ղľáԾ
Pavol Sucharek hovorí osvojich textoch, ktoré kvalifikuje ako eseje, že sa nevyhýbajú ani kríženiu poézie, historických reálií a metafyzických konštrukcií snajnovšími vedeckými poznatkami.
Pavol Sucharek: Bricolage 44
Levoča: Modrý Peter, 2020
Pavol Sucharek (1981), vysokoškolský pedagóg, ktorý sa okrem vedeckovýskumnej činnosti venuje iprekladom zfrancúzskej literatúry, vytvoril knihu esejí. Číslo 44 vjej názve značí ich počet asú približne rovnakého rozsahu. Niektoré znich už boli publikované včasopisoch či odvysielané vrádiu Devín vrokoch 2014 – 2020. Pre túto knihu ich zeditoval Peter Milčák aodborne posúdil Július Fujak.
Začiatok sa nikdy nekončí...
Názov – Bricolage 44 – čitateľa upúta, ale aj zneistí. Sucharek však vautorskej poznámke vysvetľuje tento pojem ako „domáce majstrovanie, všeumelectvo“, no takéto vysvetlenie, prirodzene, pre literatúru nestačí. Ďalej však uvádza: „Je to pojem, ktorým francúzsky antropológ Claude Lévi-Strauss ilustruje spôsob fungovania mýtického alebo ,primitívneho´ myslenia. Mýtické myslenie postupuje podobne ako vo svojej dielni domáci majster. Pri vyjadrovaní používa súbor prostriedkov, ktorých zloženie je na prvý pohľad pomerne nesúrodé až bizarné.“ (149) Na základe toho Pavol Sucharek hovorí osvojich textoch, ktoré kvalifikuje ako eseje, že sa nevyhýbajú ani kríženiu poézie, historických reálií a metafyzických konštrukcií snajnovšími vedeckými poznatkami.
Pre Sucharkove eseje je typická polemickosť – či už vyúsťuje do stotožnenia sa suvažovaným problémom, alebo ho potiera. Anie sú to problémy bežné, ľahké, horizontálne. Autor ide po vertikále kproblémom prazákladným, ako sú vznik azrodenie, počiatok askon.
Začiatok sa nikdy nekončí, ale večne sa začína. „Začiatok je večný.“ (s. 9) Autor často vychádza znázorov renomovaných filozofovzhistórie izo súčasnosti aporovnáva. Vniektorých esejach mu stačí vyjadrovanie neosobné, prípadne 3. osoba, viných pokladá za dôležité obrátiť sa na príjemcu naliehavo. Používa funkčne pôsobivú 2. osobu, čo vyvoláva priam imperatív pre rozmýšľanie auvedomenie si, že napr. „k dispozícii máme rovnaké množstvo času ako naši predkovia. Rozdiel oproti minulosti spočíva vodlišnom subjektívnom časovom prežívaní azásadne rozdielnom vnímaní jeho hodnoty.“ (s. 10)
Odpúšťanie lieči
Sucharek vo svojich úvahách prechádza voľne azaujímavo od múdrostí minulých ksúčasným, od akýchsi apelov na človeka kpripomenutiam príjemných abežných súčastí dnešného života. Netreba panikáriť, treba rozmýšľať, uvedomovať si, že vosvojej podstate sa zákonitosti sveta aživota nezmenili, azda iba vo forme avakomsi povrchnom vnímaní.
Vautorových názoroch je veľká otvorenosť aúprimnosť bez zakrývania naozajstnej skutočnosti. Áno, je to tak, ako uvažuje atvrdí ovšetkom, čím človek žije amusí žiť, čo človek robí ačo musí robiť, čo prežíva, keď sa „netvári“. Autor absolútne obnažil, čo je pravdivé ačo sa iba tak tvári, čo človek „neúprimne“ prežíva, lebo otom nevie, pretože nepremýšľal nad tým, resp. vzhone času ani nemal možnosť (nechcel mať možnosť) si to uvedomiť. Amohol by byť slobodnejší, mať viac času, radosti zo všetkého. )
Otvorene hovorí o „technokratickom apolitickom valci“. Vedome sa podľa neho obchádzajú „univerzálne duchovné princípy aetické hodnoty“. (s. 13) Nejde ovyslovene subjektívne názory, ale otvrdenia využívajúce doteraz známe adokázané poznatky zfilozofie aostatných relevantných vedných oblastí.
