ղľáԾ
Tichá pýcha.
Motto: „Pýcha je to, že chceš to, čo vôbec nepotrebuješ.“
Zatvor oči. Počuješ to ticho? Nie? Počúvaj pozornejšie. Čo vňom počuješ? Že nič? Aj ticho kričí, započúvaj sa viac. Možno je to strach, temnota, bolesť... Alebo skôr obavy, potláčaný hnev, závisť? šٰ tieto mocnosti sa potichučky zakrádajú tmavou nocou, putujú bezhviezdnou oblohou. Hľadajú dušu, vktorej môžu spočinúť. Každá ťa chce zničiť, každá sa rozplýva tichom aúplne ho ovláda. Každá mení tvoj charakter ato bez najmenšieho povšimnutia. Vôbec ich neupodozrievaš. Spočiatku ich dokonca vôbec necítiš. Apredsa tebou hýbu viac, než svet sám. Och, áno, ešte je tu jedna, vládkyňa tohto sveta, majsterka svojho remesla – Pýcha. Jej ťahy sú zákerné, jej pasce nenápadné, jej siete sú na každom rohu. Jej pohyby sú také tiché, že si ani neuvedomuješ, že sa do tvojej duše už dávno vkradla.
Túžba po niečom väčšom si podmanila ľudí po celom svete. Mať znamená byť, akto nemá, nie je. Nezáleží na tom, že to, čo chceš, ani nepotrebuješ, musíš len mať, lebo zúfalo túžiš byť niekým. Poznám to, ľudská súťaživosť aj mňa častokrát ženie vceloživotných pretekoch zhromažďovania toho, na čom vlastne vôbec nezáleží. Avšak, niesť bremená svojich majetkov je náročné, občas vyčerpávajúce, občas až nemožné. Ato je perfektná príležitosť pre ŇU, aby prišla aukázala, že ona má, aže má viac ako tí ostatní.
Iste, Pýche neunikne, ani to, čo jej obeť vie, čo ovláda, včom vyniká, asúškrnom na to poukazuje. Núti ma pozerať sa na druhých aporovnávať sa snimi. Neobjektívnou mierkou posudzuje moje výkony a výkony ostatných. Jej úlohou je oklamať ma, že sa mi darilo lepšie, hoci to možno vôbec nie je pravda, aby ma naplnil zvláštne horký pocit zadosťučinenia. Len ťažko si priznáva, že nie všetko vždy vyjde podľa predstáv. Vtedy prichádza sväčšou silou, po boku strpkým atak veľmi nežiadúcim sklamaním. Táto dáma sa usadí vsrdci, nájde si vňom svoje miesto azariadi si vlastnú obývačku. Čím viac sa darí, tým viac vankúšov pridáva na svoju sedačku. Ani neviem ako, zrazu je moje srdce jej domovom. Je vo všetkom, čo robím avôbec si to neuvedomujem.
CHcieť konať dobro, je túžbou mnohých mojich rovesníkov imňa samej. Častokrát cítime poslanie zmeniť tento svet. Učitelia, rodičia, známi nám tak trochu kladú túto zodpovednosť na plecia avkladajú do nás svoje nádeje. Stále viac aviac však rozmýšľam nad tým, či sa dobro dá skutočne konať tak, aby nebolo pošpinené pýchou. Ona je najzákernejšia protivníčka sakou som sa doposiaľ stretla. Prichádza nečakane ato najmä vo chvíľach, keď sa darí, keď všetko ide podľa mojich predstáv. To zvláštne pokušenie prehnane poukazovať na vlastné úspechy, chváliť sa talentami, chvastať sa svojimi dobrými vlastnosťami si vyhlodáva cestu zpríbytku Pýchy vsrdci až do úst. Ak sa tam dostane, už niet cesty späť. Čo raz vyslovíš, vrátiť sa nedá, atak svoju láskavosť, rozvážnosť, úprimnosť, priateľskosť, múdrosť, či šikovnosť zabíjaš vlastnou pýchou, ktorá si pridobre uvedomuje, že si výnimočný.
