ղľáԾ
Kniha historika Juraja Žadanského Hospodársky asociálny vývoj Podkarpatskej Rusi 1919 – 1939 prispieva klepšiemu pochopeniuživota rusínskeho obyvateľstva vmedzivojnovom období.
Jedným zpozoruhodných fenoménov medzivojnového Československa bola Podkarpatská Rus – územie srozlohou 12656 km2, na ktorom vroku 1921 žilo okolo 600-tisíc obyvateľov. Najviac znich – 373000 obyvateľov – bolo Rusínov, 102-tisíc Maďarov, 80-tisíc Židov, takmer 20-tisíc Slovákov aČechov a10500 Nemcov. Bola to pomerne pestrá etnická zmes, koniec koncov, ako na susednom východnom Slovensku. Napriek tomu malo východné Slovensko iné postavenie, ale aj inú atmosféru ako Podkarpatská Rus. Pekná príroda, chudobné roľnícke obyvateľstvo, archaický spôsob života na vidieku, džentríctvom zaváňajúce mestečká – to všetko vytváralo osobitú atmosféru, ktorá fascinovala návštevníkov tohto Bohom zabudnutého kraja. Bol to, pravdaže prvý dojem, ktorý oslovil českých návštevníkov – vojakov, četníkov, úradníkov, učiteľov, novinárov, turistov, obchodníkov išpekulantov, keď prišli služobne alebo len zo zvedavosti zistiť, zakého územia aľudu sa skladá mladá Československá republika. Každodenný život zakrátko ukázal tvrdú realitu, podivuhodné spojenia ľudí, ktorí vedľa seba žili, hospodárili, podnikali, spolupracovali i vykorisťovali sa takmer súbežne apre cudzinca priam nepochopiteľne.
Málo známi susedia
Kým slovenská verejnosť sa veľmi nezaujímala osusednú Podkarpatskú Rus, česká práve naopak. Novinári onej písali články, brožúrky,obsiahlejšie monografie alebo zborníky vznikali zpera odborníkov, ktorí analyzovali jednotlivé oblasti života, ale vo všeobecnosti pomáhali vytvoriť pomerne čiernobiely obraz Podkarpatskej Rusi arusínskeho obyvateľstva zvlášť. Čitateľ, anielen ten dobový, ale aj dnešný, si na základe pomerne bohatej medzivojnovej literatúry vytváral obraz absolútne chudobnej krajiny, krajiny bez priemyslu, sjednoduchými remeselnými činnosťami, ktoré ledva pokrývali miestny dopyt po remeselníckych výrobkoch. Skutočnosť však bola predsa len trochu odlišná. Faktom zostáva chudobné rusínske obyvateľstvo medzivojnového Československa, ale zas nie obyvateľstvo absolútne odtrhnuté od rôznych priemyselných odvetví, od modernizačných trendov danej doby. Otom všetkom môže presvedčiť kniha slovenského historika abývalého riaditeľa trebišovského múzea Juraja Žadanského ádz Hospodársky asociálny vývoj Podkarpatskej Rusi 1919 – 1939.
Autor rozčlenil knihu do štyroch hlavných kapitol. Hneď vprvej predkladá proces začlenenia Podkarpatskej Rusi do Československa, politický život na tomto území akapitolu uzatvára pripojením Podkarpatskej Rusi, resp. vtedy už Zakarpatskej Ukrajiny, kSovietskemu zväzu oficiálnym aktom – Zmluvou oodstúpení Zakarpatskej Ukrajiny Sovietskemu zväzu, ktorá vstúpila do platnosti 30. januára 1946.
