ղľáԾ
Denis Komžík, Gymnázium Janka Kráľa, Zlaté Moravce.
Tenká linka na papieri
Píšem ceruzkou na papier. Premýšľam. Robím to všetko pre seba alebo pre iných? Postavil som sa. Zahadzujem ceruzku. Povzdychnem si aopäť premýšľam. Zmenil som takto svoju budúcnosť? Zdvíham nalomenú ceruzku aopäť si sadám. Píšem ďalej.
Sme všetci rovnakí? Nie. Chceme byť? Áno. Prečo? Život nám to tak káže, diktuje. Riadime sa módnymi trendami, počúvame rozkazy, ako keby to malo byť to jediné, na čom záleží. Študenti plačú nad známkami, lebo niekto si zmyslel, že tie sú to jediné, čo určuje našu múdrosť, aký sme výnimoční aokoľko sme lepší ako ostatní. Prečo za trojku musím zrazu týždeň umývať riad namiesto mamky ja? Prečo za štvorku dostanem papučou adomáce väzenie na týždeň? Ľudskosť povedal by som. Aj keď na tom nie je nič ľudské. Ale tak sme boli vychovaní. Tak nás to všetkých učili. Učili nás byť perfektnými, aaby sme všetci nasledovali to, ako kto diktuje, aby sme vraj vynikli. Ačo mám ja zdobrej známky? Výsmech od spolužiakov, aký som „šprt“ aže nič iné neviem, len sa učiť, aby som bol lepší ako oni.
Načo mi je ten bezvýznamný cieľ. To malé bezvýznamné plus do priemeru. Prečo sa svet vybral práve týmto smerom? Malý plamienok vduši tíško planie adúfa, že nastane zmena, priam prevrat vsystéme. Ale nič ztoho nekončí. Práve naopak, ešte sme len začali. Po dovŕšení magického veku osemnásť rokov príde tá nádherná pravda od rodičov. Dostávam dve možnosti. „Pôjdeš na vysokú alebo zdomu!“ Hovorili. „Prosím? Ako zdomu?“ Zmätene aso slzami vočiach odpovedám. „Keď sa už nechceš ďalej vzdelávať aprinášať nám radosť, choď. Rob ako uznáš za vhodné. Si dospelý, predsa sa ti práve otvoril celý svet!“ Dodali. Rovnako, ako doposiaľ, iba nemo asúdivom nad týmito ťažkými slovami prikyvujem. Vyberám si možnosť vysokej školy. Predsa ešte nie som pripravený na život. Nič som ešte nezažil. Nič som sa nenaučil. Ako mám fungovať? „Poriadne sa uč amožno to vživote dotiahneš ďaleko!“ Atam stálo to zdrvujúce slovko. Možno. Sprevádza ma celým životom. Má mnoho foriem. Možno, čo ak, asi ... Slová nepríjemné avmnohých vzbudzujúce strach. Slová, ktoré nás držia od samých seba. Zamykajú možnosti, príležitosti, radosť, kamarátov, rodinu.
Čo ak budem iný? Budú sa mi smiať? Ja nechcem byť ako ostatní. Ale ak chcem prežiť, musím. Musím si obliecť rovnaké handry ako ostatní, musím sa čo najlepšie učiť ako ostatní. Ale môžem ich za to súdiť? Súdiť ich za to, že chcú zapadnúť? Tiež sú to len rovnako stratené duše, ako tá moja. Tiež nevedia, ako by mohli pomôcť tejto ku dnu smerujúcej dobe. Kým som ja, aby som mohol nad nimi stáť adiktovať im, čo majú robiť? Keby som to spravil, stal by som sa tým, čo najviac nenávidím.
Opäť sa pýtam, prečo by sme mali byť všetci rovnakí? Zo strachu nad týmito slovami ahrôzy zbežného života stláčam ceruzku silnejšie apritláčam na papier. Čiary zo začiatku tenké aladné sa menia na čiary na parkovisku. Čo by sme potrebovali my, ľudia? Čo vlastne chceme? Otázky, na ktoré pravdepodobne nikdy nenájdem odpoveď. Iba napodobeniny vpodobe krátkych avo finále bezvýznamných cieľov, ako je túžba po bohatstve či akademických tituloch. Nie je to zase iba náš kameň úrazu? Opäť to večné predbiehanie sa asúperenie omalý kúsok prípustnej aakceptovateľnej inakosti avýnimočnosti? Prečo musíme opäť slepo nasledovať anevybrať si možnosť B? Byť všetci takí, ako sme sa narodili, ziného cesta. Hŕstka znás sa to snaží zmeniť atlačí pred sebou kameň výsmechu skoncom vnedohľadne. Prečo radšej nahrádzame kúsky seba niečím, čo je práve vmóde? Sme to vlastne ešte stále my? Ako veľmi nereálna je predstava takého sveta? Je to čistá anarchia? Alebo to je svet, vktorom sme všetci šťastnejší, pretože sme vňom my anie len náš vzdialený odraz zpokrúteného zrkadla snázvom dnešok? Zakryme to zrkadlo. Prinášajme radosť vinakosti aj tým, čo ju nevidia. Možno je to ten prvý asprávny krok ku krajším zajtrajškom. Buďme radšej nasmiech, ako by sme mali plakať nad sebou pre potláčanie seba samých. Sradosťou, kvapkou nádeje ahorľavou túžbou, ktorá mi rozpumpovala srdce ako zvon vstarej zvonici, pritláčam na papier. Aceruzka sa láme. Rovnako, ako aj ľudské svedomie amyseľ nevydržia každodenný nátlak. Ani ceruzka nevydržala. Zlomila sa na tri kusy. Gumu, telo atuhu. Môžem zobrať prvú časť avrátiť všetky slová späť. Ale tak život nefunguje. Môžem zobrať stred askončiť svoje snaženie atváriť sa, že sa nič nestalo, že zapadám. Ale nie. Vyberám si tuhu. Zvieram ju vkončekoch prstov tak blízko papiera, že nechtami robím ryhu oriadok vyššie, rovnako ako väzeň robí ryhy na stene aodpočítava dni. Ale napriek všetkému, pokračujem ďalej.
