ղľáԾ
Z rubriky pre pestovateľov.
„Pýcha je to, že chceš to, čo vôbec nepotrebuješ.“ (Dedičný červotoč)
Pri tektonických zlomoch sa stále istý úsek uvoľní apodložie je, paradoxne, najstabilnejšie tesne po zosuvoch. Záhradník si líha do postele, kde mu je príčinou bytostnej reorganizácie priúzko, viniac za to seizmológov, ktorí mu ráno zaklopali spod podlahy snovinkami. Nástenné hodiny sa zasekli niekde medzi pol šiestou arokom tisícdeväťstopäťdesiat. Kohút na ich vrchole zdvíha prenikavý zobák, ale nemusí ani vydať zvuk, neodbytný popud mu Morovým reflexom vystrie končatiny aprinúti vamoku vyskočiť zpostele. Doslova vyskočiť, pretože keď dopadá na mraziacu kachličkovú podlahu, podlomia sa mu nohy a, rútiac sa na ňu, obsadzuje úplne celé plátno. Prevaľujúc sa koknu, kontrolujúc svoju bazálnu rastlinu ho nehraničiacou láskou vytieňuje dočervena.
Korálovka andská je rastlina vhodná aj pre neskúsených pestovateľov. Nebezpečná jedine nadmernou mocou príťažlivosti, nútiac jej polievača skonštituovať si knej puto také silné, že odpútaniu sa nepomôže ani presadenie tohto izbového organizmu do záhrady. Ale keď sa človek definuje ako záhradník, jeho celoživotným poslaním zvykne byť prevažnepolievanie, hnojenie, presádzanie, skrátka vykonávanie každej možnej trúfalej činnosti na oživenie elementov jeho bytia. Bez ohľadu na toxicitu súčastí záhradníkovej záhradky sa oňu stará lepšie než sám oseba, pretože formuje celý jeho charakter. Profylaktický trávnik, kontaminované embryá, ťažkotonážne stromy, detoxikačný hmyz – sú zaryté hlboko vlôžkach jeho nechtov aani dostatočne zriedené pesticídy nedokážu spôsobiť ich vyplavenie. Záhradník nie je ničím iným, len záhradníkom.
Avšak stať sa vo svojom poslaní skutočne plnohodnotným, šľachtiacim adekvátne priesady, merkujúcim všetky detaily, rozhodujúcim sa pre náležité postupy, to môže záhradníkovi trvať aj celý jeden život. Praktikant obvykle svoju debutantskú rastlinu zabije, no nie preto, žeby na ňu zabudol, na to je svojmu povolaniu príliš oddaný. Práve naopak. Príčinou býva väčšinou prehnaná starostlivosť oňu. (Ako keď šteniatko zbožňuje novokúpeného plyšového brata natoľko, že ho vzuboch zlásky roztrhá.) Záhradníci svoje prvotiny príliš často polievajú, príliš hnoja alebo im doprajú príliš veľa slnečnej energie. Každý živý organizmus má svoje limity ahoci toto sklamanie nového povolania vykonávajúceho zdrvuje, ak by sa mu chcel vyhnúť, musel by počas dekád prvej existencie na Zemi len unavujúco pozorovať ostatných odvážlivcov areprodukovať ich protokoly až po reinkarnácii. Čo by privierach mnohých nebolo vpodstate ani len dosiahnuteľné, apreto sa percentuálne najväčšia časť sledovaných subjektov radšej rozhodne čeliť riziku neúspechu, sklamania ajprirodzene nasledujúcej niekoľkoročnej demotivačnej prestávke záhradkárčenia. Ten najenormnejší problém však nastáva, keď si záhradkár za svoju prvú zasadenú rastlinu zvolí svoju najelementárnejšiu.
