Cornelia Funkeová: Atramentové srdce

Nádherne vyrozprávaný príbeh oknihe, ozázraku čítania aovýzname, ktorým príbehy obohacujú náš život. Kto znás si neželal, aby ožili jeho obľúbené postavy zknihy? Vtejto knihe sa tento sen stáva skutočnosťou. Meggie, Mo, ale aj ostatní za to zaplatia vysokú cenu. Nádherný rozprávkový svet atemná zloba kráčajú ruka vruke azdá sa, že spočiatku sa zlu darí očosi lepšie. VNemecku sa Atramentové srdce dočkalo už 23. vydania, akeď sa príbeh prehupol cez oceán, neušiel pozornosti Hollywoodu astal sa celosvetovým bestsellerom. Atramentové srdce vychádza vo vydavateľstve Tatran preklade Moniky Brečkovej.

Vtú noc padal jemný, tichý dážď. Stačilo, keď aj oveľa rokov neskôr Meggie privrela oči, ahneď ho počula, ako drobné prsty klopkajúce na okno. Kdesi vdiaľke štekal pes, Meggie nemohla spať aprehadzovala sa zboka na bok.

Pod vankúšom mala rozčítanú knižku. Na uchu ju tlačila väzba, akoby ju chcela znova zlákať medzi popísané stránky. „No, to musí byť pohodlné, mať pod hlavou čosi také hranaté a tvrdé,“ usúdil otec, keď jej prvýkrát objavil knihu pod vankúšom. „Priznaj sa, vnoci ti šepká príbehy do uška.“

„Niekedy,“ odvetila Meggie. „Ale funguje to len pri deťoch.“ Nato ju Mo poštípal do nosa. Mo. Meggie otca nikdy nenazvala inak.

Vtú noc – ktorou sa tak veľa začalo aktorá navždy tak veľa zmenila – mala Meggie pod vankúšom jednu z obľúbených knižiek, aako jej dážď nedal spať, pretierala si oči od únavy avytiahla knižku spod vankúša. Ako knihu otvárala, strany sľubne zašušťali. Meggie mala pocit, že pri každej knihe znie ten počiatočný šepot inak, vždy podľa toho, či vedela, čo jej knižka bude rozprávať. Najprv však potrebovala svetlo. Vzásuvke nočného stolíka si ukrývala škatuľku zápaliek. Mo jej zakázal vnoci zapaľovať sviečky. Nemal rád oheň. „Oheň pohlcuje knižky,“ vravieval, ale koniec koncov mala už dvanásť rokov adokázala ustrážiť plamienok sviečky. Meggie zbožňovala čítanie pri sviečkach. Na okne stáli tri vonné lampy atri svietniky. Práve držala horiacu zápalku priamo nad čiernym knôtom, keď začula zvonka kroky. Vystrašene ju sfúkla – pamätala si to celkom presne aj po dlhých rokoch –, čupla si k zapršanému oknu avyzrela von. Avtom ho zbadala.

Tma nebola v daždi až taká prenikavá aneznámy muž vyzeral ako tieň. Len tvár mu svietila smerom kMeggie. Vlasy sa mu lepili na mokrom čele. Dážď sa naňho rinul, no nevšímal si to. Stál tam nehybne srukami prekríženými na prsiach, akoby sa aspoň takto chcel trochu zahriať, a hľadel na ich dom.

Musím zobudiť Moa! pomyslela si Meggie. No stlčúcim srdcom zostala sedieť aďalej sa dívala do noci, akoby ju neznámy muž nakazil svojou nehybnosťou. Zrazu pootočil hlavou aMeggie sa zazdalo, že sa jej zahľadel priamo do očí. Náhlivo skĺzla zpostele, až jej otvorená kniha padla na zem. Bosá vybehla do tmavej chodby. Hoci sa už končil máj, vstarom dome bolo chladno.

VMoovej izbe sa ešte svietilo. Často býval hore hlboko do noci ačítal. Lásku ku knihám zdedila Meggie po ňom. Vnoci po zlom sne hľadala uňho útočisko – cítila sa najlepšie, keď mohla zaspávať pri Moovom pokojnom dychu aobracaní strán. Nič neodohnalo zlé sny rýchlejšie ako šuchotanie popísaným papierom.

No postava pred domom nebola len sen.

