ղľáԾ
„Hrdinami“ esejeSúmrak demokracie Anne Applebaumovej nie sú politici, ale intelektuáli, ktorí sa im dali do služieb.
Anne Applebaumová: Súmrak demokracie–Zvodné lákadlo autoritárstva
Preklad: Peter Tkačenko
Bratislava: N Press, 2020
„Hrdinami“ eseje Súmrak demokracie–Zvodné lákadlo autoritárstva americkej historičky apolitickej analytičky Anne Applebaumovej nie sú politici, ale intelektuáli, ktorí sa dali do služieb politikom, pasujúcich sa za hlásateľov jedinej pravdy, aposkytli svoje schopnosti pre šírenie nenávisti a zloby.
Keď vjúli tohto roku vyšla v USA kniha americkej historičky apolitickej analytičky Anne Applebaumovej Súmrak demokracie –Zvodné lákadlo autoritárstva (Twilight of Democracy –The Seductive Lure of Authoritarianism), hnutie Black Lives Matters bolo iba vzačiatkoch aulice poľských miest nepripomínali Minsk. Napriek tomu obraz atmosféry, ktorá zachvacuje čoraz viac demokratických štátov bez ohľadu na to, či sa to týka stredoeurópskych demokracií – azda iba zo zvyku neustále označovaných ako „nové“ – alebo krajín, považovaných za kolísku modernej demokracie, pripomína občiansku vojnu realizovanú (zatiaľ) inými prostriedkami.
Autorka, ktorá je zároveň manželkou bývalého šéfa poľskej diplomacie Radosława Sikorského (2007 – 2014), mala možnosť sledovať politiku po desaťročia nielen zakademickej či novinárskej perspektívy, ale aj priamo zvnútra. Jej kniha je teda nielen politickou amiestami aj sociálno-psychologickou analýzou, ale aj osobnou výpoveďou otom, čo sa stalo sjej známymi, intelektuálmi apolitikmi, ktorí sa postupne, vpriebehu posledného desaťročia, zmenili na razantných odporcov liberálnej demokracie.
Poukazuje na spôsob, ako sverejnou mienkou manipulujú prostredníctvom poloprávd, frustrácií, jazyka krívd astereotypov, ale aj systematickým kreovaním obrazu nepriateľa. Keď sa dostanú kmoci, siahajú po ovládnutí štátu nielen preto, aby porazili svojich súčasných politických protivníkov, ale aby aj zabránili vzniku nových vyzývateľov v budúcnosti.
Nová normalita
Kniha ukazuje, ako je vsúčasnosti možné prostredníctvom kontroly médií asociálnych sietí spoločnosť rozdeliť na znepriatelené tábory dokonca aj bez toho, že by politici disponovali masovým hnutím. Tieto konflikty, ktoré vpostkomunistických podmienkach zažívame už tri desaťročia azvykli sme ich označovať aj ako „studená občianska vojna“, rozdeľujú rodiny, priateľov iniekdajších kolegov. Autorka však nedokázala reflektovať, že ide ojav, ktorý sa už stal našou novou normalitou anie je záležitosťou posledných rokov, včom vidím najväčší analytický nedostatok publikácie.
„Hrdinami“ eseje Applebaumovej však nie sú politici, ale práve intelektuáli, ktorých autorka nazýva „klerikmi“. Nejde však oslužobníkov cirkvi, ale osvetských kazateľov, čo sa dali do služieb politikom, pasujúcich sa za hlásateľov jedinej pravdy, aposkytli svoje intelektuálne schopnosti pre šírenie nenávisti a zloby. Vknihe sa opakovane objavujú odvolávky na esej francúzskeho filozofa Juliena Bendu La Trahison de Clercs, ktorej názov sa prekladá ako Zrada intelektuálov, hoci včeskom aslovenskom kontexte vyšla vrokoch 1929 a2018 pod názvom Zrada vzdelanců. Bendova esej hovorí ointelektuáloch, spisovateľoch, umelcoch anovinároch, ktorí sa prepožičali počas tzv. Dreyfusovej aféry vo Francúzsku (1894), keď bol francúzsky dôstojník Alfred Dreyfus na základe vyfabrikovaných dôkazov obvinený z údajnej špionáže pre Nemecko aodsúdený na dlhoročné väzenie. Jeho nevina sa preukázala až vroku 1908, proces však na dlhý čas rozdelil francúzsku spoločnosť. Applebaumová naznačuje, že rovnako ako u „klerikov“ zDreyfusových čias, aj vprípade tých súčasných máme do činenia so zradou, chápanou ako spreneverenie sa svojmu poslaniu kriticky reflektovať spoločenské dianie azároveň formulovať pozitívny ideál spoločnosti.