Čitateľ môže (amusí) mať pocit, že zabudol, zakrpatel, zišiel zo správnej cesty, odklonil sa od podstaty života. Autor prechádza od všeobecne platného, základného kdetailom ako príkladom, kteórii, ktorú vkontexte vyslovuje. Amnohé dogmy vyvracia, resp. obracia naopak. Všeobecné spája sjedinečným, celosvetové sosobným. Kladie vedľa seba konkrétne, zväčša aktuálne svetové udalosti apostoj, zúčastnenosť alebo nezúčastnenosť jednotlivca na nich, na ich riešení, resp. nezáujem one. To mu umožňuje prejsť ktakým dôležitým kategóriám, ako je previnenie, odpustenie, spravodlivosť amnohé iné súčasti morálky. „Výsledky voblasti psychofyziológie ľudského stresu dokazujú, že následkom negatívnych myšlienok ačastého posudzovania druhých ľudí sa mení aj náš vonkajší vzhľad.“ (s. 21) „Odpúšťanie je naozaj liečivý prostriedok.“ (s. 22) Sucharkove eseje majú často charakter kvalitnej homílie.
Presvedčivá lektúra
Sucharek prejavil znalosť mnohých oblastí (najmä zhumanitných vied azumenia) ipoznanie činnosti atvorby významných osobností. „Prechádza“ rôznymi druhmi umenia irôznymi teoretickými, filozofickými názormi ahľadá vnich paradoxy. Nachádza ich, vysvetľuje aprichádza knázoru, aké sú dôležité azaujímavé. Aj vzávislosti od takejto problematiky mení štýl – raz je prísne teoretický, inokedy umelecký. Zdá sa, že autora zaujíma všetko, čo je obsiahnuté včloveku ičo je mimo neho, viditeľné itušené, zminulosti isúčasné.
Nepohybuje sa iba na povrchu či na rovinách svojho zmyslového vnímania, ale využíva poznanie tých, ktorí sa vážnym spôsobom pričinili orozvoj svetového myslenia atvorby. Jeho posúdenie filozofov, ktorých pokladajú za ikonických, zo súčasnosti anajmä zminulosti, je často prísne: „Sú to dinosaury, ktorých predbehla vlastná doba: ich knihy sú hutné, no príliš rozvláčne, ťažkopádne apre väčšinu ľudí absolútne nezrozumiteľné. Nepraktické apovýšenecké. Intelektuálni bohovia, no žiaľ, karikatúry múdrosti. To neznamená, že tárajú. Ibaže namiesto pravdy majú radi vytáčky.“ (s. 35) Svojimi názormi, oponovaním často rúca mnohé výsledky – diela vumení (filmovom ainom).
Autor vychádza zkonkrétnych umeleckých koncepcií niektorých tvorcov rôznych druhov umenia ato mu dáva východisko, aby vyjadril svoj (i všeobecný) názor na rozdiel medzi skutočným umením aumením tzv. konzumným. Od tohto má už blízko kzamýšľaniu sa nad zlou kritikou adobrou kritikou. Obdivuhodne prepája poznatky zvied prírodných ahumanitných; umenie, psychológia asociológia, filozofia ahistória predstavujú množinu, zktorej do svojich úvah naberá materiál.
Čo robí človeka človekom
Jeho analýzam anázorom sa vari ani nedá nič vyčítať, nehovoriac už opôsobivej, až uhladenej kompozícii aštylizácii. Kompozične sú Sucharkove eseje vystavané podľa vzorca: Úvod – čo sa oprobléme všeobecne vie ačo oňom už povedali mnohí vo svetovej filozofii, jadro, ktoré býva spravidla aj polemické, azáver – vňom Sucharek vyjadruje svoj názor na riešené témy. Zjeho textov vyplýva, že autor vníma skutočnosť, svet, sktorým komunikuje, všetkými zmyslami; veľmi precízne pozoruje, poznatky adojmy spracúva, premýšľa nad nimi. Často sa dostáva do sporov so všeobecne „platnými“ ato robí zjeho textov lektúry originálne apresvedčivé.