Môj príbeh sa ešte neskončil. Nemôžem kvôli jednej maličkosti zahodiť všetko do koša atváriť sa, že sa nič nestalo. Ako hovorí aj staré príslovie, nemáme plakať nad rozliatym mliekom. Musíme bojovať! Riadky života teraz už, bohužiaľ, nepekné avšakovaké pokračujú ďalej. Nekončia sa. Ale práve tieto jazvy na nás ukazujú to, kým sme. Nemali by sme sa skrývať za dokonalosť, jednoducho neexistuje. Zo všetkého sa jedného dňa stane iba spomienka, ktorá nás má posúvať vpred. Presne preto nie sme všetci rovnakí. Všetci sme výnimoční. Každý vsebe nosíme niečo, čo nás posúva vpred. Aj keď prídu ťažké chvíle azhasne nám svetielko ukazujúce správnu cestu, vždy ako aj doteraz musíme zabojovať aposúvať sa ďalej. Apráve to sú tie momenty, kedy si človek uvedomí, že nič nie je stratené, že stále je za čo bojovať. Aj napriek tomu, že už som papier dávno roztrhol apopísal celý stôl, pokračujem ďalej. Slová nádeje alásky sú to, čo predsa rezonuje vkaždom znás. Dopisujem riadky kriedou na ulicu pred domom svedomím, že budú jedného dňa zmyté dažďom, ako aj moja pamiatka bude jedného dňa zabudnutá apochovaná pod kopou čiernej zeme. Ale nič ma nezastaví, aby som stále veril vlepšie dni. Apráve vtýchto chvíľach zdanlivej beznádeje, keď vyrývam slovká do kmeňa stromu na konci ulice, zisťujem, že aspoň vkútiku duše som tým, kým chcem byť, aj keď to tak navonok možno nevyzerá. Ale všetci sme si pred bránou nekonečného života rovní. Nikdy nezáleží na nezmysloch, ako sú známky alebo stav na bankovom účte, záleží vždy len na tom, ako som sa ktomu postavím,aký kúsok inakosti mám vsebe.
Esej hodnotí redaktorka Alexandra Jurišová:
Esej snázvom Tenká linka na papieri predstavuje introspektívnu esej, v ktorej autor hľadá odpovede na otázky vlastnej identity, tlaku spoločnosti a snahy o autenticitu v prostredí, ktoré často preferuje konformizmus pred individualitou.
Autor veľmi citlivo a dôsledne narába s témami, ktoré sú vysoko aktuálne a zároveň osobné: tlak na výkon, strach zo zlyhania, otázka spoločenského prijatia a obavy z budúcnosti. Cez opakované návraty k motívu ceruzky a písania autor šikovne buduje symbolický rámec textu, ktorý umocňuje pocit krehkosti, ale aj vnútornej odhodlanosti a nádeje. Tento motív sa v texte vyvíja – od písania, cez lámanie ceruzky až po samotné písanie kriedou a ryhovanie do stromu – čím vzniká prirodzená a nenásilná gradácia, ktorá textu dodáva dynamiku a zároveň zachováva jeho komorný, takmer kontemplatívny tón.
Stavba textu je voľnejšia, s častým využívaním krátkych otázok a emotívnych viet. Tento štýl vhodne odráža vnútorné rozpoloženie rozprávača a umožňuje čitateľovi ľahšie sa s jeho pocitmi stotožniť. Práca s jazykom je veľmi slušná; miestami sa objavujú výrazné a zapamätateľné obrazy („zvierať tuhu medzi prstami ako väzeň odpočítavajúci dni“, „pokrútené zrkadlo s názvom dnešok“), ktoré svedčia o autorovej schopnosti pracovať s metaforou a symbolikou.
Menšie rezervy možno vidieť v oblasti štylistickej úpravy a rytmizácie textu. Miestami text pôsobí redundantne – niektoré myšlienky sa opakujú bez výrazného posunu, čo môže spomaliť čítanie a oslabiť celkový čitateľský zážitok. Rovnako môžem odporučiť precíznejšiu prácu so syntaktickou výstavbou viet, aby nabudúce autor predišiel zbytočným zložitostiam a zvýšila sa plynulosť jeho textu. Niektoré formulácie by si zaslúžili jemnejšie zhutnenie alebo úpravu pre jasnejší a údernejší prejav.
Celkovo však ide o veľmi presvedčivý a citlivý text, ktorý vyniká autentickosťou výpovede a hlbokým zamyslením nad témami, ktoré sú v období dospievania mimoriadne dôležité. Autor preukazuje zrelé uvažovanie, schopnosť prenášať vnútorný svet do umeleckého vyjadrenia a talent na budovanie obrazov, ktoré v čitateľovi rezonujú aj po dočítaní jeho eseje.
Text je veľmi kvalitný, emotívny a premyslený. Napriek drobným štylistickým rezervám je jeho myšlienková hĺbka a obraznosť výrazným prínosom. Autor dokázal zrozumiteľne a citlivo vystihnúť zložitý vnútorný zápas mladého človeka.