Áno, každý znás sa má čím pochváliť, každý má čo svetu ponúknuť. Apráve preto je Pýcha mojou úhlavnou nepriateľkou – kradne mi to, zčoho som predtým, než prišla, mala radosť. Úspechy, dary, sny, to všetko mi vzala vdeň, keď si uvedomila, že aj ja, ako každý jeden znás, niečo dokážem. Chcem ju poraziť, zahnať do kúta, rýchlo, kým sa nedostane do mojich očí, skôr než ma pohltí natoľko, že si prestanem uvedomovať jej prítomnosť vmojom srdci. Ale ako? Mám skutočne žiť ako sivá myška, ukrývať svoje dary, nechávať si ich pre seba, hoci boli určené na to, aby pretvárali svet? Mám skutočne sedieť doma, nikomu osebe nevravieť, nepomáhať druhým, nezveľaďovať svoje talenty, nerozvíjať svoje dary, lebo presne na to ona čaká? Naozaj mám zostať vprotipýchovom úkryte, nikam sa neposunúť, nenaplniť svoje povolanie akomplimenty zahovárať slovami „veď nie som až taká dobrá“? Znie to absurdne, však? Veď by som nežila! Pýchu by som tak neporazila, len pred ňou utiekla. Ačo je najhoršie, prenasledovala by ma ešte aj do tohto úkrytu anapokon ma dostihla vpodobe falošnej pokory.
Padám ja, padne ona. Vstávam, zdvihne sa aj ona. Zdá sa, že sa stala mojou súčasťou, že ju jednoducho nedokážem vyhnať zo srdca, je vňom príliš zabývaná. Chvíľu mlčí, ale viem, že kdesi pod povrchom stále drieme. Tichá Pýcha, vo mne dýcha. Vzdychá, aká je len dokonalá avzlyká, keď zistí, že nie je. Vždy sa nájde niekto múdrejší, krajší, šikovnejší, lepší, silnejší, jednoducho dokonalejší, ale ona to nechce pochopiť. Netúži byť len veľká, túži byť najväčšia. Búri sa vo mne alačne hltá akýkoľvek náznak pochvaly, ktorý mi iní hádžu knohám. Atak rastie aprerastá šťastie, čo sa trasie v mojichzákladoch. Ak náhodou prizná, že je niekto lepší, volá na pomoc svoju sesternicu Závisť aspolu vytláčajú zdravú slečnu Motiváciu preč zo svojej obývacej zóny, aby náhodou neprekazila ich lenivú sebaľútosť svojou činorodosťou. Zatiaľ si uvedomujem prítomnosť pani Pýchy vmojom vnútri, ale ešte aj na túto uvedomelosť pomaly začínam byť pyšná.
PÝtam sa teda, ako sa od nej môžem oslobodiť? Ako konať nezištné dobro? Tento, zdá sa, nedosiahnuteľný cieľ mi vŕta vhlave anúti aj Pýchu zamyslieť sa nad sebou. Stále však prichádza kzáveru, že ona už dobro dávno koná aje na to hrdá. Má, čo nepotrebovala amá ztoho radosť, lebo má veľa anikomu nič nedá. Druhým nedopraje. Ja, ja aja! – kričí. Avšak, zatiaľ, čo ona hlodá vo mne, vnej hlodá prázdnota.
CHcieť konať dobro je túžbou mnohých mojich rovesníkov, mňa samej adokonca to kedysi bol aj cieľ pani Pýchy. Ktovie, možno skutočne vznikla tak, že len chcela pomôcť, no keď zistila, že ju za to čaká pochvala, akeď ju jej priatelia ospevovali, spoznala príjemnosť povrchného pohladenia duše anazdávala sa, že jej prináša väčšie zadosťučinenie než skutok samotný. Nemôžem jej to zazlievať, veď kto by nerád počúval chválu... Keď sa rozlieva vnútrom, príjemne zohrieva ego azaháňa smútok. Pani Pýcha však ešte neprišla na to, že chvála je ako droga – vysoko návyková, alejej účinky sú len chvíľkové. Keď vyprchá, vnútro opäť naplní prázdnota, zatiaľ čo dobrý skutok trvá anapĺňa nielen vnútro, ale odráža sa vočiach, žiari všade vôkol aosoží aj tým druhým. Pýcha túžila po sláve, ticho sa ozývala zhlbín. Mala, ale nedala ateraz už nedá, lebo nemá. Schopnosti vyblednú, komplimenty pominú, majetok sa stratí apýcha tak zvädne. Ale dobré skutky ostanú, ahoci si ich Pýcha vždy bude chcieť ukradnúť, ak si nimi naplníš srdce, táto dáma vňom viac nebude mať miesto.
