ղľáԾ
Let tvojich krídel.
Motto: „Pýcha je to, že chceš to, čo vôbec nepotrebuješ.“
Pýcha je oddávna vlastnosť, ktorá vie potrápiť nejedného dobromyseľného i po moci bažiaceho smrteľníka. Odolávať jej je niekedy ťažké, pretože je prirodzenou súčasťou ľudstva. Už odmalička sú deti napomínané rodičmi: „Dávaj si pozor, lebo keď budeš chodiť snosom až voblakoch, naprší ti doň!“ Možno sa to zdá komické, ale takýchto „horenosov“ máme vnašej spoločnosti viac než dosť. Takých, ktorí sú si toho vedomí, takých, ktorí otom nevedia itakých, čo usilovne túto nemilú charakterovú črtu popierajú. Mnoho ľudí si však skutočný význam slova pýcha neuvedomuje, pretože už vybledol akaždodenným používaním zovšednel – stal sa akousi samozrejmosťou. Sloboda je pre nás dôležitá aletieť čo najvyššie je lákavé. Chceme predsa niečo znamenať!
Som študentka. Život mladých ľudí je mi teda blízky. Každodenne sa stretávam svyhláseniami: „Tak to je teda niečo – musíš byť na to pyšný!“
„Ty si nepochybne pýchou celej školy...“
„Som na seba pyšná, podarilo sa mi to, čo som už dlho chcela!“
Vbežnej konverzácii sa slovo pýcha vyskytuje často práve vtakejto nevhodnej kombinácii slov. Pýcha predsa odjakživa symbolizuje negatívnu vlastnosť. Keď je človek pyšný, správa sa sebecky, pokrytecky, sebastredne avprístupe kostatným je lakomý. Dnešná doba však podsúva myšlienku, že byť pyšný znamená byť silný asilný človek disponuje schopnosťou efektívne sa presadiť vo svete. Už si nespomenieme, že medzi sebavedomím apýchou je len tenká hranica...
Ludwig Witthgenstein raz povedal: „Pýcha je smrť myslenia.“ Mať silné lakte je populárne, snažíme sa vytvoriť si okolo seba bublinu, ktorá nás ochráni pred neželanými ostrými pohľadmi. Uzatvárame sa do svojho mikrovesmíru ausilujeme sa oudržiavanie vlastnej dobrej reputácie. Necháme sa kŕmiť chválou apresvedčením, že keď niečo urobíme dobre aprospešne, sme viac ako ostatní, ktorí sa odruhých nezaujímajú. Najprv nás to teší anapĺňa šťastím, ale postupne sa pýcha vkradne cez tenkú stenu umelo vytvorenej bubliny avnikne do nášho srdca. Aj keď si to spočiatku neuvedomujeme, náš charakter sa kompletne zmení. Prestaneme uvažovať nad dôležitými hodnotami azostane nám záujem o úspech a vlastné ego. Ľudský mozog vtakejto situácii vypne aprestane filtrovať. Ahoci sa sami kŕmime čoraz viac morálnym odpadom, nazeráme na svet povýšenecky as presvedčením, že dianie okolo je pod našu úroveň. Ľutujeme všetkých navôkol avduchu ďakujeme za to, že sme iní, lepší... Nevidíme sa vzrkadle. Máme zahmlený pohľad...
Pýcha sa vždy prejaví spočiatku potichučky aopatrne pod rúškom zdravého sebavedomia. Keby to bolo inak, naše svedomie by isto divo bilo na poplach. Zaslepení vlastnou šikovnosťou sa odrazu začneme pozerať na svet úplne inak. Veď mne to predsa ide vškole lepšie ako ostatným, tak prečo mám rovnakú jednotku ako oni? Ja som predsa krajšia ako ostatné dievčatá, tak prečo by som mala nosiť šaty zobyčajného obchodu? Mám mať doma rovnakého psa ako starý sused zvedľajšej ulice? Veď ja si predsa doprajem najdrahšie čistokrvné plemeno! Mám nových kamarátov atí majú väčšie domy ako ja! Žiaden problém! Kúpim si ešte väčší ako majú oni!!!
Ako čas plynie, podkopávame všetky svoje hodnoty iživotné nastavenia anahradíme ich novými ideálmi nenásytného chlipníka. Ako hovorí slovenské príslovie – pýcha na ulici, handry vtruhlici. Navonok síce môže všetko vyzerať perfektne, ale rozkladajúca sa špina vľudskom srdci bude pod tým pozlátkom ďalej hniť. Rovnako ako sa duše pyšného človeka zmocňuje stále väčšia anenásytnejšia sebastrednosť, tak sa jeho túžby upriamia na mať stále viac aviac. Takto sa odrezávame od skutočného, hodnotného sveta, ktorý nám zrazu nestačí.
Pýcha sa vo svojej podstate nikdy nemení. Napriek rôznym prostriedkom, ktoré na jej prítomnosť poukazujú, zostáva stále rovnaký spoločný menovateľ. Pýcha je nenásytná. Je to pijavica, ktorá nás postupne vysáva aberie nám všetko – radosť zmaličkostí, pocit naplnenia zdrobného úspechu, úprimnosť vo vzťahoch. Odníma nám aj schopnosť prehrávať, učiť sa zvlastných chýb, začať odznova, no hlavne nám ukradne skutočnú podobu avštylizuje nás do pozície ideálu, ktorý si nevie priznať vlastné zlyhanie či chybu.