Druhá kapitola ádz Hospodársky vývoj na Podkarpatskej Rusi je už nosnou kapitolou knihy. J. Žadanský sa vnej sústredil na poľnohospodárstvo, ktoré bolo ťažiskovou hospodárskou činnosťou tamojšieho obyvateľstva. Začal charakteristikou poľnohospodárskej činnosti, na ktorú nadviazal pozemkovou reformou ajej priebehom. Ako sa dalo očakávať, dobré úmysly československej vlády zostali viac na papieri ako vskutočnosti. Pozemkovou reformou bol najväčšmi postihnutý najväčší majiteľ poľnohospodárskych ilesných pozemkov gróf F. K. Schönborn-Buchheim. Pravda, len teoreticky. Vskutočnosti sa jej vyhol s pomocou českej Živnobanky. Majetky s rozlohou 131000 ha od neho odkúpil francúzsko-švajčiarsky koncern aten s pomocou Živnobanky vytvoril akciovú spoločnosť, na čele ktorej stál pôvodný majiteľ tejto pôdy – gróf F. K. Schönborn-Buchheim. Podobné machinácie sa udiali aj pri ďalších väčších vlastníkoch, atak pozemková reforma, ktorá dávala nádej rusínskym roľníkom na väčší kus pôdy aväčšiu životnú istotu, nesplnila svoje poslanie. Juraj Žadanský opisuje priebeh tejto pozemkovej reformy, ktorá čitateľovi zprelomu 20. a21. storočia pripomína podobné prídelové procesy majetkov po novembrovej revolúcii 1989. Niekoľko tisíc drobných astredných roľníkov síce získalo niekoľko hektárov pôdy, no za cenu zadlženia anakoniec aj bankrotu včase Veľkej hospodárskej krízy.
Čitateľ sa potom dozvedá olesnom hospodárstve na Podkarpatskej Rusi. Lesy patrili kveľkému prírodnému bohatstvu krajiny, no československé zákony aprax miestneho československého úradníctva lesným robotníkom skôr komplikovali život abrali prácu, než pomáhali. Do tejto kategórie činností spadalo poloninské pastierske poľnohospodárstvo. Autor charakterizuje život aprácu pastierov síce len vskromnej podkapitolke, ale svystihnutím hlavných čŕt tejto pre Rusínov typickej činnosti. Druhú kapitolu uzatvára analýzou daňového zaťaženia obyvateľov Podkarpatskej Rusi.
Modernizačné trendy
Vtretej kapitole sa čitateľ presunie do priemyselnej sféry, ato cez popis prírodných zdrojov, ktoré slúžili vzniku arozvoju priemyselných činností. Ťažiskovým odvetvím bolo drevárstvo – ťažba a spracovanie dreva apotom jeho odpredaj, na ktorý sa viazalo napr. pltníctvo. Železiarne, tehelne, tabakový priemysel, mlyny, chemické závody, ťažba hnedého uhlia asoli, pivovarníctvo, ale aj iné priemyselné sféry boli na Podkarpatskej Rusi zastúpené, pravda, vrôznej miere, srozličným počtom robotníkov, srozdielnym sociálnym zabezpečením asrôznym rastovým potenciálom. Kanadsko-americký historik Paul Robert Magocsi vknihe Chrbtom khorám, vktorej prezentuje dejiny Podkarpatskej Rusi vcelom ich časovom iproblémovom priereze, zdôrazňoval, že Podkarpatská Rus, predtým nazývaná Uhorská Rus, bola viac-menej rovnaká ako susedné oblasti Uhorska, že jej obyvatelia neboli viazaní len na poľnohospodárstvo aže ani im sa nevyhla modernizačná vlna vo výrobnej oblasti anásledne iv sociálnej avzdelanostnej. Juraj Žadanský však vo svojej knihe tlmí Magocsiho „historický optimizmus“. Amy mu vtom môžeme dať za pravdu. Faktom síce je, že na území Podkarpatskej Rusi existovali výrobné podniky, ktoré dávali prácu tunajším obyvateľom, ale tie napospol neboli vrukách rusínskeho obyvateľstva. Aono tak zostávalo hračkou vrukách majiteľov firiem, podnikov, polí, lesov apod.
Zaujímavou časťou knihy je podkapitola ocestnej aželezničnej sieti aleteckom spojení Podkarpatskej Rusi shlavným mestom Československa. Prvé avlastne jediné letisko bolo neďaleko Užhorodu. Dostavali ho vroku 1929 aodva roky neskôr (1931) ho rozšírili, aby mohlo prijímať vtedajšie najväčšie lietadlá.
Srozvojom priemyslu bola úzko prepojená elektrifikácia krajiny. Tá bola dlho vkatastrofálnom stave, meniť sa začala až v30. rokoch, keď sa vybudovali nové hydroelektrárne, ktoré zásobovali podniky elektrinou.