Akási iskra zohriala moje vnútro. Asi som našla pokoj vsrdci, vktorom Pýcha stratila svoju moc. Jej nadvláda bola zvrhnutá armádou dobra, lásky, vytrvalosti asnahy onezištnosť. Porazená Pýcha musela odísť so zvesenou hlavou. Schovala sa do perín. Ona svet nezmení, jej problém je, že chce všetko dokázať sama. Avšak heslom pre zmenu sveta nie je JA, JA aJA, ale JA, TY, MY... iba spolu máme silu dotiahnuť boj do úspešného konca. Moje dary srovnako vzácnymi darmi druhých dokážu pretvárať ľudské srdcia. Možno nedobývajú hmotné bohatstvá tak, ako to zamýšľala Pýcha, ale dotýkajú sa duší azanechávajú vnich nezmazateľnú stopu lásky.
Zatvor oči. Počuješ to ticho? Áno? Čo vňom počuješ? Pád okov. Lámanie pút. Pokoj, ktorý prevyšuje aj chápanie. Vznáša sa hviezdami rozžiarenou nocou anapĺňa srdcia, ktoré sa rozhodli čeliť pýche, ktoré sa úplne ponorili do oceánu radosti azaodeli sa plášťom pokory. Aak pôjdeš ešte hlbšie, začuješ aj tlkot slobodného srdca aplač porazenej Pýchy. Počuješ? No vidíš. Aj ticho spieva, ato si tvrdil, že sa nedá počuť.
ǻԴdzí Eva Urbanová
Autorka eseje je vyzretá pisateľka, dôkazom nie je len bezchybná štylizácia, ale najmä schopnosť prinášať originálne ahlboké myšlienky ausporadúvať ich logicky, kompozične zaujímavo, so zmyslom pre pointu. Ako prvé nás zaujme akrostich, ktorý vytvárajú začiatočné písmená odsekov. Ani tu však nevyhráva forma nad obsahom, naopak, autorku nezväzuje, význam jej slov zosilňuje aestetizuje. Líškovej myslenie je skrátka básnické. Dokazuje to aj reflexívny vstup do textu, ktorý pôsobí až meditačne či terapeuticky, nabáda zahĺbiť sa do seba, načúvať svojmu ja. Modelovaný obraz sa postupne mení na podobenstvo – príbeh opýche, tichej spoločníčke, ktorá drieme vnašom podvedomí, aak si nedáme pozor, tak povstane do monštruóznych rozmerov apohltí našu osobnosť. Autorka eseje funkčne prechádza od osobného (skúsenostného) po nadosobné. Vynikajúco je táto premyslená konštrukcia podporená aj jazykom, ktorý plynule osciluje medzi ona (pýcha), ja (človek) amy (ľudia): „Len ťažko si priznáva, že nie všetko vždy vyjde podľa predstáv. Vtedy prichádza sväčšou silou, po boku strpkým atak veľmi nežiadúcim sklamaním. Táto dáma sa usadí vsrdci, nájde si vňom svoje miesto azariadi si vlastnú obývačku. Čím viac sa darí, tým viac vankúšov pridáva na svoju sedačku. Ani neviem ako, zrazu je moje srdce jej domovom. Je vo všetkom, čo robím avôbec si to neuvedomujem.“
Problémová dedukcia, ktorú autorka vytvára by mohla znieť asi takto: ako konať dobro, ku ktorému nás nabáda rodina, škola, priatelia, ako zmeniť tento svet, azároveň ostať kdesi vzákulisí? Mám byť kráľovnou či šedou myškou? „Stále viac aviac však rozmýšľam nad tým, či sa dobro dá skutočne konať tak, aby nebolo pošpinené pýchou.“ Hľadanie strednej cesty, aj tak by bolo možné pomenovať jadro Líškovej eseje. Autorka spochybňuje seba, itých okolo, pristupuje ku sebe asvetu kriticky, ale bez poúčania, je to skutočné hľadanie ako byť dobrým človekom. Záver eseje prináša čiastočné odpovede, navyše funkčne korešpondujú sjazykovou bravúrnosťou, pretože tentoraz sa gramatické osoby nielen variujú, ale samé sa stávajú obsahom uvažovania: „Avšak heslom pre zmenu sveta nie je JA, JA aJA, ale JA, TY, MY...“ Napokon text končí opäť poetiky, ticho nadobúda iný význam, je plným prázdnom, ktoré znamená porážku pýchy. Autorke sa podarilo znáročnej témy vyťažiť maximum a neskĺznuť kpátosu čisentimentu, ale itak prejaviť svoju hlbokú účasť na lepšom svete. Nie je práve toto cieľom danej súťaže?
