ղľáԾ
Ema Šišovská, Gymnázium Janka Kráľa, Zlaté Moravce.
Peklom dýcha
Motto: „Pýcha je to, že chceš to, čo vôbec nepotrebuješ.“
Dýka v srdci bolí viac ako diamant. Krásny, neopracovaný, nedotknutý, jednoducho žiarivý. Jeho dokonalosť je tak omamná, že keď ho niekto získa, nechce sa ho vzdať. Nikdy. Diamant v srdci nebolí, no bolí iných. Ale nám to neprekáža, lebo naše srdce stvrdne ako on a zostane chladné a bezcitné. Nech už je diamant akokoľvek krásny, stále je to len kameň. Kameň, ktorý nás klame svojím výzorom a my si myslíme, že je nádherný. No keď sa doň lepšie zadívame, pochopíme, že jeho silu a odolnosť stvorilo zlo. A keď sa veľmi priblížime, ucítime ten neutíchajúci pocit samoty.
Keď zacítime, ako nás diamant pichá pri srdci, vieme, že je to naša vlastná pýcha. Márnomyseľnosť, ktorá nás poháňa priamo do pekla duše. Tam, kde zabudneme na pocity lásky ibezpečia a budeme slepo nasledovať cestu dokonalosti. Vytrhli sme si dýku zo srdca a prijali diamant. Už nám nikdy nikto neublíži, teraz budeme ubližovať my. Dokonalý výzor, skvelé vlasy i nové nechty. Presne to potrebujeme na cestu krásy. Sme najlepší a všetko zvládame, nikoho nepotrebujeme. Sme diamantom. Jeden jediný, sám a perfektný. No je to naozaj to, čo chceme? Chceme mať tak vysokú mienku o sebe samom, že nám nikto nie je dosť dobrý? Že sa nám nikto nevyrovná a nikto si nezaslúži našu úctu?
Rasizmus nie je nič iné, len pýcha. Pýcha, ktorá peklom dýcha. Pýcha, ktorá sa výživa v nenávisti a pohŕdaní. Veď nikto nemôže byť diamant, len my! Je to celkom smutné a vždy ma to rozvášni, keď vidím ako si ľudia myslia, že sú najlepší. Najlepší, pretože majú ambície a sny. Lenže čo ak niekto nevie, čo chce od svojho života a tápa v labyrinte otázok? Čo ak sa nachádza na rozhraní života anevie, ako ďalej postupovať? Tu vyhrávajú predsudky a odsúdenie skôr ako zdravý rozum. Nie, aby sme mu poradili, či ho podporili. My si to vychutnávame. Sme radi, že sme lepší.
No zamyslime sa nad vznikom mienky, že je niekto lepší aniekto horší. Môže za to spoločnosť? Žijeme uväznení v klietke spoločnosti a berieme si všetky jej názory za svoje. Veríme, že názory iných autorít sú správne. Avšak, sú naozaj správne? Tak ako povedal anglický filozof John Locke: „Idoly divadla vieme vedome odbúrať.“ Teda všetko naše iracionálne preberanie názorov ostatných autorít môžeme jednoducho prestať považovať za náš názor. Možno potom už nebudeme dokonalý diamant spoločnosti. No staneme sa vzorom pre tých, ktorí sa boja vyjadriť svoj názor. Povedať svoje myšlienky nahlas, i keď máme demokraciu.
Demokracia je ďalšou pýchou spoločnosti. Konečne môžeme slobodne žiť a prejaviť sa. No nie je to preceňované? Je pravda, že sa môžeme vyjadriť na mnoho tém, no musíme zvážiť isituáciu, keď sa nezhodneme s názorom nášho nadriadeného. Pretože to pre nás nemusí dopadnúť vôbec dobre. Či už ide o kultúrny postoj, alebo vkus obliekania, stále narážame na pýchu. Vždy stretneme diamant, ktorý nám dá pocítiť, že je lepší ako my. Pýcha, ktorá poháňa ľudí byť namyslenými a chladnými, aby získali to, čo chcú.
