ղľáԾ
Počas prvých dní totálnej ruskej invázie na Ukrajinu zaviedli západné krajiny široké spektrum sankcií proti rôznym právnickým afyzickým osobám, vprvom rade proti vyšším štátnym predstaviteľom, zodpovedným za agresiu.
Na sankčných zoznamoch sa ako sponzori asprostredkovatelia vojny ocitli aj mnohí oligarchovia aviaceré spoločnosti. Nedostali sa tam však predstavitelia vedy akultúry, hoci mnohí znich celé roky pripravovali pôdu na vojnu svojimi propagandistickými a ideologicky intoxikovanými dielami avyhláseniami. Desiatky spisovateľov, hercov, popových hviezd, režisérov aakademikov nadšene privítali anexiu Krymu vroku 2014 asrovnakým entuziazmom neváhali podpisovať pätolizačské listy na podporu prezidenta atoho, čo všetci zhodne volajú „špeciálnou vojenskou operáciou“ vroku 2022.
Podpora vojny azločineckej moci osobnosťami kultúry je zliberálneho hľadiska pre západného človeka skôr otázkou morálky ako trestnoprávnej zodpovednosti. Tamojšie naivné presvedčenie, že so slovom treba bojovať slovami, umožnilo ruskej propagande dlhé roky bez prekážok ničiť západné inštitúcie a podkopávať dôveru verejnosti voči nim. Až udalosti posledných rokov podnietili západné vlády, aby sa zodpovednejšie pozreli na činnosť ruských podvratných centier avistej miere túto činnosť obmedzili či úplne zakázali. Zatiaľ však mnohí vzápadnej spoločnosti kultúrnu sféru chápu ako „apolitickú“, izolovanú od genocídnej rétoriky ruských lídrov, nehovoriac od genocídnej praxe ruských vojakov. Puškin – tvrdia liberáli – nezodpovedá za Putina aDostojevskij nie je vinný za to, čo robí Šojgu ajeho podriadení.
Opäť nám pripomínajú, že väčšina ruských spisovateľov aintelektuálov mala voči svojej vláde aspoločenskému zriadeniu kritický postoj, že trpeli cenzúrou arepresiami, apreto si nezaslúžia ešte aj posmrtnú cenzúru dnes. Výzvy na bojkot tých či iných predstaviteľov, ich diel avystúpení sa interpretujú ako barbarstvo, nacionalistické obrazoborectvo, útok na Kultúru ako takú – sveľkým písmenom. Vskutočnosti kbojkotu dochádza iba vkrajných prípadoch, vtedy, keď sa osoba správa príliš vyzývavo adrzo: keď demonštratívne defiluje so svätojurskou stuhou ako operná diva Netrebko, pózuje na fronte skalašnikovom ako prozaik Prilepin alebo keď na YouTube otvorene vyzýva zabíjať Ukrajincov ako „filozof“ Dugin.[1]
Ani otvorená podpora vojny nevedie vprípade mnohých osobností kich vylúčeniu či verejnému odsúdeniu – primerane k takému, aké vyvolalo verejné obvinenie Depardieua zo sexuálneho obťažovania (ale už nie z jeho pätolizačstva voči Putinovi). Mimochodom, spomínaný Dugin prednáša svoje genocídne prejavy minimálne od roku 2014, čo vôbec nebránilo tomu, aby ešte donedávna cestoval sprednáškami po celej Európe adával rozhovory prestížnym médiám. Mnohí manažéri voblasti kultúry radšej naďalej predstierajú, že kultúra nemá nič spoločné s politikou a že ľudia, ktorí chodia, napríklad, na koncert Gergieva, sa vôbec nemusia zaoberať jeho inými aktivitami. Leni Riefenstahlová bola, koniec koncov, talentovaná režisérka, tak prečo by sme ju mali ignorovať?