Svet klerikov, ktorí sa prepožičali pravicovo-populistickým lídrom, je pritom skôr ocynickej vypočítavosti avytrvalej snahe podnecovať vspoločnosti tie najhoršie pudy, ako sme svedkami aj vregióne strednej Európy. Dnešná vzbura proti liberálnej demokracii však nie je vprospech pokroku, vprospech pozdvihnutia ľudstva, ako to bolo vprípade ľavicových utópií, ale podobne ako počas Dreyfusovej aféry aj neskôr, v20. a30. rokoch minulého storočia, proti modernite ako takej. Včase, keď autorka dokončovala svoju knihu, bola súčasná pandémia koronavírusu iba vzačiatkoch. Súčasná konjunktúra odporcov očkovania či šíriteľov chýrov oneexistujúcej chorobe akonšpiračných teórií ojej pôvode túto tézu oantimodernistickej rebélii len potvrdzuje.
Desivý obraz
Hoci má kniha iba 190 strán ačitateľ ju prečíta doslova „na dúšok“, ponúka desivý obraz zmeny charakteru verejnej rozpravy. Za osobitný prínos považujem, že autorka venuje pozornosť nielen nám azda najbližším prípadom Poľska a Maďarska, ktoré sa vsúčasnosti štandardne vykresľujú ako príbeh demokratického zlyhania Európy (a snimi celý región bývalého sovietskeho bloku), ale aj iným štátom.
Sama autorka priznáva, že dnešné pomalé umieranie demokracie vuvedených dvoch krajinách (ale vskutočnosti aj vostatných stredoeurópskych štátoch, hoci onich sa vknihe nepíše) nie je iba dôsledkom historického vývoja, komplikovaného vývoja pred druhou svetovou vojnou či zlyhávajúcej postkomunistickej transformácie. Ide oproblém, ktorý zachvátil široký diapazón demokratických štátov na celom svete.
Poukazuje to na príklade Spojeného kráľovstva, kde sa pod zámienkou „reštauračnej nostalgie“ postupne legitimizujú aj návrhy na obmedzovanie občianskych slobôd, Španielska, vktorom antidemokratická krajná pravica rastie v dôsledku budovania obrazu vnútorného nepriateľa vpodobe ľavice akatalánskeho separatizmu, anapokon USA počas vlády prezidenta Donalda Trumpa.
Za veľmi dôležité považujem, že autorka hľadá príčiny zlyhávania demokracie nie vdôsledku zásahu vonkajších faktorov, ako napr. vplyvu Ruskej federácie (hoci nemožno vylúčiť jej záujem odestabilizáciu Západu), ale vdôsledku vnútorného vývoja vanalyzovaných krajinách.
Ešte dôležitejšie je, že súčasná vlna autoritárstva naprieč vyspelými demokratickými štátmi neprichádza zprostredia protestných síl, ale tieto sily sa snažia ovládnuť avyužiť vo svoj prospech tí, ktorí súčasný poriadok dlhé roky budovali.
Platí to vprípade Jarosława Kaczyńského ajeho spolupracovníkov, vprípade intelektuálov, predstavujúcich súčasný ideologický apropagandistický aparát maďarského premiéra Viktora Orbána, ľudí zokolia britského premiéra Borisa Johnsona, republikánov podporujúcich Donalda Trumpa, ale aj pre lídrov španielskej antisystémovej neofrankistickej strany Vox.
Kniha poukazuje na zarážajúce podobnosti vpostupoch, aké používajú novodobí autoritatívni lídri ajosobnosti, predstavujúci ich intelektuálne zázemie. Spájajú ich kroky, ktorými postupne delegitimizujú demokratické inštitúcie, zamerané na kontrolu moci, najmä však na dohľad nad slobodou tlače, pričom podobné postupy vminulosti používali aj sovietski politici.