Moc. Pocit, ktorý zažil nejeden diamant. Byť stredobodom pozornosti. Byť tým vzácnym drahokamom. Každý chce len vás. Ľudia prichádzajú aodchádzajú zklenotníctva. Nikto nechce rubín ani zafír. Všetci chcú diamant. Nikto už nemá vlastný názor. Chaos. Panika. Každý chce len to, čo je vmóde.
Internet. Peklo duše alebo brána do raja? Sedíme na pohovke asledujeme ľudí na sociálnych sieťach. Jeden je na dovolenke. Druhý na jachte. Tretí vedie úspešné podnikanie. Diamant, diamant, diamant. Aj my by sme ho chceli mať. Dýka je nám nanič. Nemáme vďaka nej ani jachtu ani podnikanie, nemáme vlastne vôbec nič.
Nasávame. Konzumujeme obsah internetu. Závidíme. Chceme viac. Vytrhneme si dýku zo srdca aproces začína znovu. Nový diamant je na svete. Zameraný len na seba ana to, čo chce. Načo predsa brať ohľad na iných? Prečo sa trápiť. Teraz sme najlepší my. Sme lepší ako ostatní, pretože sme sa konečne zbavili dýky. Veď tak to vraví spoločnosť. Pre úspech treba preliať krv. Ibaže aká krv sa preleje diamantom? Aká je to bolesť, keď sa diamant obrusuje až do úplnej dokonalosti. Pravá krv sa preleje bodnutím dýky. Aja si myslím, že vtom spočíva iodpoveď na všetky otázky. Pretože táto bolesť za to stojí.
Dýka v srdci je škaredá. Kus kovu, ktorý časom zhrdzavie. Cícerkom po ňom steká krv a šialene to bolí. Bolí byť obetavý, a pritom nezažiť obetavosť iných, bolí byť zhovorčivý a pritom sa nemať s kým porozprávať, bolí byť dobrosrdečný, ale nikdy nezažiť dobro iných. A síce je to škaredé a nepekné, no dýka je skutočná. Nie je to žiadna vrstva pozlátenia, maska falošnosti či dokonalosť. Je to kus kovu, ktorý je vrelý od nášho srdca. Pretože naše srdce je plné vášní a dobra, ktoré zapália oheň vo všetkom, čo sa k nemu priblíži. Dýka nie je ani zďaleka tak dokonalá ako diamant. Ba nie je dokonalá vôbec. Ale je naša. Naše rany askúsenosti. No napriek tomu, že sme diamantom, môžeme byť sebavedomí a hrdí. To, že pomáhame ostatným a sme empatickí, neznamená, že nemôžeme dosiahnuť to, čo chceme. Práve naopak, vďaka našej láske môžeme topiť ľady i hory prenášať. Pýcha je ako náplasť na túto schopnosť. Zabraňuje ľuďom byť láskavými, a tak prichádzajú o všetko. Možno majú vysoké pracovné postavenie, alebo sú veľmi úspešní a slávni. No sú chudobní ako kostolné myši. Chýba im láska. Pochopenie od kolegu. Objatie od mamy. Bozk od partnera. Sú znich mamonári, ktorí sú napriek svojej úspešnosti asplneným kariérnym snom nešťastní. Síce sú dokonalým diamantom, autoritou avzorom pre tých, ktorí stále nepochopili, aké môžu byť hodnoty iných zavádzajúce. Cítia sa úspešní, pretože toľko ľudí im závidí život. Skoro každý človek, ktorého poznajú. Okrem jedného. Jeden človek si už nemyslí, že je im čo závidieť. Sú to oni sami. Práve vtedy, keď dosiahnu svoje ciele asú tým najvybrúsenejším diamantom, pocítia, že konečne získali presne to, čo chceli. No konečne si uvedomia, že to vôbec nepotrebovali.
Skutočne bohatými sú tí, ktorí sa občas cítili škaredí, ktorí občas neboli sebavedomí. Tí, ktorí pomáhali každému, koho stretli, a ktorí mali pocit, že ich dobro sa im nikdy nevráti. Presne tí, ktorí verili, že sme si všetci rovní. Ľudia s dýkami v srdci sú bohatí na lásku. Síce zažili i nepríjemné chvíle, no nikdy ich to neodradilo byť dobrosrdečnými. Nikdy nesúdili diamanty za ich dokonalosť a márnomyseľnosť. Práve naopak. Veria, že každý diamant sa dá zničiť tou správnou dýkou.