Bytostná náchylnosť prehnane diplomatickou láskou dusiť sa začala budovať spolu spočítaním liet. Odkedy cisár Tiberius vstarovekom Ríme použil na zaručenie úspešného pestovania uhorkových plodov prenosné kryté nádoby, inšpirujúc vytvorenie konceptu botanickej záhrady na fertilné obstarávanie exotických plodov, putuje táto chtivosť vzáhradníkoch ako dedičný hriech, akurát sústavne sa zintenzívňujúci. Pôvodný zámer skleníka poskytovať rastlinám stabilné prostredie, udržiavať teplo, chrániť pred nepriaznivým počasím a umožňovať rast aj v podmienkach, kde by inak neprežili, sa postupne zamieňa zaobsesívne prahnutie za dosiahnutím istoty neporušiteľnej atmosféry, trvalých vriacich spŕch, nikdy nezapadajúceho, no nie príliš dravého slnka, degradujúc rast i na miestach, kde by prežili aj bez nadbytočnej ochrany. Ak ochranárske nutkanie sklenené bezpečie príliš utesní, ostávajúc bez dostatočného vetrania a priestoru, môže rastliny viac znivočiť ako spasiť. Prehriatie, hniloba či slabé stonky sú dôsledkom prílišnej izolácie, nie tragickej zamedzenia možnej dezolácie.
Po dlhotrvajúcom procese akceptácie pochybenia, predovšetkým ujedincov, ktorých fóbie nie sú úzko späté s pavúkmi, hadmi ani hmyzom, pretože stými prichádzajú do kontaktu na dennej báze, ale s autorským zlyhaním, teda predovšetkým uzáhradníkov, nasleduje minuciózne premyslený akt nápravy, spočívajúci vkompromise. Záhradník sa každý deň srukami za chrbtom prechádza tou istou trasou záhona, pozorne sledujúc, či je pôda bez jedinej buriny aj nerovnosti dôkladne prekyprená. Svojim rastlinám umožňuje dýchať samostatne, no zároveň ich chráni pred nepredvídateľným. Keď sa mu vietor zdá príliš prudký, vztýči okolo nich patriarchálne zásteny, aby zabránil jeho rozmachom. Keď slnko páli vehementnejšie než mu pripadá vhodné, prikrýva ich simplexným plátnom, aby ich lúče nepopálili. Keď spozoruje náznak mikroskopickej trhliny na stonke, okamžite ju podviaže kohéznou niťou, aby sa nerozšírila. Každý deň ich polieva presne odmeraným množstvom vody, keď sa mu zdá, že sa živiny prelievajú do iných sfér, spôsobujúc nedostatok pre epicentrá, rovnomerne odrezanými plastovými téglikmi zabezpečí priamočiary energetický prúd a s uspokojením percipuje, ako si súčiastky jeho bytia udržujú rovnakú podobu – presne takú, akú proponuje.
Hoci časom rastliny nezačínajú vädnúť, nejavia ani známky rastu. Týčia sa vzpriamené len vďaka oporným kolíkom, ktoré im zabraňujú sa hýbať. Listy majú ideálnu formu, avšak nebalansujú vo vetre, pretože sa k nim zmes kyslíka, dusíka ainých plynných častí nevyhnutných pre existenciu nedostáva. Pôda je udržiavaná, ale taká stlačená, že pľúca koreňov sa ani nepriblížia k dosiahnutiu ich vitálnej kapacity. Pretože v snahe zachovať svoju záhradu bez ujmy ju záhradník pripravuje o eventualitu pohnúť sa – nie je zruinovaná, nie je poškodená, iba sa jednoducho sterilizuje, zamrzne v dokonalosti, ktorá jej neumožňuje ďalej žiť.