Kniha, ktorú Mo v tú noc čítal, mala belasý plátenný obal. Aj na to si Meggie neskôr spomínala. Aké zbytočné veci si človek zapamätá!

„Mo, niekto stojí na dvore!“

Otec nadvihol hlavu apozrel na ňu neprítomným pohľadom, ako vždy, keď ho vyrušila pri čítaní. Zakaždým to chvíľu trvalo, kým precitol ziného sveta, zlabyrintu písmen.

„Čože, stojí tam niekto? Si si istá?“

„Áno. Zíza na náš dom.“

Mo odložil knihu. „Čo si čítala pred spaním? Dr. Jekylla aMr. Hyda?“

Meggie zvraštila čelo. „Mo, prosím ťa! Poď so mnou.“

Neveril jej, no šiel za ňou. Meggie ho ťahala za sebou tak netrpezlivo, až na chodbe zakopol ohromadu kníh. Očo iné by aj mohol zakopnúť? Po celom dome sa kopili knihy. Neboli len na policiach ako u iných ľudí, nie, u nich sa hromadili aj pod stolmi, na stoličkách, vkútoch po izbách. Vkuchyni ana záchode, na televízore av šatníku, nízke kopy, vysoké kopy, hrubé, tenké, staré, nové... knihy. Otvorené vítali Meggie na stole sraňajkami, zaháňali zo sivých dní dlhú chvíľu –niekedy sa one aj potkýnali.

„Jednoducho tam len tak postáva!“ zašepkala Meggie a ťahala Moa do svojej izby.

„Má na tvári srsť? Mohol by to byť vlkolak.“

„Prestaň!“ Meggie naňho pozrela prísne, hoci jeho vtipkovanie zaháňalo strach. Už takmer ani sama neverila, že tam stojí nejaká postava vdaždi... Až kým opäť nekľučala pri okne. „Tam! Vidíš ho?“ spýtala sa potichu.

Mo vyzrel von, cez ešte stále padajúce kvapky dažďa, amlčal.

„Neprisahal si, že knám nikdy nepríde nijaký zlodej, lebo tu niet čo ukradnúť?“ zašepkala Meggie.

„To nie je nijaký zlodej,“ prehodil Mo, no keď odstúpil od okna, tvár mal takú vážnu, že Meggino srdce začalo biť ešte rýchlejšie. „Vráť sa do postele, Meggie. To je návšteva ku mne.“

Auž ho nebolo – skôr ako sa ho mohla Meggie opýtať, aká je to, preboha, návšteva, čo sa zjaví uprostred noci. Znepokojená kráčala za ním. Na chodbe počula, ako uvoľňuje retiazku na bráne, akeď vošla do vstupnej haly, videla otca stáť vo dverách.

Dovnútra prenikala noc, tmavá avlhká, ašelest dažďa znel hrozivo hlasno.

„Prašnoprst!“ zakričal do tmy Mo. „Si to ty?“

Prašnoprst? Také meno! Meggie si nespomínala, že by niekedy bola počula také meno, apredsa jej znelo akosi povedome, ako vzdialená, nejasná spomienka.

Spočiatku zostalo vonku ticho. Iba dážď padal, tíšivo ašepkavo, akoby noc zrazu mala hlas. No potom sa kdomu blížili kroky aztmy sa vynoril muž, ktorý stál predtým na dvore. Dlhý kabát, premočený od dažďa, sa mu lepil na nohy, akeď prišiel na svetlo, ktoré sa šírilo zdomu, mala Meggie na zlomok sekundy pocit, že na pleciach zazrela malú srstnatú hlavu, ktorá sa vystrčila zbatoha apotom sa znova ukryla dnu.

Prašnoprst si rukávom utrel vlhkú tvár avystrel ruku kMoovi.

„Ako sa ti vodí, Čarojazyk?“ opýtal sa. „Už je to dávno.“

Mo váhavo prijal podávanú ruku. „Veľmi dávno,“ pohľadom prešiel popri návšteve, akoby čakal, že sa ztmy vynorí ďalšia postava. „Poď ďalej, ešte privoláš smrť. Meggie spomínala, že tu už stojíš dlhšie.“

„Meggie? Ach áno, pravdaže.“ Mo vtiahol Prašnoprsta dovnútra. Premeral si Meggie tak dôkladne, až od rozpakov nevedela, kam pozerať. Napokon sa aj ona dívala naňho.

