ղľáԾ
Markéta Ondrúšková, Gymnázium Jozefa Miloslava Hurbana, Čadca.
ٰýň
Kedykoľvek ľudské ucho začuje zvolanie, zúfalý výkrik, celé telo sa inštinktívne zodvihne a snaží sa podať pomocnú ruku. O to viac, ak zvolanie vyšlo z úst človeka jeho srdcu blízkemu – srdce sa láme, keď ľudské oči vidia niekoho topiaceho sa v bahne zúfalstva, bezmocne špliechajúceho na všetky strany, tichý bod v hluku. Ľudské ruky samy od seba hľadajú po blízku dlhý konár, aby nešťastníka z toho močariska vytiahli. Adrenalín prúdi krvným obehom, volá každú jednu telesnú bunku, aby sa pridala k záchrannej akcii, aby zasiahli. Mozgu by ani len nenapadlo nechať ho tam, napospas osudu. Celé telo ťahá, namáha sa, aby iný život nevyšiel nazmar, ťahá, i keď ide proti silnému prúdu. Po vzduchu lapajúci zachránený sa konečne ocitá na suchu, rozhorúčené telo ho pevne pritisne k sebe, dva trepotajúce dychy sa o seba opierajú, srdcia búšia, strach vymieňa pokoj. Tichý pokoj, hučiaca krv utíchne.
Túžbu pomôcť máme pevnými stehmi prišitú k náture. Pomáhame, usilovne a pracovito, aj keď sa nás nikto nepýta a aj keď to nikto nepotrebuje.
Tak prečo toľkokrát odmietame pomôcť sami sebe? Nepatríme snáď aj my sami do kategórie „všetci“? Sme masochisti, ktorí sa nechávajú lynčovať životom a pomedzi zatnuté zuby, zahryznutý jazyk a krvácajúce pery cítime aj ... uspokojenie? Sme sadisti, ktorí sa nečinne, s vycereným chrupom prizerajú na seba samých, udieraných svištivým bičom ťažkostí po holom chrbte? Napriek márnym pokusom o jeho vypudenie v nás stále hniezdi ten stredoveký kresťan, veriaci, že čím viac bude trpieť počas svojho pozemského života, tým lepšie mu bude po ňom. Ten kresťan, ktorý túži byť ako Kristus, nesúci kríž na Golgotu. Sám, doráňaný, s tŕňovou korunou zarezávajúcou sa do čela. Keby si tak tento stredoveký kresťan v našej hlave spomenul, že Ježiš na to nebol celkom sám a že v 5.zastavení Krížovej cesty mu kríž pomohol niesť Šimon z Cyrény! Možno by sa prestal trýzniť a uvedomil si, že v utrpení nemusí byť sám. Možno by prestal zanovito vliecť kríž, ťahať ho z posledných síl, aj keď už nevládze a nechal by svojho Šimona, nech mu pomôže.
Trýznime sa, zhrýzame sa, akonáhle niečo nejde podľa našich plánov. Trháme si vlasy, režeme si ruky. Hladujeme, prejedáme sa, zvraciame. Očné beľmo krvavých očí v črepinách roztriešteného zrkadla nás pozoruje, hreší - Prečo sa niekomu nezveríš, prečo tento boj bojuješ sám? Veď nemáš šancu! Kto to kedy videl, posielať jedného jediného rytiera do boja proti tisícovej armáde? Zabíjame samých seba, najprv sa rozkladáme zvnútra a potom sa vrhneme na vonkajšiu schránku našej prehnitej duše. Hľadáme svetlo v živote, no napriek tomu si zhasíname tie, ktoré už máme. Rozbíjame žiarovky, jednu za druhou, črepiny a volfrámové vlákna vytvárajú mozaiku v náhode. V tme, ktorú sme si sami spôsobili, márne hľadáme spínače. Bezradne tápame temnotou, opatrne kráčame kamenistou cestou, snažíme sa orientovať hmatom – cítime však niečo, keď sme si úmyselne spálili končeky prstov? Každý dotyk reže, režú aj oči, oči zúfalo slzia, slzy tečú prúdom po skrivenej tvári – v tme, ktorú sme si sami spôsobili, nik potoky sĺz nevidí. To nám však vyhovuje – slzy sú znakom slabosti. Kto by bol rád videný nahý, zraniteľný, bezbranný? Dusíme výkriky, bolestivé stony, aby sme neboli počutí, skrývame sa pod závoj klamstva. Pred kým? Pred samým sebou? Veď kto iný okrem nás by v tejto tme videl?