Zavalený bezradnosťou vposlednej fáze aj záhradník malátnie. Ráno prichádza vždy rovnako, ale on ho už nevíta s tou istou dychtivosťou. Kedysi sa bosými chodidlami dotýkal vlažnej pôdy, rozprával rastlinám sny a v prstoch rozotieral eufemické semienka ako posvätné relikvie. Teraz si len špliecha vodu do tváre, nezabraňujúc jej zájsť do kútikov očí arozslziť ich, utiera ruky do nevypratej ľanovej tkaniny, opiera lakte orosou pokropený parapet apozoruje záhradku, ktorá mu rastie pod rukami. Všetko je stále na svojom mieste. Retrospektívne si spomína na to, ako bol svojho času presvedčený o povinnosti mať nad ňou moc – rozhodovať, čo bude kvitnúť, čo nesmie zahynúť, zisťujúc, že to tak vlastne nikdy nebolo. Záhrada odjakživa inkasovala jeho starostlivosť, ale nikdy mu celkom neprináležala. Zmumifikoval sa postrekmi zproduktov činnosti chlorofylu, nepripúšťajúc si, že on sám osebe vytváral charakter. Že hodnotný záhradník vskutočnosti nesmie byť len záhradníkom. Preto necháva rastliny rásť bez svojich rúk. Aj svoju najelementárnejšiu.
Esej hodnotí redaktorka Alexandra Jurišová:
Esej snázvom Z rubriky pre pestovateľov je ukážkou vysokej literárnej vyspelosti, umeleckej precíznosti a tematickej hĺbky. Autorka využíva na prvý pohľad jednoduchú tému – starostlivosť o záhradu – ako sofistikovaný rámec pre komplexnú filozofickú esej o ľudskej potrebe riadiť svet, o hraniciach našej kontroly, o sklamaniach, ktoré so sebou prináša prílišná snaha zasahovať do prirodzených procesov, a napokon o ťažko vybojovanom poznaní, že život je cennejší vtedy, keď mu dovolíme plynúť svojím vlastným rytmom.
Už od prvých viet autorka buduje dôveryhodný rozprávačský hlas: pokojný, vnímavý, skúsený. Štylistická práca je tu pozoruhodne vyvážená – vietor, pôda, semená a burina nie sú len prvky prírody, ale aj symboly vnútorných stavov, emócií a duševných procesov. Výsledkom je text, ktorý pôsobí prirodzene a organicky, akoby rástol sám od seba ako záhrada, no pritom je starostlivo prepracovaný v každom detaile.
Veľkým prínosom je aj autorkina práca s obraznosťou a rytmom jazyka. Vety majú svoj vlastný pulz – raz sa rozvetvujú do zložitých súvetí pripomínajúcich bujnú vegetáciu, inokedy sa zhutňujú do krátkych, úderných formulácií, ktoré znejú ako ostrý rez nožnicami záhradníka. Tento rytmus nie je samoúčelný; pomáha vyvolávať v čitateľovi presne tie pocity, ktoré súvisia s témou – najprv nadšenie, potom frustráciu, napokon zmierenie a uvoľnenie.
Pozoruhodné je aj tematické vrstvenie textu: autorka neponúka len „príbeh záhradníka“, ale využíva rôzne historické, filozofické a prírodovedné odkazy. Zmienka o Tiberiovi a jeho snahách pestovať život pod sklenenými zvonmi nie je náhodná – je to starostlivo volený motív, ktorý poukazuje na nadčasovosť ľudskej túžby po absolútnej kontrole. Tým sa text vymaňuje z čisto osobnej roviny a otvára širšie interpretačné možnosti.
Ďalšou veľkou prednosťou eseje je jej emocionálna vyváženosť: autorka citlivo pracuje s témami sklamania, smútku aj radosti bez toho, aby text skĺzol k sentimentálnosti alebo pátosu. Text si zachováva civilnosť a dôstojnosť, a práve v tejto umiernenosti spočíva jeho sila. V závere, keď sa záhradník učí prijať skutočnosť, že nie všetko možno naplánovať a ovplyvniť, dosahuje text hlboký existenciálny rozmer, no stále ostáva verný svojmu tichému, sústredenému tónu.
Napokon text Z rubriky pre pestovateľov je preto právom hodnotený ako jedno z najvýraznejších diel tejto súťaže. Spája v sebe literárnu remeselnú zručnosť, intelektuálnu premyslenosť a hlbokú ľudskú citlivosť, čo je v literárnej tvorbe vzácna kombinácia.
