ղľáԾ
Olga Tokarczuk: Stratená duša
Ilustrácie: Joanna Concejo
Preklad: Karol Chmel
Bratislava: Artforum, 2020
Obrázková kniha nobelistky Olgy Tokarczuk ailustrátorky Joanny Concejo fenomenálne zreálňuje čosi také osobné anepriehľadné, ako je duša človeka.
Minimum textu, kresby na štvorčekovom papieri, akoby zachytávali niečiu kreativitu počas hodiny matematiky, slová ako pokračovanie obrázkov; stoly, stoličky aokná ako jeden súzvuk. Stratená duša nič nepreháňa, nevnucuje, nepatetizuje.
Duša nie je len vianočná záležitosť
Olga Tokarczuk sa pustila do bolestivej témy, ktorá na nás vyskakuje dennodenne. Vzťah k nám samým a hektická doba. Fenomén strácania kontaktu so svojou dušou hučí zovšadiaľ. Svoje rozprávačské majstrovstvo už laureátka Nobelovej ceny za literatúru za rok 2018 zasvätila viacerým fenoménom, napríklad cestovanie – motivácia cestovať prostredníctvom oduševneného výskumu ruskej pravoslávnej sekty ěܲԾ vrovnomennej knihe či ochrana prírody a zvierat vknihe Svoj voz ipluh veď cez kosti mŕtvych. Voboch prípadoch ide ozrelý avýnimočný záujem oaktuálne témy.
Otom, že doba, vktorej žijeme, neumožňuje ani hĺbavé prežívanie vecí okolo nás avnás, dobre vieme, ba akceptujeme to čisto ako nezmeniteľný fakt. Všetko rýchlo aveľa – to je fenomén dnešných konzumných dní. Nie je čas na dialóg so svojím vnútorným ja. Hovoriť ospomalení, zastavení sa pred Vianocami je často strategické alimitované len vianočným obdobím, atmosférou kozuba, deky aknihy.
Pre Tokarczuk však téma koncentrácie na silu aoriginalitu prežívania jednotlivca znamená niečo prirodzené abytostne dôležité. Už hlavná postava vspomínanej knihe Svoj voz ipluh veď cez kosti mŕtvych (vyšla len včeskom preklade) sa volá Janina Duszejko, teda jasne obsahuje slovo duša aešte ktomu Duszejko číta zhviezd. Duša je vesmír – bez duše stratíme smer, meno aj svetlo. Duša nie je len vianočná záležitosť, kúsok kapra, na ktorom si pochutíme pri štedrovečernom stole či vianočný pozdrav, ktorý si vystavíme vedľa dreveného soba do konca decembra.
Rozkvitnuté čakanie
Olga Tokarczuk reflektuje túto nemilosrdnú skutočnosť prostredníctvom muža, oktorom nevieme nič konkrétne, len to, že „veľmi veľa aveľmi rýchlo pracoval“. Ato celkom stačí – stotožníme sa so štýlom jeho života. Začiatok je rozprávkový: „Bol raz jeden človek.“ No situácie, ktoré ho postihnú, zďaleka nenesú punc rozprávočky pred spaním.
Uprostred noci zisťuje, že nemá čím dýchať, zároveň zabúda, kde je, ačo je najhoršie – aj svoje meno. Vyhľadá starú amúdru lekárku (starú amúdru – symbolika rozprávky tu, samozrejme, funguje, ale skôr ako odveká pravda než mágia) atá vie iba ojedinom lieku na diagnózu stratená duša: „Musíte si niekde nájsť svoje miesto, pokojne si tam sadnúť apočkať na svoju dušu.“
Niekde odísť, vypnúť telefóny asiete (doslova sa zbaviť sietí), byť sám so sebou – nie je to presne potreba všetkých prepracovaných?
