ղľáԾ
Debut Chinelo Okparanty, ktorá sa narodila v Nigérii aod svojich desiatich rokov žije v USA, je považovaný za jeden znajlepších afrických románov roku 2015.
Ijeoma má jedenásť rokov, keď vkrajine vypukne občianska vojna. Po otcovej smrti ju matka pošle do vzdialeného mesta krodinným známym, kde vraj bude v bezpečí. Vnovom domove sa Ijeoma zoznámi so sirotou Aminou. Zaľúbia sa do seba čistou prvou láskou anevidia nič zlé na tom, že sú obe dievčatá, navyše jedna zkmeňa Igbov, ateda kresťanka, druhá zkmeňa Hausov, teda moslimka. Nič ztoho nevnímajú ako prekážku.
Keď sa matka o tomto vzťahu dozvie, berie si dcéru naspäť ksebe, no ich kedysi veľmi blízky vzťah ochladol. Akoby zrazu dcéru definovalo iba to, kto ju priťahuje, akoby iné kvality avlastnosti stratili umatky na váhe.
Zhumanistickej perspektívy
Azačnú sa spoločné čítania zBiblie, ktorými chce matka svoju dcéru očistiť od diabla, veď čo iné by mohlo spôsobiť, že je taká? Ona ju tak predsa nevychovala. Zknihy, ktorú väčšinou vnímame ako odkaz Božej lásky, vyberá pasáže, ktoré takýto vzťah označujú za „ohavnosť“. Matka číta, dcéra počúva asnaží sa neklásť otázky, pretože vnáboženstve sú otázky neprípustné. To jej však nebráni zamýšľať sa nad slovami, ktoré počuje, aprostredníctvom jej úvah sastávame svedkami akéhosi výkladu Biblie zúplne inej, humanistickej perspektívy. „Zamýšľala som sa nad Bibliou ako takou. Možno zachytáva len príbeh určitej kultúry vurčitom čase ana určitom mieste, čiže dnes ju len ťažko vieme pochopiť amožno sa preto dokonca ani nedá aplikovať na náš dnešný život.“ (s. 79) Azda ju treba vnímať skôr ako knihu symbolov: „A čo ak sú aj Adam aEva len symbolmi spoločenstva? AEva, rozdielna od Adama, žena namiesto muža, je len prostriedkom, ktorým Boh chcel naznačiť, že spoločenstvo získame sčlovekom mimo nás samých.“ (s. 80)
Amina sa pod tlakom okolia zľakne arozhodne sa žiť „normálne“. Ijeoma ju presviedča citátmi ztej istej Biblie, ktorou ju matka chcela zastrašiť, citátmi onekonečnej Božej láske či otom, ako máme milovať svojho blížneho ako seba samého, ale márne.
Po ukončení strednej školy Ijeoma pomáha matke vobchode atakisto sa snaží správať „normálne“, no vjej živote sa zjaví Ndidi, sktorou si skutočne rozumie. Spoločne snívajú olepšom mieste, omeste, „kde je dovolené prežívať lásku, lásku medzi mužom aženou, mužom amužom, ženou a ženou...“ (s. 294) Ndidi jej predstaví akýsi klubový život lesieb vsilne homofóbnej krajine. Ich tajné stretnutia sa konajú napríklad vstarom kostole aposkytujú im pochopenie akúsok slobody. Keď ich tam však odhalí rozvášnený dav, utekajú sa schovať do bunkra, presne takého bunkra, vakom sa schovávali ľudia pred náletmi počas vojny. Ahoci teraz vládne mier, predsa sa treba báť oholý život.
Po tejto tragickej noci Ijeoma rezignuje a pokúsi sa žiť podľa očakávaní spoločnosti – jej poslaním je byť manželkou amatkou, čo na tom, či je šťastná alebo aspoň spokojná. Cíti, že sa dusí „pod váhou čohosi oveľa väčšieho než my, čohosi obrovského aťažkého, pod váhou tradícií, povier alegiend.“ (s. 286) Ijeoma stelesňuje obraz odvážnej ženy, je hlasom, ktorý volá po slobode homosexuálnych párov.
Prvý africký lesbický román vkonečnom dôsledku prináša nádej, že vzdor – či snaha žiť život po svojom – môže viesť kpozitívnej zmene vkrajine, ktorá ešte vroku 2014 prijala prísnejší zákon, trestajúci vzťahy medzi ľuďmi rovnakého pohlavia väzením, akde takýchto ľudí ich spoluobčania pokojne aj ukameňujú či upália.
Pápežskejší ako pápež
Pritom je istý paradox, že homosexualita sa vAfrike pranieruje až od príchodu kolonizátorov. Dovtedy mali prírodné národy úplne iný pohľad na vzťahy medzi ľuďmi rovnakého pohlavia, ako sa píše aj vo veľmi zaujímavom doslove literárnej vedkyne Dobroty Pucherovej. Akoby chceli byť pôvodní obyvatelia vnáboženských otázkach pápežskejší než pápež. No ako vraví sama Ijeoma: „Často si hovorím, že zmyslom všetkého je práve zmena. ... V ôsmej kapitole Listu Hebrejom stojí, že Boh uzavrel novú zmluvu sdomom Izraela adomom Júdu, nie podľa zmluvy, ktorú učinil sich otcami... Tými veršami žijem vtýchto dňoch. V nich, podľa mňa, spočíva základné ponaučenie zBiblie: potvrdenie, že je nutné prehodnocovať arevidovať, ato natoľko, aby sa zrušili vyčerpané, staré či dokonca zlé zákony.“ (s. 295)
Pod konármi udaly je však vprvom rade skutočne pútavý román odospievaní, sexuálnom precitnutí ahľadaní vlastného miesta pod slnkom, odozrievaní nielen dcéry, ale nakoniec aj matky. Ovzťahu knáboženstvu vspoločenstve, ktorému bolo toto náboženstvo vnútené, aopohľade takejto spoločnosti na inakosť. Odohráva sa vdvadsiatom storočí vNigérii, ale nastoľuje otázky, ktoré sú aj unás nanajvýš aktuálne – veď ako môže byť láska medzi dvoma ľuďmi ohavnosť?
Lucia Halová (1979)
Prekladá z angličtiny a portugalčiny prevažne beletriu a filmové titulky, venuje sa aj redigovaniu knižných prekladov. Pôsobí v redakcii časopisu Verzia. Z angličtiny preložila o. i. sériuúStephenie Meyerovej,Žiť sa musíFranka TallisačiDievča, žena, iné Bernardine Evaristo, z portugalčinyKnihu nepokojaFernanda Pessou.
Zdroj foto: Library of Congress / Wikimedia Commons
Chinelo Okparanta: Pod konármi udaly
Preklad: Alexandra Strelková
Bratislava, Inaque 2022