Najrozšírenejšia bola domáca výroba. Autor mapuje vo svojej knihe aj tú ačitateľ sa tak dozvie o živote rusínskeho obyvateľstva celý rad zaujímavých informácií, ako napríklad aj oiniciatíve viacerých poslancov národného zhromaždenia, ktorí predložili návrh na prijatie zákona opodpore domáckej výroby, aby tak pomohli tunajšiemu ľudu vzabezpečení jeho živobytia. Zväz učiteliek domácich prác na Podkarpatskej Rusi zas zbieral dávne vzory výšiviek, jednak z dôvodu ich zachovania pre budúcnosť, jednak s cieľom poskytnúť vzory amotiváciu rusínskym ženám, aby sa venovali aj takejto činnosti.
Autor celkom prirodzene končí tretiu kapitolu podkapitolkou ádz Trhové vzťahy. Akákoľvek výroba – priemyselná, poľnohospodárska či domáca má zmysel len vtedy, keď sa jej produkty dostávajú na trh, predávajú sa akupujú. Žadanský pri analýze tohto procesu zistil, že na Podkarpatskej Rusi vnich zohrávali kľúčovú úlohu miestni Židia. Podľa neho sa 25% židovskej populácie živilo obchodom azároveň uvádza, sakými komoditami Židia obchodovali najčastejšie. Poukázal aj na bolestnú stránku, ktorá sa na Podkarpatskej Rusi týkala obchodu ako celku, anielen tu, ale aj na Slovensku. Boli to prepravné tarify, ktoré zaťažovali produkty zPodkarpatskej Rusi iSlovenska do takej miery, že neboli schopné konkurencie s rovnakými produktmi zJuhoslávie, prípadne aj ziných vzdialených krajín.
Bez idealizovania
Štvrtá, posledná kapitola knihy má názov Sociálny vývoj aštrajkové hnutie na Podkarpatskej Rusi. Hoci Československo ajeho vlády urobili pre Podkarpatskú Rus veľa, hoci sa vybudovali cesty, železnice, letisko, viaceré priemyselné podniky apriestor pre zárobok poskytovali aj nevýrobné sféry, nebolo to vkonečnom dôsledku toľko, koľko ešte vUhorsku zanedbaná krajina potrebovala, aby sa aspoň priblížila životnej úrovni českých krajín, ale aj Slovenska. No akeď do povojnového rozvoja negatívne vstúpili kratšie hospodárske krízy aza nimi aj Veľká hospodárska kríza z prelomu 20. a30. rokov 20. storočia, žiadaná životná úroveň sa tu dvíhala len veľmi pomaly. Krízy, nedostatok práce sa odrážali vraste nezamestnanosti, vnízkych mzdách anakoniec vcelkovej biede Rusínov. Aj otom píše J. Žadanský. Podkarpatskú Rus medzivojnového (československého) obdobia neidealizuje, popri jeho nesporných pozitívach tu boli aj negatíva, citlivo vnímané najmä vsociálnej oblasti, ktoré využívali azneužívali opozičné politické strany. J. Žadanský sa venuje aj tejto oblasti, popisuje sociálne nepokoje, štrajky aich výsledky.
Kniha Juraja Žadanského je písaná so znalosťou vecí adopĺňa takmer už všeobecne známy obraz Podkarpatskej Rusi omálo známu hospodársku asociálnu sféru. Prispieva tak klepšiemu pochopeniu udalostí aživota rusínskeho obyvateľstva vmedzivojnovom období. Knihu robia čitateľsky príťažlivou aj dobové fotografie, ktoré dokresľujú pomery na Podkarpatskej Rusi.
Peter Švorc (1957)
Zameriava sa na hospodárske a politické dejiny ČSR, na problematiku dejín Podkarpatskej Rusi v rokoch 1918 – 1946, na stredoeurópske dejiny 20. storočí so zameraním na národnostnú problematiku a na cirkevné dejiny Slovenska. Je vedúcim Katedry novovekých a najnovších slovenských dejín Inštitútu histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity. Je autorom viacerých monografií avedeckých štúdií.
Na fotografii hraničný kameň v Užoku. Zdroj: Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, 2022
Juraj Žadanský: Hospodársky asociálny vývoj Podkarpatskej Rusi 1919 – 1939
Bratislava: Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, 2022