Olga Tokarczuk všeobecne vo svojich dielach využíva vlastnú psychoterapeutickú prax. Existuje praktická metóda, ako predísť syndrómu vyhorenia. Treba si vpriebehu dňa pripomenúť, aj keď len vkrátkosti, kde práve sme ačo fyzicky vykonávame. „Som tu. Práve teraz prekračujem prah ordinácie/kancelárie/svojho domu.“
Autorka užěܲԴDZ otvára slovami: „Jsem tady.“ (s. 5, Host, 2019) To je ten najdôležitejší impulz kplnohodnotnému prežívaniu aspolunažívaniu duše atela. Uvedomiť si prítomný okamih, uvedomiť si, že čakanie má význam, že vtrpezlivosti rastie pokoj, že duša našim telám vposledných časoch technického pokroku nestačí. Ona nás volá do ticha, medzi kvitnutie rastlín akvetov, do samoty.
Stratená duša ilustráciami čitateľovi nenásilne odporúča možné aktivity, ako dušu nestratiť – tráviť čas nad fotografiami srodičmi, so starými rodičmi, pýtať sa, kto je toto, čo robil, koho miloval; zadívať sa do ilustrácií; mať čas zakresliť si, zapísať si, čo práve prežívame; chodiť do prírody apozorovať, čo kde rastie ačo už vyrástlo; sadnúť si ačakať, čo vnás prehovorí, objavovať svoje túžby. Aako vo viackrát spomínaných ěܲԴdz Tokarczuk píše, objavovať možno, keď sme osamote. Sami vsebe.
Ilustrácie ako meditácia
Olga Tokarczuk nechala veľký priestor úchvatným ilustráciám – aj to je implicitná ukážka toho, že pri práci na sebe je dôležité vzdať sa slov, len počúvať adívať sa vôkol seba ado seba. Aj keď si myslíme averíme, že máme čo povedať. Lenže vilustráciách Joanny Concejo je povedané všetko, čo by vrámci textu mohlo vyznieť klišéovito či pateticky.
Na jednej ilustrácii trávi Ján prvé dni čakania pekne za stolom svýhľadom na cestu, po ktorej môže prísť jeho duša. Lenže stále je vedľa okna rušivý element zo „sveta tela“ – televízia. Na ďalšej už Ján nemá televíziu aaj kvety na stole podrástli. Vposlednej ilustrácii pomyselnej trilógie sedenia ačakania sú kvety na stole veľmi vysoké, Ján má už dlhé vlasy ačíta! Aobklopil sa novým životom, iným než televíznym – mačiatkom. Spolu jedia ztoho istého stola určeného nameditáciu.
Mnohé ilustrácie Stratenej duše zobrazujú sedenie. Stoličky vkaviarni, lavičky vparku, dokonca aj kvety majú svoje stoličky – ony sú predsa vcelej knihe najvýraznejším obrazom trpezlivého čakania. Teda fyzický priestor na premýšľanie. Treba ho hľadať. Nádhernou pointou vizuálnosti Stratenej duše je predposledná ilustrácia, na ktorej je Jánova izba zarastená zeleňou, no tá okno nezatarasila.
Ilustrácie Joanny Concejo sú podmanivé, ako stvorené na meditáciu arozhovor so sebou samým.
Čítanie/čakanie bez čísel
Stratená duša. Len sa posaďte. Otvorte knihu avnímajte. Odvážte sa čakať. Dokonca vás nebudú rušiť čísla strán. Číslovanie strán tu absolútne nezohráva žiadnu odpočítavaciu funkciu, napríklad, zo strany 71 sa dostaneme po prehrnutí stránky na stranu 105. To je to čakanie. Zastaviť sa pri jednej ilustrácii ameditovať tak dlho, akoby bola nakreslená prinajmenšom na dvadsiatich stranách. Iba duša sa počíta...
Dominika Madro (1990)
Vyštudovala slovenský jazyk aliteratúru na FiF UK vBratislave,následne dramaturgiu ascenáristiku na VŠMU. Vyhrala Martinus Cenu Fantázie 2019 iPoviedku pre deti 2019. Debutovala románomSvätyne(2019). Píše recenzie irozhlasové rozprávky (O pyšnej vlne,Agátka ajej dobrodružstvo).
Foto knihy: Artforum