Ukrajinci majú vtýchto otázkach, samozrejme, opačný názor atvrdia, že počas vojny je politické všetko aakákoľvek „mäkká sila“ – vkultúre či všporte – pomáha „hrubej sile“ krajiny agresora: symbolicky zvyšuje jej prestíž, zušľachťuje jej zbojnícky imidž, vnáša istú mnohoznačnosť do vnímania zločineckého štátu. Putinovské Rusko sErmitážou aVeľkým divadlom nevyzerá tak odporne anenávistne ako Al Káida, Hamas aISIS, ktoré nemajú ani Ermitáž, ani Puškina, ani čokoľvek iné, čo by mohlo dať ľudskú tvár ich ohavným netvorom.
„Otázka pre západné kultúrne fóra,“ potvrdzujú ukrajinskí autori, „nespočíva iba vtom, že desiatky spisovateľov, hercov, spevákov, producentov ainých podpísali listy na podporu anexie Krymu vroku 2014 ainvázie vroku 2022. Otázka spočíva vúlohe ruských kultúrnych agentov všetkých smerov vpresadzovaní „mäkkej sily“... Ztohto uhla pohľadu prinesie deplatformizácia ruskej kultúry Ukrajine – amožno aj samotným Rusom – úžitok“. Navyše, „podpora ruskej kultúry dnes znamená financovanie vojny“, čo je ďalším dôvodom pre pauzu. Pretože „sledovanie ruského filmu, počúvanie ruskej hudby alebo návšteva ruského divadelného predstavenia poskytuje Putinovej vláde tantiémy adaňové príjmy“. Zároveň to vysiela nesprávny signál medzinárodným spoločnostiam, ktoré ešte ostávajú vRusku anaďalej platia dane zločineckému štátu.
Veď už cárovia aj komisári vpriebehu troch storočí chápali, že kultúra nie je len „mäkká sila“, ale zbraň, takže neľutovali nijaké prostriedky na jej rozvoj apatrične ňou operovali. Dôverčiví liberáli si môžu myslieť, že Putin aPuškin nemajú nič spoločné, že ruská kultúra aruská vojna patria do rôznych svetov azrejme aj do rôznych realít. Ale kremeľskí lídri aich prisluhovači vedia veľmi dobre, čím môže kultúra byť aako ju môžu využiť ako zbraň. Niekedy dokonca túto svoju istotu vyjadrujú so zarážajúcou úprimnosťou: „Naše nedávne výstavy v zahraničí,“ pochválil sa nedávno riaditeľ petrohradskej Ermitáže, putinovec Michail Piotrovskyj, „sú jednoducho silnou kultúrnou ofenzívou. Ak chcete, je to taká naša „špeciálna operácia“, ktorá sa mnohým nepáči. My však ideme ďalej. Anikomu nedovolíme, aby nás zastavil vpostupe.“[2]
Žiaľ, na Západe príliš veľa ľudí ľahkovážne podporuje túto „ofenzívu“, túto „špeciálnu operáciu“, zatiaľ čo sa im Ukrajinci zúfalo snažia vysvetliť, že nijaká kultúra nie je nevinná anestranná aruská už vôbec nie, pretože je stále solidárna simpériom, jeho expanziou aprakticky nikdy sa neozvala na obranu národov, zotročených impériom. Vtomto zmysle sa ukrajinská skúsenosť spolužitia sruskou kultúrou fundamentálne líši od západnej. V Ukrajine aj viných kolóniách mala ruská kultúra tú pôvodnú národnú kultúru nahradiť,marginalizovať ju a ponížiť ju ako provinčnú. Ale na Západe nebola hrozbou; iba kuriozitou, exotikou, kvázi európskou fasádou vpodstate antieurópskej ázijsko-despotickej krajiny. Ako píše Pavlo Kazarin, hlavnou úlohou tejto kultúry na Západe bolo vzbudiť záujem, podčiarknuť civilizačnú príbuznosť avytvoriť priestor pre vyjednávanie: „Európsky charakter ruskej kultúry odvádzal pozornosť od protieurópskeho charakteru ruského štátu. Aumelcom pripadla úloha obchodných zástupcov „záhadnej ruskej duše“. Tej, kde sú vpresne odskúšaných proporciách zmiešané medveď asatelit, balalajka abalet, ruská drevenica akonštruktivizmus.
