ղľáԾ
Nicolas Švec, Gymnázium Vojtecha Mihálika, ď.
Príbeh, ktorý mi nepatrí
Motto: „Nakoniec predsa rozhodla len tá letmá chvíľa (náhoda, náhoda?), plná vône čerstvo pokosenej lúky uprostred nemej, akoby zvukotesnej noci, keď som si s údivom uvedomil, že ešte vždy neviem nikým pohŕdať.“
Vživote sa neustále rozhodujeme. Od maličkostí, ako čo si ráno oblečieme, po zásadné voľby, ktoré formujú naše bytie. Každé rozhodnutie, každá myšlienka, ktorá nás malými krokmi vedie cestou poznania, krasopisne vpisuje slová do našich životných príbehov. Apredsa – koľko ztoho je skutočne naše rozhodnutie? Nie sme len figúrkami vnesmiernej hre pravdepodobnosti, v ktorej si osud oblieka masku náhody? Všetko sa to deje vokamihu, ktorý uniká medzi prstami ako jemný piesok. Jedna sekunda navyše, jeden krok iným smerom, acelý vesmír sa mohol zavlniť celkom inak. Náhoda, ten neviditeľný tkáč osudov, prepletá nite bez vzoru, bez úmyslu, akoby vtichom posmechu znašich márnych pokusov pochopiť. Stáva sa zdanlivo nezmyselnou symfóniou, vktorej každé zrnko prachu, každý úder srdca, každé pohladenie či nečakaný pohľad obsahuje nevyspytateľnú rovnováhu medzi chaosom azákonom neviditeľných síl.
Vtej jedinej sekunde, keď sa zhlboka nadýchneme avzduch nesie vôňu čerstvo pokosenej lúky, sme stále niekým, kým sme boli. Ale vďalšej? Možno už nie.
Amožno náhoda nie je ničím iným než ilúziou, ktorú potrebujeme, aby sme sa zmierili svlastnou bezmocnosťou. Veď vokamihu, keď sa náhodné stáva neodvratným, mení sa na osud.
Vravieva sa, že vnoci je všetko jasnejšie. Nie preto, že by sme videli viac, ale preto, že hluk sveta konečne ustupuje. Vtedy začujeme hlasy, ktoré inokedy prehlušuje vrava dní – hlasy tých, ktorých sme nikdy nechceli počúvať.
Ten muž svráskami prastarými ako kamene, ktorý nám kedysi prišiel odporný. Tá žena srukami unavenými od života, ktorá kedysi pôsobila slabá. Mladík sočami prázdnymi ako mesto po búrke, dievča spríliš hlasným smiechom, ktorému sme nerozumeli. Apráve vtýchto okamihoch sa odhaľuje pravda onás samých. Ako často sa pristihneme, že posudzujeme iných? Akoby sme boli nadradenými sudcami, vyzbrojení presvedčením, že vieme, kto je hodný úcty akto opovrhnutia. Apráve vtedy, vtom zvláštnom prázdne, keď ustúpia hlasy každodenného sveta, sa zrazu objaví pochybnosť: kto som, aby som niekým pohŕdal? Viem skutočne, aký je jeho príbeh? Odkiaľ pramení jeho bolesť, jeho zlyhania, jeho voľby? Aak priznám, že neviem, ako môžem súdiť?
Sme takí rýchli vo svojich súdoch, takí istí si svojím pohŕdaním. Ale čím sme si istí? Vlastnou nadradenosťou? Nie je to len strach prezlečený za presvedčenie? Strach, že sme mohli byť nimi? Strach, že ten vietor, ktorý ovláda náhodu, mohol otočiť listiny osudu inak – aich príbehy mohli byť našimi?
Atak vtej zvukotesnej noci, vtom momente, keď sa ticho vpíja do kostí, prichádza pochopenie: ešte vždy neviem nikým pohŕdať. Pretože ak by som pohŕdal, znamenalo by to, že verím vo vlastnú nedotknuteľnosť. Alekto znás je skutočne nedotknuteľný?
Vspoločnosti, kde je pohŕdanie často maskované ako prejav sebavedomia, kritického myslenia či irónie, je schopnosť nepripustiť si ho znakom skutočnej sily. Pohŕdanie je skratkou – znamená, že sme sa rozhodli neporozumieť, že sme uprednostnili odsúdenie pred poznaním. Je jednoduché, pretože nevyžaduje nič – ani poznanie, ani súcit, ani odvahu. Opovrhovanie je často len zbabelosť vprestrojení – je to snaha zbaviť sa nepríjemnej pravdy tým, že ju ponížime skôr, ako nás dokáže zraniť. Ľudia pohŕdajú tým, čomu nerozumejú, ale ešte častejšie tým, čo je im príliš blízke avčom vidia vlastnú slabosť. Pohŕdanie je oheň, ktorý spaľuje dvoch – toho, koho má zničiť, atoho, kto ho vsebe živí.
Amožno je to napokon jediná skutočná revolta proti svetu, ktorý stavia svoje piliere na odstupoch, rozdieloch avykresľovaní línií medzi „nami“ a„nimi“ – nevedieť pohŕdať.
Čo ak sú všetky príbehy plynúce vtomto svete len odtiene tej istej melódie? Čo ak je jediný rozdiel medzi človekom, ktorého milujeme, atým, ktorého sme schopní nenávidieť, len vtom, čo nám náhoda dovolila vidieť?