˲áٱ.“

„Pamätáš si ju?“

‱ٱ.“

Meggie si všimla, že Mo zamkol na dva zámky.

„Koľko rokov má teraz?“ Prašnoprst sa na ňu usmial. Bol to zvláštny úsmev. Meggie sa nevedela rozhodnúť, či bol posmešný, pohŕdavý alebo len rozpačitý. Úsmev mu neopätovala.

„Dvanásť,“ odpovedal Mo.

„Dvanásť? Milostivý bože!“ Prašnoprst si zčela odhrnul do nitky premočené vlasy. Siahali mu takmer po plecia. Meggie sa sama seba vduchu pýtala, aké asi sú, keď ich má suché. Strnisko okolo úzkych pier mal červenkasté ako srsť túlavej mačky, ktorej Meggie zčasu na čas kládla pred dvere misku mlieka. Aj na lícach mal riedke chlpy, také, aké zvyčajne mávajú mladí chlapci pred prvým holením. Jazvy mu to však nezakrylo. Tri dlhé, vyblednuté jazvy. Prašnoprstova tvár vyzerala, akoby sa vminulosti rozpadla aznova poskladala.

„Dvanásť rokov,“ zopakoval. „Pravdaže. Vtedy mala... tri, však?“

Mo prikývol. „Poď, dám ti suché oblečenie.“ Stiahol návštevu dovnútra, netrpezlivo, akoby sa ju zrazu ponáhľal skryť pred Meggie. „A ty,“ prehodil knej cez plece, „ty choď spať, Meggie.“ A bez ďalších slov zavrel za sebou dvere na dielni.

Premohla ju predtucha naplnená strachom: Čo keď sa spolu stým neznámym mužom, ktorého meno znelo podivne, no akosi povedome, prekĺzlo do jej života niečo hrozivé! Aželala si –tak nástojčivo, až sa preľakla –, aby Moa nikdy nebola zavolala, aPrašnoprst by zostal von, až kým by ho dážď neodplavil preč.

Keď sa ešte raz otvorili dvere na pracovni, strhla sa od ľaku.

„Ty tu ešte stále stojíš,“ pristihol ju Mo. „Choď spať, Meggie. Šup.“ Nad nosom sa mu spravila malá vráska, ktorá sa objavovala vždy, keď mal vážne starosti, apozeral cez ňu, akoby bol myšlienkami niekde celkom inde. Predtucha vMegginom srdci narastala arozprestierala čierne krídla.

„Pošli ho preč, Mo!“ žobronila, keď ju zatláčal do izby. „Prosím ťa, pošli ho preč! Vôbec sa mi nepáči.“

Mo sa oprel ootvorené dvere. „Keď ráno vstaneš, už tu nebude. Čestné slovo.“

Keď zavrel dvere, pár sekúnd ešte počkala, hoci jej to padlo zaťažko. Potom sa potichu vykradla zizby na chodbu.

Na dverách Moovej pracovne visela úzka plechová tabuľa. Meggie poznala tie slová naspamäť. Na staromódnych špicatých písmenkách sa ako päťročná učila čítať:

Niektoré knihy si človek musí vychutnať,

iné zhltne naraz,

alen malú hŕstku požuje

anaozaj strávi.

Vtedy, keď sa ešte musela štverať na debnu, aby rozlúštila nápis, verila, že žuvanie sa myslí doslova, aznechutená sa čudovala, prečo Mo vyvesil na dvere práve slová hanobiteľa kníh.

Medzičasom vedela, čo sa tým myslí, ale dnes, vtúto noc, ju napísané slová nezaujímali. Chcela rozumieť hovoreným slovám, šepkaným, tichým, takmer nezrozumiteľným slovám, ktoré odznievali medzi mužmi za dverami.

„Nepodceňuj ho!“ počula, ako povedal Prašnoprst. Jeho hlas znel celkom inak ako Moov. Nijaký hlas neznel tak ako hlas jej otca. Mo ním mohol do číreho vzduchu kresliť obrázky.

„Urobí všetko preto, aby ju dostal!“ To bol zase Prašnoprst. „A ver mi, všetko znamená všetko.“

„Nikdy mu ju nedám,“ ozval sa Mo.

