ղľáԾ
Prémiu v rámci tretej myšlienky Jána Johanidesaza svoju esejzískalJuraj Hraško z Gymnázia Hubeného v Bratislave.Novú esej na našom webe zverejňujeme vždy vutorok av sobotu. Výsledky a viac informácií o súťaži nájdeteTU.
„Strach dáva zlé okuliare,“ ‒ po prečítaní tohto citátu si nemyslím, že jeho význam spočíva vtom, že ľudia dostanú okuliare so zlými dioptriami abudú vidieť ešte horšie. Nie, význam tohto výroku musí byť oveľa hlbší. Na úvod sa spoločne zamyslime nad tým, či aj my sme niekedy zažili situáciu, keď sme odvrátili zrak a vnímali svet zlými okuliarmi. Prečo teda niekedy nevidíme pravú podstatu vecí? Čo nám vtom bráni?
Začnime od začiatku. Ktoré situácie nás vystavujú strachu? Sú to situácie, vyžadujúce spravenie kroku, ktorý vie razantným spôsobom ovplyvniť náš život? Myslím si, že presne tak to je ‒ rozhodnutia bývajú často neosvetlené, tak ako schody do tmavej pivnice našich starých rodičov. Človek často nedovidí na výsledky svojich rozhodnutí ato ho dostáva do pozície zraniteľnosti. Nejeden muž alebo žena by so mnou súhlasili, keď prirovnám tento pocit kpocitu prvého pokusu ootvorenie sa tej osobe, ku ktorej sme priťahovaní priam magnetickou silou.
Existuje nespočetné množstvo takýchto situácií, ale dôležitá je emocionálna spojitosť medzi nimi. Strach.
Strach nám dal prvý dych na Zemi, prvý bozk na uvítanie do života plného nástrah azle vybraných ciest. No čo znamená strach, ak sa na neho nepozeráme len ako na emóciu? Ak svoju pozornosť presunieme zľudí na zvieratá, dostaneme sa kfaktu, že oddávna bol vprírode strach braný ako inštinkt. Inštinkt, ktorý sprevádzal zmysli. Keď myš zahliadne na nebi orla, skryje sa zčisto podvedomého rozhodnutia. Neskryje sa, lebo predpokladá, že sa orol pravdepodobne rozhodne zaútočiť práve na ňu, ale inštinkt zakódovaný do pravekej genetiky tohto druhu zvieraťa, nemá priateľské spomienky na stretávky sokrídlenými dravcami. Tak isto aj orol sa nerozhodol zaútočiť na myš, lebo dostal apetít, ale vie, že pri love anáslednom poklese kzemi, spotrebuje minimálnu energiu. Pri blízkom kontakte neprebehne súboj, takže lovenie myší je pre neho ako rýchla otočka do drive-in reštaurácie.
Keď už vieme, prečo prevláda strach uzvierat, dáva nám zmysel, prečo sa cítime v nebezpečenstve vo chvíli, keď sa nachádzame sami vnoci na autobusovej zástavke. Náš mozog ovplyvnený nespočetným počtom generácií už tento moment zažil. Nemuselo to byť práve na autobusovej zástavke, ale napr. vtmavej uličke stredovekého predmestia, vychádza to zgénov nášho predka, ktorého tam pripravil oživot nejaký človek vhmotnej núdzi.
Sinštinktom sa mi spája pojem intuícia ‒ „(náhle) poznanie, pochopenie, vnuknutie niečoho bez zmyslového alebo rozumového zdôvodnenia.“Intuícia nám niekedy vie pomôcť pri rozhodnutiach, nad ktorými si lámeme hlavu. Veľakrát sa ale stáva, že je intuícia zlým radcom anásledneprídeme oživotnú príležitosť. Tu by moje uvažovanie stratilo kredibilitu, lebo neviem anemôžem povedať, kedy sa rozhodnúť správne na základe intuície. Viem len, že nám niekedy strach, ktorý ju často ruka v ruke sprevádza, dokáže zarosiť okuliare, atým pádom zhoršiť viditeľnosť nad našimi rozhodnutiami.
