človekom alebo zostať chameleónom. Toto podobenstvo zríše zvierat je veľmi trefné. Spadá do sféry Ezopových bájok. To, kým naozaj sme, spoznáme až vtedy, keď si položíme otázku: Čo by som urobil(a), ak by som sa nebál(a), že stratím niečiu priazeň, resp. to, čoho sa mi od okolia dostáva.
Toto hľadanie pevného bodu je na jednej strane osobné, na druhej strane univerzálne. Vtom je aj hodnota eseje Melanie Martinkovej.