Vo vnútri našej duše drieme, spí malé dieťa. Pozrime sa bližšie, nepripomína nám niekoho? Strapaté hniezdo na hlave vlasy stretá, pokojné výdychy takmer nepočuť. Sme to my, zakopaní hlboko pod kopou dospelého hnoja. Teda – už vieme, kto to v nás drieme – ešte stále máme potrebu odmietať záchranu? Predstavme si nás ako malých, so strachom v očiach, hľadiac na životné úskalie. Náš detský rozum bol omnoho rozumnejší, ako ten terajší. Bez zaváhania, takmer okamžite spustil sirénu vreskotu. Snáď sme o niečo horší, ako naše detské ja? Ako je možné, že dieťa sa kriku nehanbilo? Je to tak, pretože deti sú sebecké – nie v zlom zmysle slova, práve naopak, od prírody im je dané, aby mysleli v prvom rade na seba. Nezamýšľajú sa nad tým, že ich neustále kvičanie a pišťanie bude niekomu liezť na nervy alebo že bude niekoho rušiť – absolútne ich to nezaujíma.
Myslíme si, že zvolaním o pomoc ukážeme svoju slabosť. A to, že sme nahí a krvaví snáď neznamená, že sme slabí? Za slabosť sa nemusíme hanbiť – bez slabosti by sme nevedeli, čo je to sila. Nechceme to však počuť, zapchávame si uši, tvárime sa, že sme hluchí. Prečo sa nenecháme vytiahnuť z bariny úzkostí, veď chyťme ten ponúkaný konár! Budeme roztrasení, budeme vyľakaní, no aspoň budeme. Zaslúžime si to rovnako, ako všetci ostatní. Vieme, že to by bolo to správne rozhodnutie, no napriek tomu zanovito odmietame, zatĺkame. ٰýň pretrváva, kolotoč sa točí, cyklus pokračuje a nikdy neprestane, lebo kružnica nemá začiatok a nemá ani koniec. Vieme, že je to hlúpe, bolestivo si túto pravdu uvedomujeme, no napriek tomu ukazujeme racionalite dvere a dávame jej zbohom. Nedáme si poradiť, nakoniec sa utopíme v žiali a krutosti, lebo sme boli tvrdohlaví a nenechali sme si pomôcť. Je toto náš údel?
Nie, nemusí byť. Vezmime tie doráňané ruky a odhrňme ten zapáchajúci hnoj priľahúvajúci našu dušu, zobuďme svoje detské ja a kričme spolu, tak nahlas, aby nás všetci počuli. Chyťme sa za ruky a kričme, už nie sme sami a pomoc príde. Verme a dúfajte, viera pretrvá a koniec tunela sa rozsvieti, ako tisíce hviezd na oblohe nám ukáže cestu.
Esej hodnotí redaktorka Alexandra Jurišová:
Esej s názvom ٰýň je veľmi silná, emotívna reflexia o ľudskej tendencii pomáhať iným, no zároveň odmietať pomoc sebe samému. Autorka pracuje s bohatým obrazným jazykom, využíva expresívne prirovnania a metafory, čím dokáže veľmi sugestívne vyjadriť vnútorné zápasy človeka.
Silnou stránkou textu je práve jeho emocionalita a schopnosť prebudiť v čitateľovi hlboké pocity súcitu, zamyslenia i istého nepokoja. Autorka výborne pracuje s obrazmi – močarisko, barina, rozbité žiarovky, krvavé zrkadlo, dieťa spiace v duši – a skladá ich do plynulej, premyslene gradujúcej kompozície. Text má pevnú štruktúru, prirodzene prechádza od popisu vonkajšej pomoci cez vnútorný boj až k záverečnej výzve k záchrane seba samého.
Jazykovo je text zvládnutý na vysokej úrovni: štýl je bohatý, pestrý, niekde dramatický, inde poetický. Dobre vystavané sú rytmické celky – vety a odseky striedajú plynulé obrazy s dramatickým napätím. Opakujúce sa motívy (tma, svetlo, krv, slzy) zjednocujú text a dávajú mu hĺbku.
Určitá riziková oblasť je vo chvíľach, keď autorka využíva množstvo silných obrazov za sebou – miestami by bolo vhodné nechať niektoré scény viac „dýchať“ a dopriať čitateľovi čas na ich spracovanie. Mierne by sa dalo zvážiť, či niektoré pasáže nie sú až príliš expresívne (napr. popisy sebapoškodzovania), no to záleží aj od zamýšľaného účinku: ak cieľom bolo vyjadriť surovú realitu duševného utrpenia bez prikrášľovania, potom je táto miera expresivity na mieste.
Veľmi silný je záver, ktorý prináša pozitívne posolstvo bez toho, aby bol naivný. Výzva k viere, nádeji a spoločnému kriku pôsobí autenticky a je v krásnom kontraste s predchádzajúcou temnotou.
Esej ٰýň je vyspelá, tematicky hlboká a emocionálne intenzívna. Pracuje s pôsobivými obrazmi a precíznou štylizáciou. Ak by autorka chcela, mohla by ešte jemne upraviť rytmus textu, aby silné obrazy dostali viac priestoru na doznievanie. Inak ide o veľmi pôsobivé a zrelé dielo.