Genialita adarebáctvo sa vrámci imperialistického naratívu ukázali ako kompatibilné. Represie vroku 1937, ale ajPiata symfónia Šostakoviča. Tanky vBudapešti apotlačenie Pražskej jari – ale aj päť majstrov sveta všachu. Invázia do Afganistanu – ale aj Brodskyj sjeho príhovorom pri udelení Nobelových cien. Kultúrny kontext bolo možné neustále využívať vúlohe univerzálneho „ale“. „Diktatúra – ale sNurievom aPliseckou.“ „Gulag – ale soŠaľapinom aTarkovským.“ „Teror – ale aj Ďagilevove Sezóny aruská avantgarda.“ „Vzájomná koexistencia politického barbarstva aoficiálnej kultúry v Rusku mnohým na Západe umožnila ignorovať to prvé asústrediť sa na to druhé.“
Rôzna skúsenosť komunikácie sRuskom ako takým aruskou kultúrou spôsobuje, že komunikácia medzi Ukrajinou aľuďmi na Západe je vtýchto otázkach pomerne zložitá avyvoláva nepríjemné nedorozumenia. Stačí spomenúť pravidelné škandály, spojené sodmietnutím Ukrajincov vystúpiť na medzinárodných podujatiach na jednom pódiu sRusmi, hoci sú to tí „dobrí“, protiputinovskí Rusi. Argumenty proti takejto spoluúčasti sú rôzne – od najjednoduchších, spojených snedôverou kuvšetkým Rusom akoby infikovaným imperialistickým vírusom a, samozrejme, neúprimným vo svojom odpore krežimu, až po serióznejšie, spojené s (možnými, ale nechcenými) symbolickými konotáciami takejto spoločnej účasti – či už ako narážkou na možnosť akéhosi ukrajinsko-ruského „dialógu“, alebo ako diskurzívne vyrovnávanie dvoch neporovnateľných pozícií: národa, ktorý je obeťou genocídy, anároda, ktorý túto genocídu pácha amasovo podporuje.
Ukrajincov sich nekompromisnými postojmi kuvšetkému ruskému ľudia na Západe vnímajú ako radikálov, emočne traumatizovaných, ateda neschopných uvažovať asprávať sa rozumne. Ukrajinci zase vnímajú svojich západných oponentov ako slepých ahluchých ľudí, vlepšom prípade ako infantilných, vhoršom ako rusofilných, vedomých či nevedomých posluhovačov putinizmu, ktorí dlhodobou toleranciou tohto režimu umožňujú jeho dnešné zločiny.
Existuje teda nejaká styčná plocha, na ktorej by bolo možné zosúladiť protichodné názory na ruskú kultúru azodpovedajúcu kultúrnu politiku počas vojny? Súčasné tendencie neposkytujú dôvod na veľký optimizmus: ľudia v Ukrajine ana Západe žijú vodvoch rôznych režimoch pravdy: vjednom znich dominuje kultúra avdruhom genocídna vojna. Zosúladiť názory, ba dokonca pocity vtýchto dvoch realitách je veľmi ťažké. Ale kompromisy vkonkrétnych krokoch, vpraktickej politike, sú celkom možné asú aj na oboch stranách zjavné, najmä na tej západnej. Zvyčajne nie sú také radikálne, ako by Ukrajinci chceli, ale svedčia minimálne otom, že západní kolegovia si problém uvedomujú asnažia sa naň reagovať, čo, žiaľ, absolútne chýbalo vroku 2014 po ruskej invázii na Krym aDonbas.
Vo Francúzsku, napríklad, ako potvrdzujú Viktória a Patrícia Lajoieové, vyšlo k januáru 2023 „len deväť ruských literárnych diel, ktoré predtým vydané neboli, pričom len štyri znich boli dielami žijúcich autorov“. (Ukrajinci sa môžu sarkasticky pousmiať nad týmto „len“, lebo pre nich aj štyri, nehovoriac odeviatich preložených dielach vo Francúzsku, by bolo skôr „až“ než „len“. Ale pre ruské knihy je to skutočne „len“, lebo do roku 2022 sa vo Francúzsku ruské vydania areedície rátali vdesiatkach. Ale aj spomenuté dnešné obmedzenia sa týkajú iba súčasných autorov a klasika sa vydáva naďalej bez akýchkoľvek obmedzení.) Najsilnejší sankčný úder utrpela ruská žánrová kinematografia – vedecko-fantastické, dobrodružné avojnové filmy (väčšinou otzv. Veľkej vlasteneckej vojne) sú videologicko-propagandistickom zmysle najtoxickejšie. Pred vojnou Francúzsko vydávalo každý rok desať až dvadsať týchto filmov v obrovských nákladoch na DVD, teraz však úplne zmizli. Okrem niektorých výnimiek boli pozastavené aj ruské kultúrne podujatia vrátane populárnych Dní ruskej knihy a festivalu ruských filmov vHonfleuri.