Pravda niekedy bolí, ale bez nej sa ľudstvo nevie posunúť ďalej. To, čo pýcha vskutočnosti robí vnašich životoch je, že odvádza našu pozornosť od dôležitých, hodnotných vecí aupriamuje ju na nepodstatné „frašky“. Núti nás knespokojnosti asústavnému sťažovaniu sa, až je človek natoľko zaneprázdnený vypočítavaním všetkých krívd, ktoré sa mu kedy stali avymenovávaním všetkého zlého anezvládnutého vjeho okolí, že si ani neuvedomí, kedy svoje srdce nasmeroval do stoky, vktorej sa napokon utopí.
Prečo vlastne tak túžime po veciach, ktoré nemáme? Je to kvôli tomu, že nám vnašich životoch citeľne chýbajú? Alebo ich chceme kvôli tomu, že ich majú ostatní? Nehladkáme si tým len naše vlastné ego?
Čistá radosť zbytia sa prejavuje vtých najjednoduchších, najjemnejších záchvevoch smiechu, ale ivbúrlivom výskaní. Splnené sny atúžby nás vynesú až knebesám, ale je dôležité sa vrátiť, pretože vo vesmíre nám skôr či neskôr dôjde čistý, nevydýchaný vzduch. Pri zoskoku späť ale nezabudnime na padák, inak bude náraz tvrdý. Niekedy je však aj tvrdší náraz lepší ako nič. Možno nás prinúti zamyslieť sa...
Pýcha je vlastnosť, ktorá nám dodá pocit istoty za cenu Ikarových krídel. Skutočne pyšný človek chce všetko, čo nepotrebuje. Túži po tom, na čom vskutočnosti vôbec nezáleží. Úspech, sláva, moc, peniaze aživot na vysokej nohe sú preňho viac ako vlastná rodina, láska, úprimnosť... Chce letieť stále vyššie avyššie. Nakoniec si však každý človek uvedomí, že čím vyššie letí, tým vláči so sebou stále ťažší kameň pýchy, ktorý ho ovláda, brzdí aťahá prudko dolu. Až keď naberieme odvahu zbaviť sa tohto kameňa, zistíme, že sme schopní lietať rýchlejšie, plynulejšie aľahšie, než sme si kedy predstavovali... Zobudenie je ako obliatie studenou vodou! Zachránime si však život pred pádom do ničoty...
Aký bude tvoj let?
Hodnotí Dana Podracká
Daniela Račková je jednou znajmladších esejistiek, má 15 rokov. Jej text preukazuje duševnú zrelosť aj vtakej zložitej hodnotovej dimenzii akou je pýcha. Bola jedinou zesejistiek, ktorá napísala, že mnoho ľudí si skutočný význam slova pýcha neuvedomuje, „pretože už vybledol akaždodenným používaním zovšednel – stal sa akousi samozrejmosťou“. Je pravdou, že tak, ako blednú metafory (aj tá najlepšia údajne vydrží vraj len 500 rokov apotom sa ošúcha), blednú aj hodnoty, zasúvajú sa do úzadia ich dávne významy. To, čo slovo pýcha znamenalo včasoch Johanidesovho života apísania, môže meniť svoju optiku aaj duchovný priestor, vktorom príbeh vznikal, sa takpovediac „zakrivuje“ a môže sa nahrádzať inými akcentmi.
Daniela považuje pýchu za negatívny symbol. Pyšný človek je sebecký, pokrytecký, sebastredný avprístupe kiným je psychicky aj duchovne lakomý. Slovo lakomý veľmi výstižne vystihuje podstatu pýchy. Takýto druh lakomstva vdobe pred 100 rokmi vystihovala napríklad Dostojevského Krotká apostava úžerníka vzáložni; dnes by takým citovým lakomcom mohol byť nejeden mamonár, ktorý ľudí berie len ako nástroje na svoj obdiv – amateriálny zisk.
Daniela konštatuje, že pýcha napokon, vkonečnom dôsledku, zasiahne nás samých. Tým druhým ubližuje, ale ak vnikne, „cez tenkú stenu umelo vytvorenej bubliny“ do nášho vnútra, vnikne do srdca. Aodtiaľ začne natvrdo deformovať charakter.
Daniela Račková nazvala svoju esej Let tvojich krídel. Na prvé počutie to môže znieť až romanticky či osobne. Ona sa však obracia priamo na konkrétneho, pýchou zasiahnutého človeka. Let, ktorý má na mysli, je letom Ikara ajeho zrútenie sa do vĺn. Píše: „Pýcha je vlastnosť, ktorá nám dáva pocit istoty za cenu Ikarových krídel“. Je to veľmi pravdivá myšlienka. Za pýchu treba skôr či neskôr zaplatiť. Inak sa pýcha stáva kameňom, ktorý nás ako píše autorka, „ovláda, brzdí aťahá prudko dolu“.
Pointa je výzvou, spodobenou v otázke: „Aký bude tvoj let?“ Je to otázka pre každého, a je zároveň varovaním, aby sme si nezačali spýchou. Aj preto, lebo začať si spýchou je hazardná hra.