„Ale dostane sa knej tak či onak! Zopakujem ti to ešte raz: Sú ti na stope.“

„To by nebolo prvý raz. Dosiaľ som sa ich vždy dokázal striasť.“

Za dverami zavládlo také hrobové ticho, až sa Meggie neodvážila ani dýchať od strachu, že by ju muži mohli začuť.

Potom znova prehovoril otec, váhavo, akoby jazyku padlo zaťažko formovať slová. „A čo mám... podľa teba robiť?“

„Poď so mnou. Zavediem ťa knim!“ Zaštrngala šálka. Lyžička cinkla oporcelán. Aké výrazné sa vtichu stávajú nepatrné zvuky. „Veď vieš, ako hlboko si Kaprikorn cení tvoj talent, určite by sa potešil, keby si mu ju priniesol sám! Ten nový, ktorého zohnal ako náhradu za teba, je strašný babrák.“

Kaprikorn. Ďalšie čudné meno. Prašnoprst vypudil zo seba jeho meno, akoby mu ten zvuk mal roztrhnúť jazyk. Meggie pohýbala studenými prstami na nohách. Chlad jej stúpal až do nosa aveľa ztoho, očom sa muži bavili, nechápala, no aj napriek tomu sa snažila zapamätať si každučké slovo.

Vdielni opäť zavládlo ticho.

„Neviem...“ odvetil Mo napokon. Hlas mu znel tak unavene, až Meggie stislo pri srdci. „Musím otom popremýšľať.Čo myslíš, kedy by sem mohli doraziť jeho muži?“

„OԱ.“

To slovo padlo do ticha ako kameň.

„Onedlho,“ zopakoval Mo. „No dobre. Rozhodnem sa do zajtra. Máš kde spať?“

„Ale, niečo sa už len nájde. Už sa viem oseba celkom dobre postarať, aj keď sa všetko ešte vždy deje príliš rýchlo.“ Prašnoprstov smiech neznel veselo. „Ale rád by som vedel, ako sa rozhodneš. Môžem sa zastaviť zase zajtra? Okolo obeda?“

„Iste. Opol druhej pôjdem vyzdvihnúť Meggie do školy. Zastav sa potom.“

Meggie počula, ako jeden z nich zasunul stoličku. Náhlivo prebehla do izby. Keď sa otvorili dvere na dielni, práve za sebou zatvárala dvere na izbe. Sperinou vyhrnutou až po bradu ležala anačúvala, ako sa otec lúči sPrašnoprstom. „Ešte raz vďaka za varovanie!“ počula ho. Prašnoprstove kroky sa vzďaľovali pomaly, zastavovali, váhali, či odísť, akoby nepovedal všetko, čo mal na srdci.

Nakoniec bol preč ana okno bubnoval už len dážď.

Keď Mo otvoril dvere na jej izbe, rýchlo zavrela oči ausilovala sa dýchať pomaly ako vhlbokom, nevinnom spánku.

Ale Mo nebol hlúpy. Niekedy bol až neskonale múdry. „Meggie, vystrč nohu spod periny.“

Proti svojej vôli vysunula ešte stále studené prsty adotkla sa Moovej teplej ruky.

„Vedel som to. Špehovala si. Nemôžeš aspoň raz urobiť to, čo ti poviem?“ „Aj tak som nerozumelo ničomu, očom ste sa zhovárali,“ zamrmlala.

„F.“

Mo civel zokna, akoby na dvore ešte vždy stál Prašnoprst. Potom vstal aprešiel kdverám. „Skús ešte chvíľu spať.“

No Meggie sa spať nechcelo. „Prašnoprst! Také meno!“ čudovala sa. „A prečo ťa volá Čarojazyk?“

Mo neodpovedal.

„A ešte ten, čo ťa hľadá... počula som, keď to Prašnoprst povedal... Kaprikorn. Kto je to?“

„Nikto, koho by si mala poznať.“ Otec sa ani neobrátil. „Myslel som, že si ničomu nerozumela. Uvidíme sa zajtra, Meggie.“

Tentoraz nechal dvere poodchýlené. Svetlo zchodby dopadalo na posteľ. Miešalo sa sčierňavou noci prenikajúcou cez okno aMeggie ležala ačakala, kým tma konečne zmizne avezme so sebou ipocit hrozivej pohromy.

Až oveľa neskôr pochopila, že pohroma sa nezrodila vtú noc. Vtú noc sa len dostavila.