Pre mnohých Ukrajincov, ktorí sú za úplné zrušenie ruskej kultúrnej produkcie aspoň počas trvania vojny, vyzerá francúzsky (a všeobecne medzinárodný) „pohár sankcií“ skôr poloprázdny ako poloplný. Aj v Ukrajine sa však ozývajú triezvejšie hlasy, ktoré krajanom radia, aby nežiadali príliš veľa, ale radšej svoje argumenty zahraničným kolegom trpezlivo vysvetľovali:„Sotva dosiahneme cieľ, ak budeme vyzývať nabojkot úplne celej kultúrnej vrstvy... Máme však právo požadovať, aby rozhovory oruských vojnových zločinoch neboli nahradené diskusiami oTolstom aČechovovi. Nemôžeme si vynútiť bojkot ruskej kultúry. Ale máme právo vyžadovať dekoloniálnu optiku pri pohľade na ňu. Akaždý jej kultúrny artefakt sa má študovať ako pamiatka impéria apríklad jeho oficiálneho diskurzu – najmä opodrobených národoch. Nemôžeme Európe brániť, aby hovorila oeurópskom charaktere ruskej kultúry – ale nemá to byť dôvod, aby ignorovala protieurópsky charakter ruského štátu. Právo nesúdiť Čajkovského podľa ruského vojaka je neoddeliteľne spojené spovinnosťou nepremýšľať oRusku podľa Čajkovského. Koniec koncov, Rusko dnes nereprezentuje jeho kultúra. Reprezentujú ho Buča aMariupoľ.“
Tieto umiernené slová nemusia uspokojiť radikálnych odporcov všetkého ruského v Ukrajine ani milovníkov ruskej kultúry na Západe, ale podľa môjho názoru vytvárajú koncepčný rámec, vktorom môžeme rozvíjať spoločnú dekoloniálnu politiku. Tá bude odrážať pozíciu novonadobudnutej ukrajinskej identity, ale aj vyjasní problémy s kognitívnou disonanciou Európy votázkach bojkotu ruskej kultúry včase vojny.
Preklad: Valéria Juríčková
Originál eseje bol publikovaný na platforme Zbruč.
Mykola Rjabčuk (1953)
Spisovateľ, prekladateľ ažurnalista, pochádza zo západoukrajinského Lucku. Ako editor magazínu Suchasnist od začiatku 90. rokov objavil mnohé známe mená novej generácie ukrajinských spisovateľov. Je známy predovšetkým pre svoje eseje onárodnej identite ahistórii ajeho najprekladanejším dielom je kniha Od Maloruska kUkrajine.
Foto: Elke Wetzig/ Wikimedia Commons
[1] Spomedzi nedávnych prípadov bojkotu pod tlakom verejnosti môžeme spomenúť rozhodnutie spoločnosti HBO neobsadiť zarytého putinistu Miloša Bikoviča do hlavnej úlohy vseriáli Biely lotos alebo napríklad vylúčenie Teodora Kourentsisa zprogramu Viedenského hudobného festivalu po hrozbe ukrajinských účastníkov, že budú toto podujatie bojkotovať.
[2] Елена Яковлева, “”. Отвечает Михаил Пиотровский. Российская газета, 22.06.2022.
Elena Jakovleva, „Prečo je nevyhnutné byť so svojou krajinou včase jej historického zvratu arozhodnutia.“ Odpovedá Michail Piotrovskij. Rossijskaja gazeta, 22. 06. 2022.