Vzhľadom na tendencie tejto doby sú viaceré autorove názory na prvý pohľad zastarané, ale vskutočnosti ide ovyjadrenie potreby vrátiť sa azachovať vmnohých oblastiach, osobitne vo vzťahoch, citoch, pocitoch, to, čo robí človeka človekom, ľudí ľuďmi, čo prospieva jednotlivcovi ispoločenstvu. „Naša doba si pripisuje kdobru, že za hodné učenia považuje len to, ako sa možno dobre zamestnať, ako sa presadiť, zarobiť peniaze arealizovať svoje túžby. Predstava trvalej lásky, ktorá tak veľmi prospieva duši, ale nevynáša ďalšie zisky, je pre ňu smiešna.“ (s. 58)
Pri postojoch človeka ku skutočnosti, kživotu skúma jeho vlastnosti, proces myslenia, túžby, hodnotenie seba iiných. Pracuje sveľkou dávkou kritického postoja aracionality, atak dochádza kpravdám, ktoré človek musí uznať achvíľami musí byť aj zahanbený, zaskočený svojím vlastným ja. „A tak platí, že sa identifikujeme na úrovni túžob anie reálnych faktov, potom je ľahko vysvetliteľný fenomén súčasných civilizačných chorôb (...) – nepriame následky zámeny našich reálnych potrieb za imaginárne ciele, ktoré sú vyprovokované (a zároveň ospravedlňované) reklamnými preludmi, nezvládnutou žiadostivosťou, chorobnou snahou zapáčiť sa aprehnanou ambicióznosťou.“ (s. 104)
šٰ svoje názory ovšeobecných témach vyvodzuje zo súčasnej reality, predchádzajúce teórie aplikuje na súčasnosť, na aktuálne problémy, preto sú jeho úvahy účinné, preto nútia príjemcu súhlasiť snimi, miestami sa zahanbiť, uvedomiť si svoje negatíva, opak svojho konania. Nejde pritom odidaktizovanie, ide okonštatovanie, upozornenie, čo si treba všímať ačomu prípadne dať prednosť, čo odstrániť, čím to nahradiť.
Zaujímavá, často pertraktovaná je téma onarúšaní súkromia rôznymi technickými vynálezmi – prístrojmi anástrojmi, či iba „obyčajným“ internetom. „Chráň si súkromie svoje by sa malo stať naším jedenástym prikázaním.“ (s. 127) Tematicky na to nadväzuje esej ootvorenosti. „Otvorenosť je vnímavosť, prístupnosť, schopnosť poznávať, učiť sa aprijímať pravdu. Je to základná kvalita nášho vedomia asrdca zároveň.“ (s. 130) Autorovi sa podarilo povedať to, čo sa často nepodarí ani politológom či sociológom – vystaviť obraz otejto dobe asúčasných ľuďoch bez nejakých zaujatostí či privilégií. Právom hovorí odnešných súčasníkoch, že sú existenciálne osamelí, izolovaní od seba samých. Takto uvažuje aj osúkromí, nude, hneve, oradosti atď.
Pavol Sucharek napísal múdre azaujímavé eseje, kmnohým jeho textom sa čitateľ potrebuje vrátiť – ako kdobrej próze či básni.
Gabriela Rakúsová (1943)
Literárna kritička, recenzie publikuje vprintových aelektronických médiách. Je autorkou rozhlasových literárnych kompozícií ospisovateľoch aich dielach, niekoľkých dramatizovaných próz. Knižne vydala súbory textov Zliterárnych reflexií (F.R & G., 2015), Fiktívne rozhovory (LIC, 2018) aMedzi realitou ajej znakom / interpretačné úvahy oknihách (Modrý Peter, 2018).