Náš dar premýšľať nebýva často najkomplexnejší anajdokonalejší. Odar premýšľania chladnou hlavou nás pripravuje niečo nepochopiteľnejšie, silnejšie aneuchopiteľné ‒ ato láska. Tá nás vie dohnať na pokraj zrútenia alebo naopak na pokraj zošalenia a šťastia. Láska je najsilnejšia emócia sprevádzajúca nás od prvého zabúchania srdca po posledný, kombinujúca všetky ostatné emócie anekontrolovateľná tak isto ako vôľa aosud. Práve pomyslenie na milujúcu osobu nás dostáva do zraniteľnej polohy, ako som už spomínal na začiatku. Okuliare nám zarosí práve náš záujem obezpečie ašťastie našej milovanej osoby Niekedy sa proste rozhodneme zle pre lásku kdruhým.
Ako by som svoje myšlienky zhrnul? Strach je len nastroj lásky, ktorý nám niekedy vracionálnych situáciách dáva iracionálne okuliare. Okrem čistého strachu znebezpečenstva oseba samého máme strach odruhých, našich blízkych. Preto by sme mali častejšie klásť otázku: „Je tento strach odôvodnený? Alebo je to len starosť odobro syna, ktorý je práve na svojej prvej párty, alebo dcéry, ktorá ide prvýkrát na rande von so svojím novým priateľom?“.
Lásku máme zapísanú vnašich génoch, rovnako ako inštinkt aintuíciu. Nesnažme sa obmedziť slobodu našu adruhých láskou, aby sa zlásky nestala pasca strachu, úzkosti anedôvery. Dôverujme inštinktu, intuícii iláske, no najmä verme sebe.
________________________________________________________________________
Esej hodnotí literárna vedkyňa Eva Urbanová:
Juraj Hraško nám predviedol typ reflexívnej eseje, v ktorej sa usiluje, čo najviac podnecovať kúvahám, ktomu, aby si čitateľ sám pre seba odpovedal na položené otázky, anásledne môže svoje názory konfrontovať sautorovým. Systematicky sa pridržiava vybranej Johanedisovej myšlienky asvoju esej buduje na niekoľkých vopred premyslených bodoch, ktoré vzávere aj explicitne prepája: „Ako by som svoje myšlienky zhrnul?“
Najprv porovnáva strach zvierat aľudí aukazuje, že práve istý druh strachu máme spoločný – ide ostrach o život. Autor eseje takýmto spôsobom zdôrazňuje nielen jeho prirodzenosť, ale aj akúsi tajomnosť či neuchopiteľnosť. Vhodne takéto odtienky strachu prepája nielen sinštinktmi, ale aj sintuíciou, ktorá so sebou prináša iracionálny aspekt strachu. Oceňujem, že túto záhadnosť, miestami hrôzostrašnosť anapätie nedosahuje len prostredníctvom zovšeobecňujúcich konštatovaní, ale modeluje aj konkrétne situácie, ktoré si vieme ľahko predstaviť, ako napríklad pohyb vtmavej uličke, čakanie vnoci na zástavke, schádzanie po schodoch do pivnice apod. Jeho esej obsahuje prvky mikropríbehov, fragmentov zážitkov, ktoré zvyšujú zmysel vypovedaného. Ten formuluje vzávere avypovedá ospojení strachu alásky – ksebe, ale tiežkiným, milovaným.
Prílišnú vážnosť textu či možné skĺznutie do patetiky tlmí autorova práca slexikou apointovanie jednotlivých častí – strieda cudzie ihovorové slová, a keď to najmenej čakáme zakončí vetu pokusom ovtip: „Pri blízkom kontakte neprebehne súboj, takže lovenie myší je pre neho ako rýchla otočka do drive-in reštaurácie.“
Video z vyhodnotenia súťaže nájdete na našom Youtube:
Autorkou vizuálu súťaže Esej Jána Johanidesa je ilustrátorka Kristína Soboň