Atak nám ostáva len dýchať vtichu. Vnímať vôňu čerstvo pokosenej lúky apochopiť, že vtej nepatrnej chvíli, medzi jedným nádychom adruhým, sa môže rozhodnúť ovšetkom.
Aktovie? Možno sa už rozhodlo.
Atak sa vraciame späť knáhode. To, čo nazývame náhodou, je len nevedomosť vprestrojení – príbeh, ktorému nepochybne chýba rozprávač. Náhoda rozhoduje, kto sa narodí do vojny akto do mieru. Kto vyrastie vláske akto vchlade. Kto dostane vživote druhú šancu akto nie. Kto prežije akto nie.
Musíme sa pokúsiť pochopiť, že osudy sa lámu na maličkostiach – na jednom rozhodnutí, jednom slove, jednej jedinej náhode, ktorú si častokrát nikdy neuvedomíme. Tie najhlbšie rany totižto nekrvácajú, nie sú viditeľné, nekričia opozornosť – apráve preto bolia navždy.
Ak sme si toho vedomí, ak si pripustíme, že vo svojej podstate sme všetci len plavci vprúde okolností, potom už nemôžeme pohŕdať nikým. Môžeme len vnímať, chápať aučiť sa. Amožno práve vtom spočíva tá jediná skutočne slobodná voľba, ktorú vživote máme. Pretože príbehy, ktoré nám nepatria, si nezaslúžia konce písané rukou tých, ktorí nimi pohŕdajú.
Hodnotí Eva Urbanová
Nikolasa Šveca inšpirovala Johanidesova myšlienka kúvahe o „vlnení vesmíru“, ako poeticky nazval zmeny, ktoré sa dejú pod vplyvom našich rozhodnutí. Autor rozvíja náročnú, až filozofickú spleť úvah na tému náhody, slobodnej voľby aich dôsledkov na naše správanie. Svojsky rozvíja teóriu tzv. motýlích krídel, keď zdanlivo náhodné rozhodnutie alebo banálna okolnosť vnašom živote (napríklad slová, ktoré povieme bez rozmyslu vyslovíme) môže spustiť lavínu udalostí sďalekosiahlym vplyvom na náš život, ale aj na život niekoho ďalšieho.
Lajtmotívom autorovho uvažovania je práve čerstvo pokosená tráva ajej vôňa. Funguje ako akási časová jednotka: „Vtej jedinej sekunde, keď sa zhlboka nadýchneme avzduch nesie vôňu čerstvo pokosenej lúky, sme stále niekým, kým sme boli. Ale vďalšej? Možno už nie.“ Stáva sa tiež impulzom subjektívneho času, t. j. takého, ktorý plynie vnašom vnútri anaozaj ide niekedy len o sekundu, ktorá rozhoduje otom, akí sme, akými ľuďmi sa stávame. Autor teda rieši morálny problém. Pozerá sa na náhodu ako na barličku našich obmedzení, slabostí: „Amožno náhoda nie je ničím iným než ilúziou, ktorú potrebujeme, aby sme sa zmierili svlastnou bezmocnosťou.“ Ako je zrejmé zcitátu, autorove slová rovnako ako Johanidesov citát nabádajú krozjímaniu, sú mnohovýznamové, nejednoznačné, čo je zároveň najsilnejšia stránka oceneného textu. Napísané vo mne vzbudzuje pochybnosti, ďalšie otázky, naliehanie: chcem sa autora opýtať, čo pre nás znamená, ak žijeme vtakejto ilúzii, ako ju pretrhnúť atď.
Napriek uvedenému, nie je esej bezútešným opisom ľudských limitov. Naopak, nabáda kempatii, ktomu, aby sme sa zastavili skôr, ako necháme prepuknúť „náhodné“ myšlienky. Alečo ak nás práve takéto prvotné myšlienky učia vlastne osebe, napríklad onašom strachu: „Ľudia pohŕdajú tým, čomu nerozumejú, ale ešte častejšie tým, čo je im príliš blízke avčom vidia vlastnú slabosť.“ Náhoda potom vystupuje ako priezor, ktorý nám práve teraz kohosi ukazuje vnejakom svetle: „Čo ak je jediný rozdiel medzi človekom, ktorého milujeme, atým, ktorého sme schopní nenávidieť, len vtom, čo nám náhoda dovolila vidieť?“ Autor sa takýmto spôsobom oblúkom navracia ksvojej úvodnejfilozofickej otázke oslobodnej vôli.
Áno, je to komplikovaný koncept, niekedy vňom dominuje nespútaný automatizmus, vtedy sa autor necháva uniesť arozbieha svoje úvahy do všetkých strán, aby ale na záver zase ukázal, že celý konštrukt, ktorý vystaval, má pevne vrukách, že vie, čo chcel svojou esejou zdeliť. Záver je preto silnou pointou, ktorá opäť, inšpirovaná Johanidesom, prepája viaceré, zdanlivo nesúvisiace motívy: náhodu, pohŕdanie atiež slobodnú voľbu: „Ak sme si toho vedomí, ak si pripustíme, že vo svojej podstate sme všetci len plavci vprúde okolností, potom už nemôžeme pohŕdať nikým. Môžeme len vnímať, chápať aučiť sa. Amožno práve vtom spočíva tá jediná skutočne slobodná voľba, ktorú vživote máme. Pretože príbehy, ktoré nám nepatria, si nezaslúžia konce písané rukou tých, ktorí nimi pohŕdajú.