Vzbura proti modernite
Vzáverečnej časti, ktorej názov „Dejiny sa neskončili“ je narážkou na slávnu esej Francisa Fukuyamu zo začiatku 90. rokov ipolemikou s ňou, porovnáva súčasnú vlnu autoritárstva sFrancúzskom počas Dreyfusovej aféry. Potvrdzuje tak tézu nemecko-amerického historika antiliberálnych ideí Fritza Sterna, ktorá je mottom knihy, že „vzbura proti modernite“, „jej iracionálna anepolitická rétorika“ je „latentnou súčasťou západnej spoločnosti“. Kniha naznačuje tézu, že nemusí existovať nutná korelácia medzi narastaním sociálneho aekonomického napätia aposilňovaním autoritárskych tendencií.
Návrat J. Kaczyńského či nástup D. Trumpa možno datovať do obdobia relatívnej prosperity. Podobne aj Dreyfusova aféra bola súčasťou európskej „belle epoque“, epochy, keď západná Európa prežívala dovtedy bezprecedentne dlhé obdobie mieru, prosperity, voľného pohybu osôb sminimálnou kontrolou hraníc medzi štátmi aetablovania liberálneho poriadku, akeď vspoločnosti panovala viera, že prostredníctvom postupne sa demokratizujúcich liberálnych inštitúcií bude možné riešiť všetky spoločenské konflikty. Tento obraz, nápadne pripomínajúci dnešnú Európu pred Krymom apred brexitom, pripomína napríklad aj nemecký historik ideí Jan-Werner Müller vknihe Spochybňovanie demokracie. Politické idey vEurópe 20. storočia (Contesting Democracy. Political Ideas in Twentieth Century Europe. New Haven: Yale University Press 2011).
Atomizácia je len predohra...
Účinok autoritárskeho diskurzu, ktorý rozdeľuje adoslova atomizuje moderné spoločnosti, znásobuje aktuálna komunikačná revolúcia. Presun diskusie na platformy sociálnych sietí umožňuje vytváranie nielen vlastných názorov, ale aj vlastných faktov. To sa zneužíva na vytváranie klamlivých príbehov bez možnosti azáujmu ich verifikovať, ako to bolo možné vo svete tradičných médií, ktoré vytvárali amoderovali celonárodnú diskusiu.
Algoritmy sociálnych sietí agregujú odberateľom informácie, ktoré chcú počuť, anavyše prispievajú kich radikalizácii. Práve vdobe belle epoque, po rozštiepení spoločnosti na stúpencov aodporcov obvinenia Dreyfusa, však vzniklo vo Francúzsku protofašistické hnutie Action Française, ale aj iné zárodky neskorších antidemokratických hnutí po celej Európe, ktoré sa naplno etablovali po prvej svetovej vojne. Atomizácia spoločnosti bola predohrou nástupu totalitných režimov.
Kniha A. Applebaumovej správne varuje, že hlavnú hrozbu pre slobodu ademokraciu vsúčasnosti nepredstavuje marginalizovaná autoritárna ľavica, ale autoritárna pravica, ktorá sa často maskuje antikomunizmom. Autorka však zároveň varuje pred hrozbou relativizácie naznačovaním morálnej rovnocennosti demokracie aautokracie (s. 148), čo platí aj pre mnohých ľavicových kritikov súčasného politického asociálno-ekonomického usporiadania. Kniha nie je ohlbšej reflexii sociálnych príčin súčasnej vlny autoritárstva. Ako však autorka zdôrazňuje, „žiaden súčasný autoritár nemôže uspieť bez moderných ekvivalentov: spisovateľov, intelektuálov, pamfletistov, blogerov, spindoktrov, producentov televíznych programov atvorcov mémov, ktorí jeho podobu dokážu sprostredkovať verejnosti“. (s. 30) „Klerici“ súčasných autoritárov sa teda nemôžu zbaviť zodpovednosti za dôsledky svojej angažovanosti tvrdením, že nie sú aktívnymi účastníkmi rozhodovacích procesov na úrovni vlád aparlamentov.
Témou na ďalšiu diskusiu však bude, či liberálni intelektuáli takisto nenesú zodpovednosť za súčasnú krízu demokracie, keď na prelome 80. a90. rokov minulého storočia uverili aaktívne šírili tézu okonci dejín, ktorá sa materializovala do thatcherovskej predstavy obezalternatívnosti neoliberálneho sociálno-ekonomického modelu.
Juraj Marušiak (1970)
Politológ, historik apublicista. Pôsobí v Ústave politických vied SAV. Venuje sa problematike dejín Slovenska v20.storočí a medzinárodných vzťahov vregióne strednej a východnej Európy po roku 1989. Od roku 2013je členom Predsedníctva SAV.
Anne Applebaumová
Foto: Wikipedia