Hodnotí Dana Podracká
Esej Emy Šiškovskej sa začína vetou: Dýka vsrdci bolí viac ako diamant. Je to druh refrénu, ktorý sa preplieta textom. Ema sa knemu vracia arozvíja ho. Tvrdosťou diamantu sa dajú rezať sklá. Podľa nej sa za tvrdosťou skrýva pýcha: „Keď zacítime, ako nás diamant pichá pri srdci, vieme, že je to naša vlastná pýcha“.
Vspoločenskom kontexte je pre Emu najneprijateľnejšou formou pýchy rasizmus. Každá diskriminácia, založená na inakosti rasy, tkvie v márnomyseľnosti, vutópii nadradenosti vzmysle: My sme viacej ako oni, viacej oko vy. Ja som viac ako ty... Ak sa rasizmus onadradenosti rasy spojí sideológiou, môžeme spôsobiť takú neprijateľnú beštialitu ako holokaust. Môžeme si spomenúť na Chaplinov film, vktorom si Hitler tragikomicky nadhadzuje balón vpodobe zemegule. Takto fungujúca pýcha nemá so zdravým, ľudským aetickým kódexom, ani sľudským rozumom vôbec nič spoločné. Autorka upozorňuje na to, že veľmi negatívnym trendom vspoločnosti je preberanie názorov bez toho, aby sme ich hodnotili, čo spôsobuje že nijaké vlastné názory nemáme. Považuje to za iracionálne. Poznáme aj zvlastnej skúsenosti, že siracionálnym človekom sa nedá rozumne dohodnúť vpodstate na ničom, lebo čo platilo dnes, zajtra už neplatí. Ľahko sa môžeme ocitnúť vzóne, kde, ako to hovorí slovenské príslovie: Pýcha peklom dýcha.
Esej je spoločenská, sociologická aj občianska. Vtomto kontexte nechýba uvažovanie o demokracii. Autorka chápe demokraciu nielen ako slobodu slova amožnosti slobodne vyjadrovať svoje názory, ale zaujíma sa aj oproblémy takpovediac zodvrátenej strany, napríklad, čo sa deje, „keď sa nezhodneme snázorom nášho nadriadeného“. Už sama hierarchia spoločenského postavenia automaticky nezaručuje, že ak je nadriadený zasiahnutý pýchou, vprípade nezhody spodriadeným, mu okamžite môže dať najavo, kto má navrch, lebo zhľadiska pýchy je lepší adôležitejší ako ktorýkoľvek podriadený.
Za novodobé formy manipulácie nielen smyslením, ale aj smocou, považuje aj internet asociálne siete. Nevynecháva ani antiapel na konzumný spôsob života, ktorý zasahuje nás samých. Ak sa materiálne väčšou mierou preklápa do duchovného, tiene, ktoré vrhá na nás aj na svet, sú škodlivé. Nielen pre nás osobne, ale aj pre spoločenstvo, vktorom žijeme.
Návratná myšlienka „dýky vsrdci“ jednoznačne poukazuje na metaforu psychického zranenia. Tieto rany sú však živnou pôdou pre taký druh osobnej skúsenosti, ktorá vkonečnom dôsledku môže spôsobovať náš duchovný rast.
Ema na piedestál hodnôt položila lásku. Nazdáva sa, že pýcha môže byť aj náhradou za chýbajúcu lásku. Pointou eseje je výzva: „Skutočne bohatými sú tí, ktorí sa občas cítili škaredí, ktorí občas neboli sebavedomí. Tí, ktorí pomáhali každému, koho stretli, aktorí mali pocit, že ich dobro sa im nikdy nevráti. Presne tí, ktorí verili, že sme si všetci rovní. Ľudia sdýkami vsrdci sú bohatí na lásku“. Táto výzva je univerzálna apresahuje pýchu po každej stránke.
